Šaštín dopadol tak dobre preto, že sme diskutovali a nebojovali

O výstavbe a výzdobe kostolov po roku 1989 aj riešení liturgických priestorov počas dvoch návštev pápežov na Slovensku hovoria v rozhovore s Dankou Čarnou Mária a Michal Bogárovci.

Michal Bogár (1960) pracuje v oblasti architektúry a urbanizmu, je pedagógom na STU v Bratislave a spoluzakladateľom ateliéru Bogár Králik Urban (1990 – 2017). Mária Bogárová (1971) pôsobí v architektonickej praxi od roku 1995. Venuje sa najmä tvorbe administratívnych priestorov, návrhom bytových objektov a interiérov. Spoločný ateliér BOGÁR architekti založili v roku 2018 a v aktuálnych štúdiách, projektoch a textoch sa sústreďujú najmä na témy verejných priestorov, urbanizmu a revitalizácie pamiatkových objektov. Zúčastnili sa viacerých domácich a zahraničných súťaží, napríklad architektonickej súťaže na Jorn Utzon Memorial v Sydney alebo súťaže na rozšírenie areálu VŠMU v Bratislave, kde získali 2. cenu (s Andrejom Alexym). V roku 2021 spoločne s ER ateliérom vyhrali súťaž na dočasný liturgický priestor pre návštevu Svätého Otca Františka v Šaštíne, ktorý následne zrealizovali. Venujú sa aj publikačnej činnosti, zameranej najmä na vidiecke sídla a suburbanizáciu. M. Bogár získal v roku 2022 cenu Fra Angelico, udeľovanú Radou KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru.

Dobrá architektúra v sebe spája symbiózu techniky a umenia. Aké boli vaše cesty k architektúre? Stál za nimi v detstve záujem o kreslenie?

Michal: Vždy som rád kreslil, chodil som aj do ľudovej školy umenia k pani Oľge Hoffstädterovej a neskôr k Zuzane Homoľovej. Učil nás aj sochár Štefan Prokop, boli sme vtedy ešte malí, ale pamätám si, ako mi na okraji môjho papiera občas načrtol svojou veľkou sochárskou rukou, ako správne nakresliť niektorý detail alebo proporcie tela. No a s mojou staršou sestrou Ninou sme si z kociek stavali domy, to nás veľmi bavilo. Inak, rád som chodil do divadla a počas prázdnin som brigádoval v divadelných dielňach. Lákala ma scénografia, ale nakoniec som išiel na architektúru.

Mária: Môj asi prvý architektonický počin bol, keď som pokreslila voskovkami fasádu babkinho domu do výšky, kam som dočiahla. Keďže si to pamätám, iste to malo silnú odozvu mojich rodičov. Tým, že som z učiteľskej rodiny, s architektúrou som sa v detstve až tak nestretla. Až na gymnáziu, keď sme mali podať prihlášky na vysokú školu, sa ma spolužiak spýtal, či s ním nepôjdem na architektúru, za čo som mu vďačná. Musím povedať, že vysoká škola ma bavila, boli sme tam ľudia s podobnými záujmami a názormi. Nežnú revolúciu sme zažili ako prváci a potom sa všetko menilo.

Prepojeniu s umelcami a umením ste ostali verní a prejavuje sa aj vo vašej tvorbe.

Michal: Áno, aj na fakulte sme mali skvelých pedagógov. Občas s Máriou spomíname na maliarov Eduarda Antala, Otta Várakozó a ďalších. Veľa sme s nimi vtedy debatovali o všetkom možnom a skvelé boli naše spoločné sústredenia v krajine, kde sa veľa kreslilo. Keď sme neskôr pracovali na našich projektoch alebo súťažných návrhoch, zdalo sa nám prirodzené prizvať do tímu sochára alebo maliara.

Ste spoluzakladateľom architektonického štúdia Bogár Králik Urban (BKU), v ktorom ste pracovali v rokoch 1990 – 2017. V roku 2018 ste s manželkou Máriou založili vlastné štúdio Bogár architekti.

