Napohľad nenápadný historik v okuliaroch, v skutočnosti intelektuálna superstar

Taliansky historik sa dokáže vzoprieť ideologickým označeniam aj mediálnym tabu. A lákať stovky tisíc divákov a fanúšikov. O Alessandrovi Barberovi píše profesor Ľubomír Žák.

Alessandro Barbero je dnes v Taliansku pojem. Ale nielen tam. Jeho meno začína byť čoraz známejšie aj v zahraničí. Barberove knihy sa prekladajú do mnohých svetových jazykov, nehovoriac o tom, že v Taliansku je každá nová kniha okamžitým úspechom zvýrazneným pozitívnymi ohlasmi v celoštátnych denníkoch, časopisoch, ale aj v štátnych a privátnych rádiách a televíziách. Keď ide po ulici, ľudia ho zastavujú, aby sa s ním odfotografovali alebo aby od neho získali autogram. Často sú to hlavne mladí ľudia.

To, čo sa okolo Barbera deje na ulici, sa však nedá porovnať s tým, čo sa deje v digitálnom svete. Hoci on sám nie je aktívnym na sociálnych sieťach, nie je na Facebooku, Twitteri, Instagrame ani Telegrame a nemá svoju webovú stránku, jeho meno je v nich všadeprítomné, ako by šlo o popstar. Počet videí na YouTube – s obsahmi, ktoré ponúka on – a počet ich videní je taký vysoký, že by sa zaň nemusel hanbiť ani úspešný influencer. Väčšinou sa vyšplhá vysoko nad stotisíc, u niektorých videí dokonca nad milión.

Toto všetko je zaujímavé a prekvapujúce preto, lebo Alessandro Barbero (ročník 1959) nie je spevákom, hudobníkom alebo filmovou hviezdou, ale je povolaním historik. Učí dejiny na Katedre humanitných štúdií akademického centra Università degli Studi del Piemonte Orientale, pričom sa špecializuje na stredovek a na dejiny vojen. Povedané inými slovami, vykonáva akademickú prácu, ktorá normálne nevedie k tak vysokej popularite, akej sa teší on, nech by aj išlo – a to je určite jeho prípad – o profesora mimoriadne obľúbeného medzi svojimi študentami a autora zaujímavých a predávaných kníh. A predsa sa Barbero stal v Taliansku populárnym, obdivovaným a sledovaným práve preto, že je historikom.

V skutočnosti poriadne provokujúcim historikom.

Opakujem, tento historik nechce byť v žiadnom prípade aktívnym na sociálnych sieťach. On sám hovorí, že by to bola pre neho strata času. Je v nich ale prítomný cez skupiny svojich fans, ktorí bez jeho réžie, úplne spontánne a samostatne, nahrávajú či zháňajú videá jeho prednášok, aby ich dali voľne k dispozícii na nimi vytvorených youtubových kanáloch. Medzi najznámejšie patria Alessandro Barbero Fan Channel s 274 000 odberateľmi a Alessandro Barbero – La Storia siamo Noi s 360 000 odberateľmi. Okrem nich jeho fans založili blog s veľavravným menom Vassalli di Alessandro Barbero (Vazali A. Barbera), obsahujúci všetko to, čo bolo ich idolom povedané a napísané, ako aj všetko, čo bolo povedané a napísané o ňom. Pritom v rámci zachovania exkluzivity pripomínajú, že blog nemá nič do činenia s facebookovou skupinu podobného názvu Barbero, noi ti siamo Vassalli (Barbero, sme tvoji vazali).

Barbero sa nestal populárnym pre svoju univerzitnú činnosť, aj keď ide o vysokokvalifikovaného pedagóga. Ani preto, že popri odborných historických monografiách píše dobre sa čítajúce historické romány. Širšia talianska verejnosť ho začala viac spoznávať po roku 2007, keď začal účinkovať ako odborník na dejiny v sledovanom programe televízie Rai s názvom Superquark. Neskôr sa k tomu pridalo jeho modero­vanie televízneho programu a.C.d.C., ktorý vysiela kanál Rai Storia. Avšak Barberovo meno sa dostalo do povedomia hlavne vďaka verejným prednáškam, ktoré mal a pravidelne má na rôznych obľúbených kultúrnych podujatiach, ako Festival della Mente v Sarzane, Festival èStoria v Gorizii, janovský festival Storia in piazza a mnohé iné. Videá, ktoré najviac milujú a zdieľajú jeho fans, boli natočené väčšinou pri týchto príležitostiach.

