Nezabránil obsadeniu Francúzska, ale bránil jeho dušu

Z lekcie pohnutých životných osudov rusko-francúzskeho intelektuála a teológa Vladimíra Losského. Píše profesor Ľubomír Žák.

Tak ako v predchádzajúcich dňoch, aj vo štvrtok 13. júna 1940 sa Paríž zmietal už od skorého rána v neuveriteľnom virvare. Ulicami sa valili davy ľudí a inak to nevyzeralo ani v metre. Bolo vidieť rýchlo kráčajúce skupiny mužov vo francúzskych vojenských a žandárskych uniformách, ale hlavne ženy s deťmi. Mnohé tlačili kočík, v rukách niesli tašky, kufre a viaceré kráčali ohnuté pod váhou veľkých batohov. Preplnenými cestami sa predierali osobné a nákladné autá s pasažiermi a batožinami. Medzi nimi sa cikcakovito vinul dlhý had cyklistov, s bicyklami obloženými všetkým tým, čo bolo možné vziať z domu na poslednú chvíľu. Hlavne oblečenie a jedlo. Kto mohol, utekal pred blížiacim sa nemeckým vojskom. Podľa hlásenia rozhlasu malo obkľúčiť a obsadiť Paríž v priebehu niekoľkých hodín.

V utekajúcom dave kráčal aj Vladimír Lossky. Pred piatimi dňami oslávil svoje 37. narodeniny. Cestou pozoroval, ako si ľudia pomáhajú, úplne spontánne, bez jedného slova, s pocitom zdieľania spoločného osudu. Ako ho dav unášal južným smerom von z mesta, Losskému prebehlo mysľou, že toto nie je jeho prvý únik pred nepriateľom. Aj keď to, čo sa udialo v novembri roku 1922, malo iný nádych. Nešlo v pravom slova zmysle o útek, ale o násilné vyhostenie z vlasti na príkaz V. I. Lenina. Ako 19-ročný musel opustiť Rusko spolu s rodičmi, pretože revolučný režim nechcel viac tolerovať náboženské svetonázory jeho otca, známeho filozofa. Spolu s nimi museli nedobrovoľne opustiť vlasť mnohí iní akademici, vedci, ekonómovia a politici.

Losského rodina sa usadila v Prahe, ale Vladimír sa v Československu nezakorenil. V roku 1924 sa rozlúčil s rodičmi, aby sa presťahoval do Paríža. Tam, na Sorbonne, študoval dejiny stredoveku a stredovekú filozofiu. Tam si založil rodinu s milovanou Madeleine. A hlavne, tam sa z neho stal v priebehu pár rokov Francúz, milujúci svoju novú vlasť, jej obyvateľov, dejiny, kultúru a jazyk. A práve preto bol toho 13. júna na ceste z Paríža. Neutekal pred Nemcami, aby si zachránil holý život. Utekal, aby sa čo najskôr mohol dostať do kontaktu s najbližším francúzskym vojenským oddielom, s ktorým by mohol brániť Francúzsko. So zbraňou v ruke.

Vladimír sa cítil byť stredovekým rytierom odhodlaným za každú cenu obrániť si „svoju dámu“, svoju francúzsku vlasť. Cítil k nej totiž obrovskú vďaku za to, že ho prijala a láskavo vzala do svojej priazne, keď odvrhnutý rodnou vlasťou hľadal nový domov. To neznamená, že by zanevrel na Rusko. On naň nezabudol. Ba dokonca mu odpustil. Aj preto, lebo práve v sovietskom Rusku prekonal pochybnosti vo viere. Bolo to paradoxne v období, keď boľševici začali prenasledovať Cirkev a kresťanov. Rozhodujúci krok smerom k viere spravil, keď sa ako mladý študent zúčastnil na procese, počas ktorého bol boľševikmi odsúdený na trest smrti metropolita Veniamin Kazanský z Petrohradu a jeho spolupracovníci. Keď Veniamin vstupoval s pokojom a vztýčenou hlavou do súdnej siene, mnohí prítomní sa mu hlboko poklonili, napriek hrozbám ozbrojenej stráže. Pre Vladi­míra to bol neuveriteľne silný zážitok. Videl pred sebou obraz pravej Kristovej Cirkvi, zjednotenej krvou mučeníkov.

