Kirgizsko má prezidenta, ktorému cesta z väzenia na vrchol trvala pár dní

Osud najliberálnejšieho štátu v Strednej Ázii je v rukách muža, ktorý sa za dva dni dokázal prepracovať z trestanca odsúdeného za únos na najmocnejšieho človeka v štáte. Sadyr Žaparov vykročil k nastoleniu autoritatívneho režimu v Kirgizsku, môže však skončiť rovnako neslávne ako nejeden jeho predchodca.

V nedeľu sa v Kirgizsku konali prezidentské voľby, ktoré so ziskom takmer 80 percent hlasov vyhral Sadyr Žaparov. Zvolenie za prezidenta nebolo v ten večer jeho jediným víťazstvom. Paralelne s voľbami sa konalo aj referendum, v ktorom obyvatelia tejto stredoázijskej krajiny odhlasovali návrat k tvrdšej, prezidentskej forme vlády.

Revolúcia, ktorú si svet nestihol všimnúť

Večer 5. októbra minulého roku trávil Žaparov vo väzení, v ktorom mal celkovo prežiť 11 rokov a 6 mesiacov za únos vládneho politika v roku 2014. V uliciach Biškeku však medzitým narastala vlna nespokojnosti so sfalšovanými parlamentnými voľbami, ktorá už na druhý deň položila na kolená režim prezidenta Sooronbaja Žeenbekova. Už 6. októbra nespokojný dav ovládol námestie Ala-Too a krátko na to vtrhol do prezidentskej rezidencie, takzvaného Bieleho domu, a do parlamentu, pričom obe budovy následne zachvátil požiar.

Opozícia vyhlásila, že prevzala moc v štáte. Guvernéri po celej krajine začali odstupovať, ústredná volebná komisia anulovala výsledky volieb, premiér rezignoval a dav vypustil z väzenia bývalého prezidenta Almazbeka Atambajeva a budúceho prezidenta Žaparova.

Rýchly spád udalostí pokračoval aj v nasledujúcich dňoch. Napriek tomu, že moc si nárokovali tri politické skupiny, ako víťaz vyšiel z tohto boja Žaparov. Práve jeho podporovatelia 7. októbra ako prví dokázali obkľúčiť budovu, kde zasadali poslanci parlamentu, a prinútili ich vyhlásiť bez dodržania kvóra Žaparova za úradujúceho premiéra.

Žaparov v krajine rýchlo vyhlásil výnimočný stav, povolal do Biškeku armádu, umlčal protesty ostatných opozičných skupín a následne prinútil odstúpiť prezidenta Žeenbekova. Dočasnou hlavou štátu sa mal stať predseda parlamentu, ten však túto poctu odmietol a ponúkol pozíciu úradujúcemu premiérovi.

Už 15. októbra, deväť dní po vypustení z väzenia, bol Žaparov úradujúcim premiérom a zároveň dočasným prezidentom Kirgizska. Mementom pre tých, čo sa ocitli v mocenskom boji a nekonali dostatočne rýchlo, sa stal osud bývalého prezidenta Atambajeva. Z väzenia ho prívrženci prepustili 6. októbra, nasledujúci deň sa zachránil po pokuse o atentát a už 10. októbra sa vrátil späť do väzenia.

Búrlivá kirgizská politika

Žaparov vstúpil do politiky v roku 2005 ako podporovateľ prezidenta Kurmanbeka Bakijeva, ktorého v tom roku vyniesla na vrchol moci takzvaná revolúcia tulipánov. Bakijev sa preslávil tým, že z Ruska prijal peniaze za zavretie americkej základne v krajine a následne zobral peniaze z Washingtonu za to, že ju nechal otvorenú. Okrem toho sa aj na pomery Strednej Ázie jeho vláda vyznačovala mimoriadne vysokou úrovňou korupcie, keď podnikatelia blízki vláde násilne a beztrestne preberali podniky svojich konkurentov.

Žaparov v tomto čase zastával niekoľko vysokých pozícií vrátane postu šéfa protikorupčného úradu. Po tom, ako Bakijeva v roku 2010 zvrhla jedna z mnohých revolúcií, pomohol Žaparov založiť stranu Ata-Žurt, ktorej cieľom bolo fakticky obnoviť Bakijevov režim.

Kariéru nacionalistického politika si vybudoval na boji za znárodnenie Kumtorskej zlatej bane plne vlastnenej kanadskou spoločnosťou Centerra gold. V krajine ide o populárnu tému, lebo mnohí Kirgizi veria, že kanadská spoločnosť sa k bani dostala korupčným spôsobom a štát zo svojho prírodného bohatstva vôbec neprofituje.

V roku 2012 zorganizoval Žaparov protest za znárodnenie bane, pri ktorom sa aj so svojimi podporovateľmi pokúsil neúspešne zaútočiť na Biely dom. Zadržali ho a s dvoma ďalšími členmi strany odsúdili za pokus o násilné prevzatie moci. Zakrátko ho však prepustili.

Osudným sa mu o dva roky neskôr stal podobný protest proti Kumtorskej bani. Spolu so svojimi podporovateľmi násilím zadržal a vzal za rukojemníka miestneho koaličného politika Emiľbeka Kaptagaeva. Pokúsili sa obsadiť budovu miestnej administratívy. Kaptagaev bol medzitým násilím držaný v aute Žaparovovej sestry, v ktorom ho dav takmer zaživa upálil.