Na festivaloch môžu Barbera počúvať aj obyčajní ľudia, môžu mu klásť otázky a osobne sa s ním stretnúť. A oni sú mu za to vďační. Dokazuje to aj fakt, že v posledných rokoch sa všetky jeho verejné prednášky začínajú a končia dlhotrvajúcim potleskom. Stáva sa bežným, že lístky na Barberove prednášky sa v mnohých rodinách vnímajú ako obľúbený druh narodeninového darčeku, ba dokonca ako odmena, o ktorú si vraj zvyknú požiadať mladší členovia rodiny. Pritom ide o prednášky, ktoré vôbec nie sú krátke. Niektoré majú dĺžku futbalového zápasu. A predsa je počas nich v sále či v amfiteátri devótne ticho.

Čo je toho príčinou? Čím tento historik priťahuje?

Barbero magnetizuje už témami prednášok a spôsobom, akým dokáže spracovať a vysvetliť aj komplexné udalosti minulosti. Jeho pohľad na ne vychádza zo znalosti prameňov, ale poslucháč nie je nijak zaťažený odbornými historiografickými informáciami. Barbero ho dokáže magicky vtiahnuť do trojrozmerného dejinného priestoru, takže má dojem, že sa zúčastňuje udalosti, o ktorej je reč. Profesor sa pri tom nezabúda pozastaviť pri drobných detailoch týkajúcich sa každodenného života v minulosti, pretože ich považuje za dôležité pre dokreslenie dejinných situácií či konania historických osobností. A hlavne, jeho prednášky nie sú súhrnom informácií nekriticky prebraných zo starých kroník a archívnych materiálov, ale stále majú na zreteli fakt, že na väčšinu ich autorov sa treba pozerať cez slová príslovia: „Koho chleba ješ (jedli), toho pieseň spievaj (spievali).“

Keď Barbero prednáša, nepoužíva žiadne vizuálne pomôcky, žiadny PowerPoint, žiadne videá. Pred sebou má poznámky, ale nečíta ich, iba občas sa do nich pozrie. Je skrátka klasickým rétorom, ale nového štýlu, bez pompéznych póz a strojeného vystupovania. Je čarodejníkom slova, ktorý vsadil na jednoduchosť a zároveň živosť prejavu sprevádzaného nepretržitou gestikuláciou, modulovaním hlasu skúseného rozprávača a mimikou tváre. Toto všetko spolu s tým, čo už bolo o ňom povedané, vytvára u poslucháčov empatiu k jeho osobe.

To, čo ozvláštňuje Barbera, je jeho ideová a ideologická nezaraditeľnosť. Ľavicovo orientovaný fans vedia, že ich idol zdieľa politické hodnoty socializmu, avšak ak sa má on sám vyjadriť k téme európskeho socializmu, je skoro vždy kritický a skeptický, a to z dôvodu nekritického a servilného postoja socialistov k silne imperialistickým tendenciám globalisticky orientovaného kapitalizmu. Je pokrsteným katolíkom, ale jeho katolícki fans sa musia uspokojiť s tým, že ho nestretnú v kostole pri nedeľných bohoslužbách. A predsa, keď prednáša o svätom Františkovi, svätej Kataríne zo Sieny, Matke Tereze z Kalkaty či iných osobnostiach kresťanských dejín, z jeho slov vyžaruje rešpekt a úcta. Tieto dokážu nadchnúť aj neveriacich poslucháčov, ale sú nepríjemné pre tých, ktorí v ňom chcú vidieť moderného socialistu ateistického typu. Barberov obdiv k ranokresťanským sociálnym a morálnym ideálom, stelesnenými niektorými kresťanskými velikánmi, je totiž zreteľný.