Veniamin Kazanský na súde. Foto: wikimedia

Zatiaľ čo mu bežali mysľou tieto spomienky, dav ho unášal smerom k Longjumeau. Už bol na ceste viac ako tri hodiny. Mal nasmerované do Étampes, kde sa mali dostaviť tí, čo sa chceli stať bojovníkmi za slobodu Francúzska. Nemohol tušiť, že jeho putovanie sa tam nezastaví, ale bude pokračovať cez Monnerville, Orléans, Lamotte-Beuvron, Vierzon, Chabris, Le Blanc a skončí sa až v departmente Lot. Nevedel, že má pred sebou približne šesťstokilometrovú trasu a ani to, že bude na cestách sedem dní, počas ktorých mu osud uštedrí dôležitú životnú lekciu. A hlavne nevedel, že v srdci prejde cestu, ktorá bude ešte dlhšia. Cestu, na konci ktorej sa ocitne pred novým bojovým poslaním.

Pred príchodom do Brétigny bol už dosť unavený, ale stále svieža bola jeho túžba stať sa vojakom. „Nebudem už intelektuálom, ktorý kráča mimo hlavný národný prúd. Intelektuálom krehkým a citlivým, ktorý sa stále iba piple v sebe samom a medituje. Konečne budem plniť úlohy. Nebudem už myslieť, nebudem mať strach, zatnem zuby a budem hľadieť priamo do tváre tej obludnej skutočnosti, ktorú si zatiaľ ani nemožno predstaviť: Nemci obsadili Paríž,“ – mumlal si v duchu sám pre seba.

Nemci v roku 1941 v Paríži. Foto: wikimedia/Bundesarchiv, Bild 101I-247-0775-38 / Langhaus / CC-BY-SA 3.0

Správu, že Nemci vstúpili do srdca Francúzska, sa dozvedel v Brétigny. Šokovala ho. Veď od vypuknutia druhej svetovej vojny sa vo Francúzsku nehovorilo inak ako: „Zvíťazíme, pretože sme silnejší, pretože sme bohatší. Zvíťazíme, pretože chceme zvíťaziť.“ Vladimír cítil, že po celý čas sa politici a odborníci vyjadrovali o vojne, akoby šlo o veľký podnik, o záležitosť kapitálu. Akoby zbrojenie samo o sebe mohlo zaistiť víťazstvo. Cítil, že toto ponímanie vychádzalo z materiálnej a materialistickej vízie vojny, ktorú Francúzsko prehralo veľmi rýchlo. „Zostáva nám ešte ľudská vojna,“ pomyslel si. Je to vojna, v ktorej sa ľudia bez váhania obetujú v mene hodnôt ako pôda, zem, vlasť. A práve toto cítil aj on. Toto bola vojna, ktorú chcel bojovať.

Ale kapitulácia Paríža ho zároveň provokovala aj z náboženskej stránky. Spomenul si, ako prednedávnom počul kázať jedného preláta v Notre-Dame, ktorý pred preplnenou katedrálou zaprisahával Boha, aby dal Francúzsku víťazstvo v mene „spravodlivej veci“. Z prelátových slov sa dalo usúdiť, že Boh je povinný zachrániť Francúzov, pretože On je spravodlivý a oni bránia spravodlivosť. Ak by Boh chcel alebo konal inak, tak by si protirečil.

„Čo však teraz s takou logikou, keď sú Nemci v Paríži?“ – pomyslel si Vladimír. Ak mal prelát pravdu, tak mohlo platiť iba jediné: „Buď naša vec nebola vecou spravodlivou, alebo nie je spravodlivý Boh.“ Vladimír cítil, že mnohí v Cirkvi sa nechali zaslepiť „pozemskou logikou“. Zabudli, že Božia spravodlivosť nie je naša spravodlivosť, tak ako Jeho cesty nie sú našimi cestami. Zabudli, že Boh sám je Spravodlivosť. „Bolo sa treba modliť za víťazstvo a zároveň mať na pamäti túto obávanú Spravodlivosť, pred ktorou sme my všetci nespravodliví,“ – hovoril si kráčajúc smerom k najbližším kasárňam. „Bolo sa treba modliť so slzami a s ľútosťou, a volať nie po Spravodlivosti, ale po zmilovaní sa Boha, aby sa na trpiacej zemi konečne zjavili Jeho synovia (Rim 8, 19), obmytí Baránkovou krvou.“