Michal: Áno, ateliér BKU sme založili na jar 1990. Všetci traja sme boli spolužiaci. Po skončení školy sme sa stretali, robili sme spolu súťaže, ale pred rokom 1989 každý z nás pracoval v štátnom podniku, kde sme boli členmi veľkých ateliérov. Ľubo Králik bol napríklad v Urbione a ja som bol 6 rokov zamestnaný v Štátnom projektovom a typizačnom ústave. Tam som mal možnosť pracovať na viacerých štúdiách a projektoch, aj na výskumoch. To ma bavilo. Našou prvou spoločnou súťažou v rámci BKU bolo po roku 1989 Technické múzeum vo Viedni, ktoré sme robili spolu s viedenským architektom Klausom Musilom. Bolo to na jar 1990 a v ten istý rok sme sa dohodli, že založíme spoločný ateliér. V nasledovných rokoch sme sa zúčastnili množstva ďalších súťaží a dotkli sme sa pritom rôznych tematických okruhov. Viaceré ocenené súťažné návrhy sa nám podarilo aj zrealizovať. Bola to pekná tvorivá etapa.
V ateliéri, ktorý sme založili s Máriou na začiatku roka 2018, pokračujeme v práci na architektonických a urbanistických témach. Pracujeme na viacerých projektoch a paralelne sme sa zúčastnili už niekoľkých súťaží. Vybrali sme si kvalitne pripravené a náročné súťaže, medzi ktorými by som spomenul Artcampus VŠVU alebo medzinárodnú súťaž na rozšírenie areálu VŠMU v centre Bratislavy, kde sme získali 2. cenu (spoločne s Andrejom Alexym, s ktorým učíme na Fakulte architektúry a dizajnu STU).

Vľavo: Farský kostol s kaplnkou Panny Márie, Bratislava – Vrakuňa, 1993, architekti: M. Bogár, Ľ. Králik, M. Kvasnica, Ľ. Urban. Foto: C. Bachratý. Vpravo: Veľvyslanectvo SR, Washington D.C., 2001, architekti M. Bogár, D. Fischer, Ľ. Králik, P. Lizon, Ľ. Urban. Foto: archív autora

Ako architekt ste sa podieľali na príprave urbanistického riešenia počas prvej porevolučnej návštevy Jána Pavla II. vo Vajnoroch, v roku 1990. 

Michal: Áno, na liturgický priestor pre pápeža Jána Pavla II. bola vypísaná súťaž začiatkom roka 1990. Zúčastnili sme sa jej viacerí členovia združenia sv. Gorazda, v rámci ktorého sme viedli výborné debaty o súčasnom umení, o tendenciách v architektúre a v tvorbe liturgických priestorov, organizoval ich Martin Kvasnica. Porota vybrala návrh, na ktorom som sa podieľal aj ja, takže našu štúdiu sme museli veľmi rýchlo dopracovať do realizačnej fázy. Mali sme na to len niekoľko týždňov. Urbanistické členenie vajnorského letiska malo podľa nášho návrhu hlavnú priestorovú os definovanú dvomi základnými bodmi: presbytériom a vežou/zvonicou. Okolo tejto osi boli vejárovo usporiadané jednotlivé sektory pre účastníkov sv. omše a tvorili tak liturgický priestor pod otvoreným nebom. Širší autorský kolektív bol vtedy zložený z architektov Berec, Berecová, Bogár, Botek, Kodoň, Kraus, Kvasnica, Ondruš, Trizuljak a i. Niektorí členovia tohto tímu sa venovali aj návrhu a realizácii interiéru sakristie pápeža Jána Pavla II. a ďalších sakristií pre pápežský sprievod a biskupov, kde sa usporiadala aj výstava diel viacerých výtvarných umelcov.

Aký je váš pohľad na sakrálnu architektúru na Slovensku? Po roku 1989 nastal boom výstavby kostolov, keďže počas komunizmu sa stavať nemohli, no kvalita nie vždy stála na prvom mieste. Vstup výtvarných diel bol často poznačený nekvalitou, prípadne dodatočným nekoncepčným vstupom do priestoru. Nájdu sa aj pozitívne príklady?

