Paralelná polis po slovensky

Vladimír Jukl Otec Vladimír Jukl. Foto: Pavol Demeš/TASR

Nová kniha Jána Šimulčíka ponúka ucelený obraz o kresťanoch počas komunizmu – ako masovom hnutí, ktoré ohrozilo totalitný režim.

Do normalizačných 70. a 80. rokov sa dnes s obľubou vracajú populárne knihy či filmy a pre veriaceho človeka je o to dôležitejšie nestratiť zo zreteľa náboženský rozmer postupnej obrody spoločnosti, ktorá dospela do (zázraku) protikomunistického prevratu. Dôležitý kamienok do mozaiky duchovného vzopätia po roku 1969 vkladá vo svojej najnovšej knihe Generácia nádeje. Malé kresťanské spoločenstvá 1969 – 1989 Ján Šimulčík.

Šimulčík napísal už deväť kníh venovaných samizdatom, Sviečkovej manifestácii, tajne vysväteným kňazom, hnutiu Pacem in terris, podpisovým akciám, spoločenstvu Fatima a podobne. Tentoraz vykonal kus záslužnej práce na poli zmapovania takzvaných „stretiek“, čiže malých spoločenstiev, ktorými si počas normalizácie prešla celá generácia slovenských katolíkov.

Knihu tvoria dve približne rovnaké 100-stranové časti: príbeh malých spoločenstiev a dobové prílohy. Príbeh Laického apoštolského hnutia, ako sa sieť spoločenstiev spätne začala označovať, sa začal už počas druhej svetovej vojny na našom území písať známy chorvátsky jezuita Tomislav Poglajen Kolakovič. Z hnutia Rodina, ktoré založil, bolo po prevzatí moci komunistami v roku 1948 dohromady odsúdených 61 slovenských členov na súhrnných 481 rokov, 6 mesiacov a jedno doživotie. Slovenskú zástavu Rodiny niesli najmä Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Keď na konci 60. rokov vyšli na amnestiu z väzenia, prečítali znamenia doby a započali mravčiu prácu s univerzitnou mládežou v malých spoločenstvách.

Šimulčík, ktorý pred Novembrom patril medzi ich najmladších žiakov, postupne približuje charakter a pôsobenie spoločenstiev. Jeho text má logickú štruktúru, odbornú presnosť (potvrdenú množstvom podčiarových odkazov na literatúru), ale zároveň si zachováva svieži rozprávačský až príbehový jazyk, informácie prekladá konkrétnymi skúsenosťami, zaujímavosťami a citátmi zainteresovaných. Čitateľovi tak sprostredkúva nielen poznatky, ale aj zážitok a najmä atmosféru doby, ktorú si mnohí ešte veľmi živo nesú vo svojej pamäti.

Na Slovensku pôsobilo počas normalizácie 10 kresťanských hnutí: Comunione e Liberazione, Hnutie Svetlo – Život (Oázy), Rodina Nepoškvrnenej, Fokoláre, Neokatechumenátna cesta, Obnova v Duchu Svätom, Komunita Taizé, Mariánske kňazské hnutie, Laické apoštolské hnutie a hnutie Nazaret (ľudovo beňovci). Kniha je venovaná práve Laickému apoštolskému hnutiu, v rámci ktorého sa postupne vykryštalizovali tri hlavné vetvy: detská (eRko), mládežnícka (Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže) a rodinná (Rodinné spoločenstvo).

Členovia malých spoločenstiev sa angažovali dovnútra (posilňovanie osobnej viery, náboženské vzdelávanie, duchovný rast) aj navonok (spevokoly, samizdaty, púte, podpisovky, sviečková manifestácia). Viacerí z nich majú „na konte“ aj pašovanie literatúry či dobrodružné poskytovanie informácií Rádiu Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. Určitý risk bol pre mladých účastníkov stretiek v tom období dokonca súčasťou ich príťažlivosti – ako v knihe explicitne konštatuje Jozef Dravecký, neskorší slovenský veľvyslanec. V hnutí zároveň vyklíčili mnohé kňazské a rehoľné povolania, najmä do štruktúr tajných kňazov, ktorých bolo v tom čase na Slovensku z celkového množstva kňazov 15 percent. Za „nezmapovaný terén normalizačnej spoločnosti“ Ján Šimulčík označuje aj fenomén manželstiev vzniknuvších v prostredí stretiek. Manželia sa často potom ďalej angažovali v cirkevnom i spoločenskom prostredí a venovali veľa času a energie napríklad samizdatom, vedeniu stretiek, organizovaniu rôznych činností a tak ďalej.

Horčičné semienko (pôvodne najmä bratislavských) vysokoškolských tajných stretiek rástlo počas 70. rokov do nečakaných rozmerov, obsiahlo celé Slovensko a sieť juklovsko-krčméryovských (aj iných) spoločenstiev začala byť postupne postrachom pre komunistických mocipánov, ktorí sa obávali jedine ľudových más. Verejne to po páde režimu potvrdil bývalý šéf ŠtB generál Lorenz. Bol to zámer, ako potvrdzuje aj tradovaný výrok Vladimíra Jukla, myslený pôvodne položartom: „Čelom k masám!“ Masy slovenských katolíkov prežívali v spoločenstvách „niečo pozitívne, čo pomáhalo prekonávať normalizačný marazmus strachu“. A tak kým „päťdesiate roky boli pre veriace rodiny rokmi prežitia, normalizácia bola rokmi nádeje a angažovanosti“. Vyformovaní a zomknutí katolíci sa stali hrozbou pre totalitný režim nie pre svoju politickú angažovanosť, ale pre svoju vnútornú slobodu. V podstate napĺňali to, čo vo svojej samizdatovej eseji český katolícky disident Václav Benda nazval paralelnou polis. V tomto duchu Šimulčík na záver prvej časti knihy trefne cituje slová Jána Pavla II. o strachu: „Najväčším nedostatkom apoštola je strach. Strach vzbudzuje nedôveru voči moci Majstra, čím zviera srdce a sťahuje hrdlo. Apoštol potom už nevyznáva. Je ešte apoštolom? Učeníci, ktorí opustili majstra, dodali odvahu katanom. Každý, kto zmĺkne pred nepriateľmi, podnecuje ich opovážlivosť. Apoštolov strach je prvým spojencom nepriateľov.“

Zaujímavú časť knihy predstavujú aj dobové dokumenty zozbierané v prílohe a venované napríklad podrobným inštrukciám na vedenie stretka, ale aj veľmi konkrétnym inštruktážnym materiálom o praktikách ŠtB a o vhodných obranných taktikách: ako sa nedať sledovať, čo robiť na výsluchoch, ako sa správať v kontakte s príslušníkmi komunistickej moci. Čitateľ vďaka tomu vdýchne dobovú atmosféru paragrafov, opatrnosti, teroru, ale aj odvahy. A azda i tej nádeje, ku ktorej celá kniha smeruje a ktorá je aktuálna v každom čase.


Ďalšie články