24. júna, 06:17

Ako som býval v jednom dome s väzňom z gulagu a on o tom ani necekol

Ako som býval v jednom dome s väzňom z gulagu a on o tom ani necekolFoto: Matúš Zajac

Dnes je pamätný deň obetí komunistického režimu, dovoľte mi, aby som sa vrátil k príbehom ľudí, ktorých sovietsky boľševický režim odvliekol zo Slovenska, pričom mnohí sa už odtiaľ nikdy nevrátili.

V lete 1981 som pricestoval do Bratislavy. Vo vrecku som mal po peripetiách typických pre deti politických väzňov potvrdenie, že ma prijali na vysokú školu a ja som ešte pred začiatkom štúdia nastúpil na letnú aktivitu. Pre tých, čo nepoznajú vtedajšie pomery, poskytujem vysvetlenie – išlo o povinnú mesačnú prácu v pridelenej fabrike, na ktorú museli nastúpiť všetci budúci študenti.

Ubytoval som sa u rodiny mojej priateľky v domčeku blízko jazera Kuchajda. Boli to láskaví ľudia, mali deti v mojom veku. Pán domáci bol tiež milý, ale zadumaný a smutný človek. Všetci to rešpektovali a nevyrušovali ho. Aj som rozmýšľal, čo ho trápi, ale nie veľmi, lebo som vpadol do nepoznaného ruchu metropoly a spoznávanie nového prostredia ma zamestnávalo najviac.

V septembri som nastúpil na vysokú školu, posteľ som dostal v internáte a vpadol som do tímu spolužiakov. Stretnutia s rodinou dobrodincov redli a po skončení vysokej školy, keď som mal už v Bratislave vlastnú rodinu, nadobro ustali. A to bola škoda. Nielen pre stratu kontaktu s dobrými ľuďmi, ale aj pre oddialenie dôležitého poznania.

Mlčanie o gulagu

Prebudenie prišlo po 36 rokoch. Študoval som podklady na moju knihu Krvavá cesta do raja, ktorá potom vyšla v roku 2019 pri okrúhlom výročí pádu komunistického režimu. A vtedy sa mi dostala do rúk kniha z roku 1995 s názvom Cez červený očistec. Autorom bol Ján Košút, môj niekdajší domáci. Napísal ju človek, ktorý si užil útrapy sovietskych gulagov.

Vrátili sa mi spomienky na láskavého, ale smutného človeka. Rozhodol som sa ho navštíviť, no bolo neskoro. Pán Košút bol niekoľko rokov po smrti. Zabolelo ma to, keby som si bol udržal kontakt, určite by sa raz rozhovoril. Potešilo ma, že svoje spomienky vydal knižne a mohol som načrieť aspoň do nich. No prelomenie jeho mlčania po roku 1989 som mohol zažiť autenticky, blízky človek by ma spomienkami určite rád obohatil.

V minulom režime musel pán Košút mlčať. Rovnako ako ďalší odvlečení, ktorým sa podarilo vrátiť zo sovietskych gulagov, nesmeli o svojich skúsenostiach ani ceknúť. Takéto vyhlásenie ich s hrozbou nového odsúdenia prinútili podpísať pri návrate domov. A on sa o týchto veciach nerozprával, chránil seba a hlavne svoju rodinu, ktorá mu musela byť tým najcennejším, čo po rokoch prežitých hrôz nadobudol.

Vyvolávanie strachu a udržiavanie ľudí v nevedomosti boli princípmi, na ktorých stál či ešte stojí akýkoľvek komunistický režim. Ten československý nebol výnimkou.

Mučenie hladom

Čo sa vlastne prihodilo Jánovi Košútovi? Osudným sa mu stalo, že ako nedoštudovaný maturant nastúpil v závere roka 1944 pod hrozbou obvinenia z dezertovania do vojenskej služby, z ktorej počas blížiaceho sa frontu utiekol. Sovietske orgány ho v roku 1945, tak ako tisícky ďalších, obvinili, že pracoval pre nepriateľskú veľmoc. Odsúdili ho a vlakom pre dobytok ho poslali na východ. Po útrapách počas cesty stratil polovicu svojej niekdajšej hmotnosti. Ale na rozdiel od mnohých iných prežil.

V gulagoch strávil takmer deväť rokov. Domov sa dostal až po smrti Stalina. Čo zachránilo Jána Košúta v tvrdých podmienkach násilia, otrockej práce, chladu a hladu? Určite jeho viera a odolnosť proti ochoreniam. Tú paradoxne nadobudol dlhodobým hladovaním.