Michal: Hneď na začiatku 90. rokov som mal skúsenosť s projektom kostola vo Vrakuni. Bolo to pokračovanie spolupráce s Martinom Kvasnicom, ktorý nás pozval pripraviť spoločnú štúdiu. Veľmi rýchlo sme vytvorili úvodný návrh a následne aj projekt. Bola to pekná spolupráca, do ktorej sme od začiatku prizvali aj výtvarných umelcov. Nový farský kostol sme navrhli ako dostavbu k existujúcej kaplnke Panny Márie, ktorú si koncom 19. storočia postavila maďarská menšina v obci Vrakuňa. Rekonštrukcia kaplnky a spolu s ňou nový farský kostol sa zrealizovala v roku 1993. Bola to prvá novostavba rímsko-katolíckeho kostola v Bratislave po roku 1989, ktoré sa predtým nemohli stavať niekoľko desaťročí… Priestor farského kostola mal pôdorysný tvar šošovky. Na osi hlavnej lode sme na čelnej stene navrhli kruhové okno, ktorým sme akcentovali polohu celebračného miesta. K návrhu presklenia tohto okna/rozety sme prizvali sochárov Viktora Oravca, Milana Pagáča a Jána Mizeráka, tí vytvorili nádherné optické sklo. Súčasťou projektu boli aj liturgické prvky a mobiliár. Na ich realizáciu však nebolo dosť finančných prostriedkov. Neskôr, po rokoch sa, žiaľ, zrealizovali iba niektoré z nich.

Pri širšom pohľade na situáciu v období 90. rokov treba povedať, že mnohé novozaložené farnosti sa snažili usporiadať súťaž na nový kostol. Minimálne urobili to, že oslovili niekoľko architektov, aby spracovali alternatívne štúdie. Už to boli významné kroky. Niekde sa však riešila výstavba nového kostola úplne bez architekta. Vo farnostiach, kde mali profesionálne spracovaný projekt, vznikli kvalitné objekty, ale často sa nedokončili pre nedostatok financií. Týkalo sa to hlavne prvkov interiéru a výtvarných diel, ktorých príprava sa odložila na neskôr. Viacerí kolegovia mi spomínali, že sa pôvodne navrhnuté diela už nezrealizovali a namiesto nich sa objednali jednoduchšie prvky vytvorené za účasti amatérskych výtvarníkov alebo miestnych remeselníkov. Pôvodných autorov – architektov ani výtvarných umelcov už farská rada neprizvala k dokončeniu ich diela.
Myslím si však, že treba hovoriť hlavne o kvalitných realizáciách ako o príkladoch, kde vznikla dobrá spolupráca medzi správcom farnosti, architektom a dodávateľom stavby. Výborný kostol bol postavený začiatkom 90. rokov vo Vojkovciach. Vytvoril ho architekt Albert Rybarčák v spolupráci s výtvarným umelcom Vladom Popovičom. Toto dielo bolo vystavené dokonca aj na Bienále architektúry v Benátkach. Ďalším výnimočným dielom je farský kostol sv. Františka z Assisi v Karlovej Vsi (2000 – 2002), ktorý navrhol profesor Justus Dahinden a jeho projektovým partnerom bol Martin Kvasnica a kol.

Vaším nedávnym projektom bolo vytvorenie dočasného liturgického priestoru na poli v Šaštíne, počas návštevy Svätého Otca Františka, 15. septembra 2021. Realizovali ste ho v spolupráci s ER ateliérom (Ema Ruhigová, Roman Ruhig). Od začiatku ste rátali aj so zapojením kvalitného výtvarného umenia. Mohli by ste nám priblížiť, aký bol príbeh Šaštína?

Mária: Myslím, že pre nás sa začal tento projekt ešte v čase, keď sme netušili, že k nám príde Svätý Otec. Riešili sme prícestnú kaplnku svätého Jozefa a naštudované informácie sme využili i pri Šaštíne… Tesne pred prázdninami 2021 sme dostali list z bratislavskej arcidiecézy, ktorá nás oslovila a poslala nám podklady do súťaže na liturgický priestor pre návštevu Svätého Otca v Šaštíne s otázkou, či máme záujem zapojiť sa do súťaže. Vtedy sme ešte nevedeli presné termíny. Neskôr sa upresnilo, že na spracovanie súťažného návrhu sú určené iba dva týždne, ale výzvu sme prijali. Inak, z tohto času sme mali už zaplatenú týždňovú dovolenku. Nakoniec sa to všetko zvládlo. Povedali sme si, že by bolo dobré, aj v rámci medzigeneračnej diskusie, aj z časového hľadiska, osloviť na spoluprácu ďalších kolegov. Oslovili sme architektov, manželov Ruhigovcov, s ktorými sme už predtým robili jednu súťaž a dobre sme sa dopĺňali. Vytvorili sme tím a za dva týždne vznikol súťažný návrh.