Obranný inštinkt turínskeho profesora pred pokusmi o jeho začlenenie do konkrétnych ideových a ideologických skupín sa v posledných rokoch spojil s druhou črtou jeho osobnosti: vyjadriť sa o udalostiach sine ira et studio, bez hnevu a zaujatosti, teda pokojne a nestranne. Spravil tak viackrát pri rôznych udalostiach, dajúc najavo, že ako historik a ako občan chce zostať slobodný, verný svojmu svedomiu a poznaniu, a preto sa nenechá domestikovať štátnymi inštitúciami, a tobôž nie talianskou vládnou garnitúrou. Tým u niektorých stratil na obdive, u iných naopak stúpol ešte viacej.

V roku 2019 sa napríklad vyhradil proti uzneseniu Európskeho parlamentu, ktoré kladie na tú istú úroveň kriminálne totalitné režimy a ideológie nacizmu a komunizmu. Barbero vyjadril názor, že žiadny parlament, ani európsky, by nemal zaujať politický postoj k dejinám, nemal by kodifikovať a oficiálne ponúkať interpretačné pohľady na dejinné udalosti a ich aktérov, pohľady, ktoré vždy riskujú, že vyjadria iba jednu stránku veci, pričom ignorujú ostatné. Dejiny sú záležitosťou komplexných fenoménov a ich diferencovaných prejavov v rôznych geografických kontextoch. Preto ich vyhodnocovanie je a musí zostať v kompetencii odborníkov. Parlamenty neboli a nie sú akadémie historických vied.

Druhý verejný prejav slobody svedomia a myslenia vyjadril Barbero podpísaním minuloročnej petície proti diskriminácii kolegov a študentov, ktorí sa nenechali zaočkovať proti vírusu COVID-19, kvôli čomu im bol sťažený alebo úplne zakázaný vstup na univerzitu. Mnohí jeho provládne orientovaní fanúškovia strčili vyľakane hlavu do piesku, aby medzi 1 150 podpismi nevideli, že jeden z nich patrí ich zbožňovanému idolu. Nič nepomohlo. A tak zatiaľ čo oficiálny taliansky vládny naratív staval svoje protipandemické diskriminačné postoje na idei, že „vakcinácia každého je aktom zodpovednosti voči spoločnosti“, Barberom podpísaný text petície prízvukoval, že obligatórna vakcinácia školských a univerzitných zamestnancov a nútené používanie covidového pasu porušujú základné ľudské práva a sú nebezpečným politickým precedentnom. Treba podotknúť, že on sám je zaočkovaný.

Viacerí novinári a televízni moderátori túžili poskytnúť Barberovi priestor, aby verejne vyznal svoj omyl a svoju vinu, a tak zostal svietiť na oblohe talianskej kultúry ako veľká nepoškvrnená hviezda. Veď profesor tak úžasnej a obdivovanej inteligencie a erudície sa predsa nemohol cítiť dobre – mysleli si oni! – na strane kritikov vakcín, vakcinácie a vládnych dekrétov. Okrem iného, jeho voľba verejne sa zastať nezaočkovaných kolegov a študentov nabúravala mainstreamový bielo-čierny naratív kladúci do protikladu k zodpovedným občanom, ktorí veria vede a vedcom, nezodpovedných, nebezpečných komplotistov, ignorujúcich vedecké poznanie.

Barbero si však stál za svojím a svoj podpis nestiahol. Naopak, pri príležitosti kongresu odborových zväzov Fiom-Cgil v septembri 2021 verejne poukázal na to, že talianska vláda nemá odvahu, aby nariadila povinné celoplošné očkovanie, ale zároveň pod rúškom proklamovanej slobody vakcinácie nepriamo núti k očkovaniu všetkých občanov. Robí to tak, že tým, ktorí nemajú preukaz potvrdzujúci vakcináciu, chce spraviť život neznesiteľným, bráni im cestovať vlakmi, chodiť do školy, na­vštevovať univerzity. Táto kritika v priebehu pár minút obletela celé Taliansko, spolu so závereč­nými slovami, mimoriadne nepríjemnými pre provládne zmýšľajúcich fans: „Som presvedčený, že ak by chcel Dante Alighieri nájsť spôsob, ako naplniť žľab pokrytcov až po okraj, vybral by si spomedzi našich dnešných politikov.“

Tým dal bodku za celú tému a viac sa k nej nevracal. A toto je ďalšia Barberova charakteristika: nechce zbytočne provokovať opakovanými kritickými výpadmi. Riadi sa starým mottom: sapienti sat, múdrym stačí to, čo bolo raz povedané.