Georges Redon a jeho motív z Notre-Dame. Foto: wikimedia

Na druhý deň sa vydal na cestu už o štvrtej hodine ráno, aby dorazil čo najskôr do kasární v Étampes. Opäť sa okolo neho odohrávalo smutné divadlo biedy a nešťastia. Na každom kroku sa zo všetkých strán ozýval plač a ľudia okolo neho mu rozprávali bolestné príbehy podobné tým, ktoré počúval Dante Alighieri, keď putoval peklom. A toto peklo sa mu otvorilo pred očami, aj keď konečne vstúpil do mesta Étampes. Nielen preto, že tak ako v Paríži, aj tu sa ulicami valili utekajúce davy. Zažil tam totiž útok nemeckých bombardérov. Potom ako sa zdvihol zo zaprášenej zeme, na ktorú ho povalil strach, videl okolo seba horiace domy a roztrhané telá včítane tiel žien a detí.

Keď horko-ťažko našiel kasárne, ani ho do nich nevpustili. Nejaký poručík mu hneď oznámil, že mobilizovaní muži z Paríža sa majú dostaviť do Orléans, kde narukujú. Bola to zlá správa, hlavne pre jeho unavené nohy. Boli natoľko opuchnuté, že si musel vyzuť topánky a kráčať bosky po ceste lemovanej opustenými autami. Niektoré sa tam zastavili, pretože sa im minul benzín, iné boli obeťami bombardovania. A bombardovanie stále pokračovalo, takže cestou sa musel mnohokrát hodiť do priekopy, aby sa skryl nemeckým pilotom.

Zase prešla jedna noc a zase bol na ceste. Kríval, ale stále bol v spoločnosti ľudí, putujúcich ako on do Orléans. A zase počúval smutné príbehy o smrti a biede, ktorých príliv sa nedal zastaviť. A zase sa zúčastňoval rozhovorov o tom, čo by malo spraviť Francúzsko, aby úplne nestratilo autonómiu. Zatiaľ čo niektorí filozofovali o tom, že francúzsky odpor by sa mal stiahnuť až do Pyrenejí a mal by bojovať za každú cenu, Vladimír cítil, že sa mu do srdca vkráda pochybnosť, ktorú predtým nemal: „A čo ak už nebudeme mať miesto, kde sa stiahnuť, kam sa skryť, odkiaľ vyrážať do protiútoku?“

Vladimír Lossky. Foto: wikimedia

Bolo to na ceste do Orléans, keď si jasne uvedomil, že ak existuje nejaký oporný bod, nejaká nedobytná zem, kde nepriateľ nikdy neprenikne, tak je to život s Bohom a v Bohu. Iba pred týmto priestorom slobody sa útočník musí konečne zastaviť. Zároveň si uvedomil, že vstup do tohto priestoru a prebývanie v ňom nie je ničím automatickým, ale je taktiež bojom. Presnejšie povedané, je zápasom Boha s ľuďmi. Zápasom o očistenie a spásu tak jednotlivcov, ako aj národov. Je to teda aj zápas o dušu Francúzska. O ten duchovný priestor francúzskeho ľudu, ktorý obklopuje a preniká priestor dejinný a telesný jeho krajiny. A tu si Vladimír položil otázku:

„Dokážeme vôbec nájsť tento priestor, túto pokladnicu nestvorených síl? Nie je navždy zakopaná v zemi dejín pod vrstvami skrývajúcimi duchovné dedičstvo Francúzska? Je vôbec francúzske kresťanstvo schopné duchovne sa obrodiť, prejsť celkovou premenou, ktorá by nechala znovu vytrysknúť prameň živej vody na vyprahnutej pôde jej Cirkvi?“

Minulosť a prítomnosť mu ponúkali odpoveď a on ju prijal: „Prameň živej viery nevyschol, ibaže tečie hlboko v zemi. Avšak vidia ho len oči prostých a pokorných ľudí.“ A práve toto je pravda, ktorú by mala – podľa neho – znovuobjaviť Cirkev a kresťania. Veď božské poslanie Jany z Arku rozpoznali nie preláti a učenci zo Sorbonny, ale rozpoznal ho jednoduchý kresťanský ľud. Ten ľud, ku ktorému patrila Bernadeta Soubirousová či deti z La Salette. A boli to práve ony, čo videli Pannu Máriu. Tú Máriu, ktorá plače nad západnými krajinami pre krízu ich viery, ale taktiež zvestuje „príchod apoštolov posledných časov. S ich pomocou Duch Svätý znovu obnoví Cirkev, ktorá ale prejde bolestným prerodom“.