Michal: Je výborné, že aj napriek krátkemu času bola vyhlásená súťaž. Ako sme sa neskôr dozvedeli, arcidiecéza do nej oslovila jedenásť kolektívov. Z vyzvaných architektov nakoniec reagovala približne polovica a návrhy odovzdalo 5 tímov.
Mária: Architektov, ktorí sa venujú liturgickým priestorom, nie je až tak veľa a bolo to naozaj náročné zadanie a veľmi krátky čas.
Michal: Áno, zadanie bolo rozsiahle, obsahovalo celý areál liturgického priestoru s celebračným miestom a so zázemím a takisto sa mal spracovať aj návrh všetkých prvkov mobiliáru a ideový koncept výtvarných diel do presbytéria. Hneď na začiatku súťaže sme teda oslovili na spoluprácu aj výtvarných umelcov Dorotu Sadovskú a Martina Lettricha.

Išlo o projekt šetrný k prostrediu, ktorý rátal s recykláciou či opakovaným použitím materiálu. Realizovali ste ho v duchu jednoduchosti, ku ktorej nás Svätý Otec opakovane pozýva.

Mária: V rámci súťažného návrhu sme mali vďaka tejto spolupráci navrhnuté všetky výtvarné diela a to, myslím, veľmi zavážilo. O témach súvisiacich s návrhom presbytéria sme debatovali aj s ďalšími ľuďmi, ktorí neboli priamo členmi nášho súťažného tímu, ale dávali nám dôležité impulzy. Niekoľko týždňov pred súťažou zasiahlo územie Moravy ničiace tornádo. Stalo sa to veľmi blízko, neďaleko našich hraníc a veľa sme sa rozprávali aj o tejto udalosti. Michal komunikoval aj s pánom Ernestom Huskom z komunálnej sféry v bratislavskom Starom meste. Dlhodobo je v kontakte s ľuďmi na Morave, s ktorými už v minulosti pripravoval viaceré kultúrne aktivity. Z rozhovorov vznikla myšlienka použiť drevo z poškodeného kostola v Moravskej Novej Vsi a vložiť ho do návrhu šaštínskeho presbytéria ako symbolický prvok. Nápad sme rozvinuli už v súťažnom návrhu a Martin Lettrich ho potom spracoval a drevo zo zničenej strechy použil ako súčasť ramien centrálneho kríža. Bol to motív, ktorý stelesnil spolupatričnosť a pomoc núdznym ľuďom. Jeho stvárnenie sme predložili už v rámci architektonickej súťaže.

Hrobka Saleziánov Don Bosca, Bratislava – Ružinov, 2000 – 2005, autori: M. Bogár, Ľ. Králik, Ľ. Urban. Foto: archív autora 

V našom návrhu sme sa snažili myslieť aj na ďalšie rozmery projektu, nielen na výtvarné diela a ich symboliku, čo je, samozrejme, dôležité, ale aj na ekológiu. Svätý Otec oslovuje dlhodobo ľudí, aby mysleli na to, že našu planétu máme spravovať a nemáme ju ničiť. Rozpracovali sme témy znovuvyužitia konštrukčných a liturgických prvkov, nosné konštrukcie sa kotvili bez zásahov do terénu a bez použitia betonáže. Snažili sme sa maximálne využiť postupy, ktoré môžu súčasných ľudí osloviť nielen tým, že ich výsledkom je niečo pekné, ale že vytvorené dielo má aj hlbšiu myšlienku. Po súťaži sa nad návrhom ešte veľa debatovalo o jeho ďalšom rozpracovaní a prehĺbení…

Ako prebiehali diskusie s organizátormi v realizačnej fáze projektu a kto sa ich zúčastňoval?