Ján Košút pri slávnostnom odhalení pamätnej tabule násilne odvlečených do gulagov v bývalom Sovietskom zväze na nútené práce. Odhalenie sa udialo v Bratislave v roku 2013. Foto: Michal Svítok/TASR

Vo svojej knihe sugestívne píše: „Čo je to hlad? Hlad je príšera. Hlad – to sú smrteľným desom vyvalené oči, ktoré hľadia okolo seba a všade vidia iba smrtky: samé kostry, potiahnuté kožou a na lebke, v hlbo­kých očných jamách – živé oči. Vydesené oči, ktoré hľadia na teba ako na smrtku a ty ten pohľad opätuješ. V každom vidíš seba samého. A toto spoločenstvo živých smrtiek má napodiv rovnakú fyziognómiu, rovnakú postavu, rovnaké oči, rovnaké myšlienky. Myšlienky na blízku smrť.“

A ďalej: „Aj za hladomor treba poďakovať Pánu Bohu. Vyhladovaním až na prah smrti sa človek stáva imúnnym voči temer každej chorobe. A to na dlhé roky, ba hádam aj na celý život. Toto poznanie nás ochránilo od akejkoľvek nemoci. Keď si pomyslím, aké ,pokusy‘ som robil sám na sebe, len aby som ocho­rel, ba – hoc aj zomrel, je mi z toho nanič. Príšerne… A nič. Dnes by som ani prst nenamočil do toho, čo vtedy prešlo mojimi útrobami! Neochorel som! Možno to bol zákon prírody, možno zázrak, možno osud, možno vôľa Božia.“

Nanútený režim

Dnes, keď si pripomíname pamätný deň obetí komunistického režimu, spomeňme si na Jána Košúta a ľudí s podobným či ešte horším osudom. Dodnes nie je presne zmapované, koľko ľudí vyviezli do sovietskych pracovných táborov a koľko sa ich vrátilo naspäť. Odhady hovoria najčastejšie o vyše 10-tisíc odtransportovaných. Hoci boli medzi nimi podporovatelia slovenského režimu, ktorý sa stal Sovietskemu zväzu po roku 1941 nepriateľský, výber väzňov nebol ani taký dôležitý. Podstatné boli stanovené počty novodobých otrokov, ktorí mali vystužiť boľševický štát.

A takýto štát mal vzniknúť aj v obnovenom Československu. Sovieti s tým počítali. Ilustruje to príbeh ďalšieho väzňa z pomníchovského Česko-Slovenska. Štefan Luťanský, rusínsky učiteľ z Podkarpatskej Rusi, utiekol na jar 1939 do Sovietskeho zväzu. O tamojšom režime mal iba naivné predstavy, veril, že Sovieti jeho vlasť po zabratí Maďarskom oslobodia o on k tomu prispeje. Namiesto toho ho zatkli hneď, ako prekročil hranicu. V gulagoch strávil niekoľko rokov a podobne ako mnohých ďalších ho zachránil iba vstup do československého armádneho zboru, ktorý bojoval proti Nemecku spolu s Červenou armádou.

Keď Luťanský odchádzal z väzenia, strážny náčelník mu povedal: „Tak šťastnú cestu, mladý muž, cez bojisko až do Prahy! A tam na nás nespomínajte v zlom, taká už je dnešná doba. Než dôjdete do Prahy, veľa sa zmení. Najskôr nám pomôžete vyhnať Nemcov od nás, a potom pomôžeme my vám vyhnať ich od vás. Budete bojovať za to, čo je u nás, aby to potom bolo aj u vás!“

Vtedajší jednoznačný úmysel Stalina potvrdzujú ďalšie výpovede. Keď sa slovenskí väzni po vojne pýtali domov, počúvali výroky ako Domov pôjdete, keď vaše vlády budú sedieť na našej stoličke alebo Kam sa pýtate? Socializmus môžete budovať aj tu.

Tá cesta k socializmu v Československu priniesla státisíce postihovaných, pozatváraných i popravených. Spomínajme si na nich, mnohí z nich aktívne udržiavali vieru, že krvavý režim sovietskeho typu raz padne. Dnes, po troch desaťročiach v slobode a demokracii, stojíme pred novými výzvami, ako ochrániť človeka a jeho dôstojnosť. Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré vzišlo z disentu a odkazu Nežnej revolúcie, je pripravené zohrať v tomto zápase ťažké súboje. Aby sme nestrácali to, čo nechceme vrátiť do minulosti –napríklad aj pripomínaním si tých, ktorým vďačíme za dnešok.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre politické strany a politických lídrov na uverejňovanie textov a stanovísk ich strany. Texty nevyjadrujú názor redakcie.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.