S týmito myšlienkami sa Lossky priblížil k mestu Orléans. Už z diaľky videl, že pred pár hodinami bolo zbombardované. Husté stĺpy čierneho dymu z horiacich domov sa týčili vysoko do oblakov. Jeho cieľovou stanicou boli kasárne alebo žandárska stanica, kde sa chcel konečne odovzdať do rúk nejakého veliteľa tvoriacich sa bojových skupín. Pri jej hľadaní ale neodolal nutkaniu navštíviť známu orleánsku katedrálu. Keď do nej vstúpil, doletel k nemu podivný zvuk. Bol ho chrapľavý hlas zhrbeného starca rozhadzujúceho rukami. Zdalo sa, že niekomu nadáva. A predsa jeho tvár bola jemná, ušľachtilá, ako tvár zbožného a váženého človeka. Starec prechádzal od sochy k soche a pred každou zahrozil a zakričal: „Tak vy nás nemôžete, nechcete zachrániť? A kto, kto iný to teda spraví?“

Vladimír sa vypotácal z katedrály so zmiešanými pocitmi. Bolo mu jasné, že ten orleánsky starec nebol ani bohorúhač, ani blázon. „Bol to človek s veľkou kresťanskou dušou zachvátenou beznádejou a horkosťou. Chcel vykričať svoju bolesť svätým – nehybným a nemým – sprievodcom po Božích cestách, s ktorými dokážeme udržať krok len veľmi ťažko.“ Kto poteší ľudí zasiahnutých vojnou? Kto posilní ich vieru?

Keď sa Vladimír konečne ocitol pred orléanskym žandárskym veliteľom, znovu počul tie isté slová: „Tu sa evakuuje. Choďte ďalej. Choďte do Vierzonu.“ Zvesil hlavu a vnoril sa do davu pútnikov kráčajúcich smerom určeným žandárom. Neveril vlastným ušiam, keď mu vo Vierzone žandári povedali to isté: „Tu sa evakuuje.“ A pridali: „Musíte si poradiť sami. Bežte preč. Za svojimi príbuznými.“

Žandárove slová vniesli svetlo do Vladimírovho putovania za svojím veliteľom a bojovou skupinou. Bolo jasné, že jeho miesto je inde. Že jeho bojová úloha bude iná, ale podobne dôležitá. Ak nie dôležitejšia. Jeho putovanie ale ešte neskončilo, pretože aby sa dostal k manželke a k deťom, skrývajúcimi sa v Chabris, musel prejsť tridsaťpäť kilometrov. Tam ich však nenašiel, pretože strach pre Nemcami ich pohnal ďaleko na juh, do departmentu Lot.

Vladimír k nim nakoniec dorazil v stredu 19. júna. Ale skôr než ich mohol objať, absolvoval dlhú cestu vlakom. Opäť mimoriadne poučnú, pozývajúcu k zamysleniu. Vo vagóne na prepravu zvierat sa ocitol v spoločnosti utečencov pochádzajúcich z Belgicka, Poľska, Ruska, Španielska, Grécka, Maroka a z krajín čiernej Afriky. Poľský utečenec im dlhé hodiny rozprával o hrôzach vojny v jeho krajine. Ostatní pridávali rozprávania iných podobných bolestných príbehov. Vladimírovi to pripomínalo chór nárekov z Euripidových tragédií. Zároveň si spomenul na slová Jánovej Apokalypsy (7, 9) o nekonečnom zástupe ľudí pochádzajúcich zo všetkých kmeňov a národov zeme, oblečených do bieleho rúcha. Ľudí, ktorí prichádzajú z veľkého súženia a ktorým „Boh zotrie z očí každú slzu“.