Mária: Diskutovali sme so zástupcami arcidiecézy na viacerých stretnutiach, na ktorých sa zúčastňovali aj ľudia zo strany budúceho realizátora diela a takisto odborník na liturgiu, pán Vladimír Kiš. Jeho pripomienky boli pre nás dôležité. V jednej z úvodných debát napríklad zaznelo, že v presbytériu je dôležité zobraziť svätca v jednom výtvarnom diele a neopakovať jeho zobrazenie v tom istom priestore v ďalších maliarskych, alebo sochárskych podobách. Dotýkalo sa to napríklad postavy Panny Márie sochársky zachytenej v barokovej piete, ktorej replika sa plánovala umiestniť aj v rámci presbytéria. V našom návrhu sme pôvodne uvažovali o zobrazení svätej rodiny, ale v tomto kontexte sa pozornosť sústredila na zobrazenie samostatnej postavy svätého Jozefa, ktorému bol zasvätený rok 2021. Dorota Sadovská teda pracovala ďalej na výtvarných návrhoch a hľadala výsledný tvar svojho obrazu.
Michal: Mali sme skúsenosti z predchádzajúcich súťaží, ako bol Artcampus VŠVU a ďalšie témy. Uvedomovali sme si, že libreto projektu musí byť plné esenciálnych myšlienok. Aj keď z nich niečo ubudne, aby mali dostatočnú silu a aby projekt vedel osloviť a fungovať aj v jeho realizácii. Aj tu to tak bolo.
V symetrickom priestore presbytéria vznikla asymetrická kompozícia. Replika Piety zo šaštínskej baziliky bola umiestnená nižšie, na sklenom sokli, obraz svätého Jozefa bol vo vyššej polohe a stred kompozície tvoril kríž s korpusom Krista, ktorý obsahoval aj fragmenty moravského dreva. Debata sa vyvinula veľmi racionálne a výsledok bol nakoniec veľmi dobrý. Do projektu vstúpil aj tretí výtvarník, Viktor Oravec, ktorý realizoval sklené a kovové detaily pre liturgické prvky – sedes, menzu, ambónu a sklenený sokel pod Pietu, ktorá sa vďaka tomu vznášala v priestore. Deň pred svätou omšou Viktor Oravec pripravil ešte stojan na texty pre prípad, ak by Svätý Otec predniesol svoju homíliu priamo zo sedesu.

Sú niektoré prvky zo šaštínskej omše dnes využívané inde?

Mária: Oltárny stôl sme navrhli tak, že je vytvorený zo segmentov, má drevené časti a do tých sú vložené sklené pláty. Menza sa dá relatívne ľahko rozmontovať a preniesť. Bratia pavlíni z kláštora pri bazilike ju chcú používať v rámci šaštínskych pútí. Požiadavka na kríž bola od začiatku vyslovená tak, že v budúcnosti sa kríž umiestni do krajiny v blízkosti miesta, kde sa konala pontifikálna omša. Mali by ho čoskoro osadiť pri neďalekej cyklistickej trase. Aj to bol dôvod, pre ktorý sa kríž nerealizoval celý z dreva. Jeho nosná časť je vytvorená z hliníka, aby odolával poveternostným vplyvom.
Objekt presbytéria musel spĺňať všetky bezpečnostné parametre. Pevnosť konštrukcie bola dimenzovaná na rýchlosť vetra 180 km/hod. Bočné steny nemohli byť pevné, preto sa zvolil princíp obaľovania konštrukcie sieťovinou. Takéto riešenie v architektonickom výraze reagovalo na dočasnosť objektu a malo aj ekologický rozmer. Niektoré prvky sa recyklovali, ale väčšina z nich sa znova využila na inom mieste: zo sieťoviny sa napríklad šili tašky v jednej neziskovej organizácii v Košiciach, koberce sa brali do škôl a pastoračných centier, drevo sa využilo na krov.
Michal: Pri šaštínskej bazilike plánujú vytvoriť kláštorné múzeum, v ktorom sa umiestnia niektoré predmety. Je tam aj kaplnka, v ktorej sa liturgické prvky budú využívať.
Mária: Okrem výtvarníkov a remeselníkov, kobercárov, stolárov, tesárov atď., ktorých ako architekti prepájame, sme spolupracovali aj s floristom, Robertom Bartolenom, ktorý svoj návrh aj realizáciu poňal veľmi pekne. Citlivo zrealizoval našu predstavu využiť v presbytériu poľné kvety, trávy, klasy, keďže svätá omša sa slávila na poli.

Rovnako sa architektúra pekne doplnila s liturgickými odevmi, ktoré navrhla Janka Zaujecová.