Žaparovovi sa následne podarilo pred stíhaním z krajiny ujsť a usídliť sa na Cypre. Chytili ho až v roku 2017 na hraniciach s Kazachstanom, pričom za únos Kaptagaeva bol ešte v tom istom roku odsúdený na 11 a pol roka v kolónii s najprísnejším režimom. Počas svojho pobytu v kolónii prišiel o oboch rodičov aj syna.

Ústup od nedokonalej demokracie

Kirgizsko je v rámci Strednej Ázie v jednom ohľade anomáliou. Napriek autokratickým tendenciám niektorých jeho prezidentov a vysokej miere korupcie sa v tomto malom vysokohorskom štáte nikomu nepodarilo nastoliť autoritatívny alebo totalitný režim. Tým sa líši od všetkých ostatných okolitých krajín.

Príčinou tohto stavu je aj skutočnosť, že politiku v Kirgizsku formuje súperenie pomerne rovnako silných regionálnych klanov a v širšom zmysle súperenie severu krajiny s juhom. Pre túto nestabilnú rovnováhu moci Kirgizsko často označovali za ostrov relatívnej demokracie uprostred mora autoritatívnych režimov. Vyvrcholením tohto trendu bolo uplatnenie parlamentnej formy vlády v roku 2010.

Mnohí analytici sa obávajú, že Žaparov sa môže stať katom tohto relatívne demokratického systému, pričom krajinu nasmeruje na cestu autoritárstva. Nový prezident označil nástup parlamentného systému za chybu, keďže spoločnosť podľa jeho názoru na tento krok ešte nedospela. Dokazovať to má skutočnosť, že o obnove prezidentského systému rozhodol v referende sám ľud.

Tendencie k upevňovaniu moci naznačuje aj návrh Žaparovovej strany na uplatnenie zmiešaného volebného systému, ktorý sa prakticky vo všetkých postsovietskych štátoch prejavil značným vylepšovaním volebných výsledkov vládnych strán, zneužívajúcich na tento účel administratívne zdroje. Od zmiešaného systému práve z tohto dôvodu začalo minulý rok upúšťať napríklad Gruzínsko. 

Nový kirgizský prezident je v pozícii, keď môže politický systém v štáte skutočne transformovať možno na celé desaťročia. Kým ešte v septembri 2020 sa jeho podpora podľa prieskumov Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) pohybovala na úrovni ôsmych percent, vo voľbách sa za neho postavila drvivá väčšina zúčastnených voličov.

Poistkou sú paradoxne klanové štruktúry

Podľa slov miestneho analytika Marsa Sarijeva starý sekulárny režim, ktorý v krajine vládne od rozpadu Sovietskeho zväzu, zdeptal bežných Kirgizov do takej miery, že mnohí boli ochotní podporiť islamistov alebo známych kriminálnikov. Potom sa objavil Žaparov.

„Kým Žaparov sedel, umreli mu rodičia aj dieťa. Je známy tiež ako bojovník za znárodnenie zlatej bane. Má okolo seba auru človeka z ľudu. Berú ho ako archetyp kirgizského národa, hrdinu Manasa, ktorý nastolí spravodlivosť,“ uviedol Sarijev. Hoci podľa jeho slov v skutočnosti ide o blízkeho človeka nepopulárneho bývalého skorumpovaného prezidenta Bakijeva, počas jeho vlády ho nikdy nevideli v popredí, a preto si ho s Bakijevom ľudia nespájajú. Podľa analytika má šancu dokončiť svoje volebné obdobie aj preto, že sa za neho postaví Moskva, ktorej bude „vyhovovať tvrdšia, prezidentská forma vlády.“

Žaparov, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za proruského politika, tiež opakovane využil príležitosť, vyjadriť svoju náklonnosť Moskve. „70 rokov sme spolu s Ruskom boli súčasťou ZSSR – jedného štátu. Po rozpade Sovietskeho zväzu bolo 30 rokov naším strategickým partnerom a spojencom Rusko. Ono ním aj naďalej zostane. Prečo? Pretože nám pomáha viac ako iné štáty. S ostatnými krajinami, s Amerikou a Čínou, budeme spolupracovať na princípe vzájomnej výhodnosti a rovnocennosti,” uviedol nový kirgizský líder.

Expert na strednú Áziu z Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO) Andrej Kazancev však upozorňuje, že pozícia Žaparova nie je až taká silná, ako sa môže zdať. Jeho volebný výsledok bol síce dobrý, ale na voľbách sa zúčastnila asi len tretina opravených voličov, ktorá so Žaparovom sympatizuje. Zvyšné dve tretiny ho tak silno nepodporujú. Kazancev tiež upozorňuje, že hoci Kirgizsko nie je liberálna krajina, miestne špecifiká a klanové štruktúry ešte žiadnemu prezidentovi neumožnili uchopiť do svojich rúk moc tak, ako je to v okolitých krajinách.

Či sa Žaparovovi podarí zlomiť špecifický systém nestabilnej rovnováhy moci, ktorý umožnil vytvorenie jediného parlamentného systému v Strednej Ázii, ukážu možno už najbližšie mesiace. Jeho štartovacia pozícia je dobrá, avšak nebol by prvým vládcom Kirgizska, ktorý v priebehu niekoľkých dní padol z vrcholu až na úplné dno.