V každom prípade musel tušiť, že z nejakej strany dostane protiúder, ktorý mu pripomenie, že nie je nedotknuteľný. Prišli hneď dva. Ten prvý po jeho vyhlásení, že obete masakru (le foibe) Juhoslovanov s talianskou národnosťou juhoslovanskými partizánmi a tajnými službami na konci druhej svetovej vojny nie sú jediné obete, ktoré si treba v Taliansku pripomínať. Podľa Barbera ide o spolitizovanú jednostrannú spomienku videnú čierno-bielymi historickými okuliarmi na nose. Druhý protiúder prišiel po tom, ako v jednom rozhovore pre denník La Stampa pripustil, že existujú štrukturálne rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré ženám sťažujú úspech v určitých oblastiach práce a ktoré vyplývajú z rozdielov medzi pohlaviami.

Alessandro Barbero. Foto: wikimedia

Oheň bol na streche. Plameňomety ho vrhali nielen z feministických salónov, ale aj z kresiel niektorých politikov. Nechýbali tí, ktorí navrhovali okamžité ukončenie Barberovho pôsobenia v televízii Rai a iné trestajúce postihy. Nechýbala ani mediálna kritika akademikov a historikov mädliacich si ruky s nádejou, že sa konečne vymania z tieňa miláčika talianskej kultúrnej verejnosti. Diskreditácia sa ale nepodarila. Barbero je historik, ktorý nielen ovláda dejiny vojnových konfliktov a vojenskej diplomacie, ale vie sa z nich aj poučiť. Stačilo, aby sa okamžite vrátil do ringu s erudovanou a zároveň neagresívne formulovanou interpretáciou jeho predchádzajúcich výrokov a mediálna streľba utíchla. Druhá strana pochopila, že nie je ľahké čeliť profesorovmu kompetentnému výkladu, ale aj to, že stále ide o silnú vedeckú a morálnu autoritu, za ktorou stojí značná časť talianskeho obyvateľstva.

Barbero sa ale zamyslel nad celou vecou a v jednom rozhovore priznal, že prvýkrát v živote dostal strach a zneistel. Dostal strach nie preto, že sa od neho pre podpis v petícii dištancoval rektor jeho univerzity. Ani nie z toho, že by nedokázal obstáť v ringu odbornej konfrontácie ohľadom zložitých dejinných udalostí. Šokovalo a vydesilo ho skôr to, ako rýchlo a celoplošne sa spustil proti nemu verejný lynč zo strany médií.

V rozhovore povedal: „Nie som hrdina. A tak po tom všetkom, čo sa stalo, si začínam uvedomovať, že som viac opatrný. Začínam odmietať rozhovory, prestávam sa vyjadrovať na isté témy, nemám chuť nič podpisovať. Zároveň si ale poviem: dočerta, ja, v mojom veku, čo žijem v demokratickom štáte, mám mať strach priznať, že mám názor na istú tému? Ja ale ten strach trochu naozaj mám. Žijeme v dobe, v ktorej sa všetko ideologizuje. Dnes je nemožné nahlas povedať, že udalosti sú komplexné a majú viacero odtieňov… Pretože čokoľvek povieš, druhá strana hneď prichádza k záveru, že si alebo s ňou, alebo proti nej. Z toho následne vychádza jej reakcia. Keď sa nejaká téma stane ideologickou zástavou, nikto nedáva pozor na logický význam toho, čo hovoríš.“

Dobrou správou je, že Barbero pokračuje vo svojich verejných prednáškach a že sály a amfiteátre, v ktorých prednáša, sú stále preplnené. A taktiež, že pri prednáškach pokračuje v nepriamych alúziách a odkazoch na súčasnosť. Veď sapienti sat…

A tak hovoriac o minulosti pomáha interpretovať udalosti dneška, za čo sú mu mnohí nesmierne vďační.