Michal: To bolo naozaj pekné prepojenie. Veľmi dobre sme sa stretli v celkovej farebnosti architektúry, kvetov, odevov…

Nedávno ste spolupracovali aj na spomínanom projekte prícestnej kaplnky svätého Jozefa na Železnej studničke, obľúbenej oddychovej zóne v Bratislave.

Mária: To predchádzalo Šaštínu. Oslovila nás pani Vargová, dôchodkyňa, ktorá sa nadchla, vyzbierala peniaze a vybavila povolenia, aby bola konečne v Bratislave kaplnka svätého Jozefa. Prizvali sme na túto prácu Viktora Oravca a spravili sme na kaplnku sklenenú striešku v tvare klasických prestrešení na prícestných kaplnkách, ale v inom materiáli. Spravili sme akoby „kryštálovú korunu“. Kontaktovala som kňaza a pýtala sa, aké sú hlavné vlastnosti sv. Jozefa. Odpovedal mi, že sú rôzne. Síce bol tesár, ale jeho najdôležitejšou vlastnosťou je čistota. Vtedy sme uvažovali, či môže číre sklo, v tomto prípade výtvarne spracované, symbolizovať vlastnosť, čistotu…

Z nášho pohľadu by mali byť výtvarní umelci vtiahnutí do projektu od začiatku a mali by byť účastníkmi diskusie. Ani umelec si nemôže chcieť presadiť svoje dielo za každú cenu. Musí to byť spoluvytváranie priestoru v dialógu. Myslím si, že aj preto Šaštín tak dobre dopadol, že tam diskutovali architekti, zástupcovia cirkvi a výtvarní umelci a že sme vzájomne nebojovali. Od začiatku sme rátali s tým, že umelecké diela sú v projekte dôležité a majú svoju úlohu.

Obrazy v poľnej sakristii sv. otca Františka, Šastín, 2021 (diela R. Sikoru, L. Čarného, J. Jankoviča). Foto: archív autora

Komentár Daniely Čarnej k výzdobe poľných sakristií pápeža Františka počas jeho návštevy v Šaštíne autorov Michala a Márie Bogárovcov a Emy a Romana Ruhigovcov, 2021.

Realizácia dočasného liturgického priestoru v Šaštíne počas omše Svätého Otca Františka 15. septembra 2021 bola z architektonického a výtvarného hľadiska príjemným prekvapením a pozitívnym príkladom, o ktorý sa môžeme oprieť aj do budúcnosti. Kvalitne navrhnutý a urbanisticky citlivo projektovaný priestor oslovoval komplexne, aj vďaka umeleckým dielam Doroty Sadovskej (oltárny obraz svätého Jozefa), Martina Lettricha (centrálny kríž s korpusom Krista) a Viktora Oravca (liturgické prvky), ktoré sa od začiatku stali integrálnou súčasťou projektu, a zdanlivým detailom, ako bola výzdoba z poľných kvetov, v duchu myšlienok pápeža Františka, ktorý nás pozýva k jednoduchosti a čistote života.

Obrazy v poľnej sakristii sv. otca Františka, Šastín, 2021 (diela V. Kordoša, V. Rónaiovej). Foto: M. Bogárová

Súčasťou priestoru boli aj súkromné priestory pre pápeža a duchovenstvo, v podobe dočasných poľných sakristií. Architekti, manželia Bogárovci sa rozhodli nenechať priestor „v surovom stave“, ale prispieť k atmosfére vystavením obrazov siedmich výtvarníkov – Jozefa Jankoviča, Rudolfa Sikoru, Ladislava Čarného, Kláry Bočkayovej, Vladimíra Kordoša, Veroniky Rónaiovej a Fera Guldana. Inšpirovali sa výstavou počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 1991, vytvorenej z darov umelcov, no zároveň umožnili dialóg umeleckých diel a umelcov s prostredím Cirkvi. Na potrebu jeho obnovy poukázal už pápež Pavol VI. v homílii z roku 1965 slovami: „Bolo vám povedané – my máme tento štýl, je treba, aby ste sa mu prispôsobili; my máme takúto tradíciu a je treba, aby ste jej boli verní; … máme tieto pravidlá a z nich nie je cesta von. Môžeme povedať, že sme vám občas navliekli plášť z olova; odpustite nám!” Jeho slová sú pre obe strany aktuálnou a potrebnou výzvou aj dnes.