Vladimír sa vnáral do ich príbehov a zároveň si kládol otázku: „Dokážu ešte ľudia, dokážeme my všetci ešte nájsť skutočnú hodnotu utrpenia, aby sa nezatvorilo naše srdce, ale naopak, aby v nás otvorilo prameň nového života?“ Čím viac sa približoval do Lot, kde mal stretnúť svoju rodinu, tým viac sa utvrdzoval v presvedčení, že pravú hodnotu utrpenia nás nenaučí hľadať žiadny ľudský osloboditeľ, nech by to boli An­gličania, Američania či Rusi. Nikto, iba Boh je toho schopný. Iba on môže vyviesť ľudstvo z babylonského zmätenia jazykov do turíčnej jednoty.

Keď sa Vladimír po siedmich dňoch cesty zvítal s manželkou a deťmi, cítil, že sa k nim vracia zmenený. Nie, nestál pred nimi ako vojak, obranca Francúzska, ale ako pútnik, ktorý sa naučil kráčať po cestách Božej prozreteľnosti. Len čo mu to čas dovolil, vzal pero a papier, aby si zapísal všetko, čo videl a počul, všetko, čo prežil a objavil na svojej dlhej púti. V závere, nevediac, akým smerom sa bude vyvíjať okupácia Francúzska a Európy, napísal:

„Avšak teraz sa cesta vnára do tmy. Pretože sa blíži noc. Noc zostupuje na Francúzsko, na Európu, na celý svet. Tí, ktorí si doteraz uchovali svoje svetlo, uchovajú si ho navždy, ako múdre panny. Tí, ktorí už nechali vyhasnúť svoje lampy, nech ich znovu zapália, nech idú hľadať olej skôr, než bude neskoro. Pretože putovanie nocou bude dlhé.“

Keď v júli roku 1940 písal tieto slová, nevedel, že on sám sa bude aktívne podieľať na znovuzažíhaní lámp ľudských sŕdc, že bude povolaný k tomu, aby začal brániť vnútorný priestor srdca Francie a Európy, ich kresťanskú spiritualitu. A to nielen počas vojny, ale hlavne po jej ukončení, keď sa na duši zranení Francúzi a Európania ocitnú na ceste hľadania zmyslu ich bolesti, zmyslu ich života a viery.

Nemci v Paríži. Foto: wikimedia/Bundesarchiv, Bild 183-H28708 / CC BY-SA 3.0de., wikimedia/Bundesarchiv, N 1576 Bild-007 / Herrmann, Ernst / CC-BY-SA

Totiž ešte v tom istom roku dostal Lossky pozvánku zúčastniť sa na pravidelných stretnutiach katolíckych, protestantských a pravoslávnych intelektuálov, konajúcich sa v parížskom byte polyedrického humanistu Marcela Morého. A nielen to. Bol požiadaný, aby oboznámil prítomných so spiritualitou kresťanského Východu. Lossky bol pravoslávnym kresťanom, ktorý veľmi dobre poznal východnú teológiu a spiritualitu. Avšak prednášky u Morého mu poskytli možnosť, aby sa do nich vnoril ešte hlbšie. Aj preto sa jeho úvahy o Bohu, viere, znovuzrodení v Duchu a spáse hlboko dotkli sŕdc prítomných.

Hovoril jazykom, akým sa nekázalo vo francúzskych chrámoch. Vchádzal do hĺbky teologických tém, kde sa ani katolícka manualistická teológia, ani protestantskí autori neodvážili vstúpiť. Dával veľa priestoru cirkevným otcom, ale vedel byť originálnym a mimoriadne aktuálnym. Najmä keď hovoril o Duchu Svätom reálne prítomnom tam, kde sú dvaja alebo traja zjednotení v Ježišovom mene. O Duchu, ktorý zapaľuje knôt svedomia a poznania ľudského ducha a vovádza ho do tej vízie života a sveta, ktorú má trojjediný Boh. Je to vízia, ktorú východná teológia rada vyjadruje slovami svätého Jána: „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1Jn 4, 16).

Losského duchovné prednášky sa diali v okupovanom Paríži. Tí, ktorí ho u Morého počúvali, cítili, že aj vďaka nemu dokázali stáť pevne na mieste vnútorného boja viery vyprovokovaného dramatickými udalosťami. A preto ho prosili, aby tieto prednášky čo najskôr publikoval. Stalo sa. Vyšli v roku 1944 pod názvom Essai sur la théologie mystique de l’Église d’Orient (Esej o mystickej teológii východnej Cirkvi).

Táto kniha sa dostala do rúk mnohých kresťanov rôznych konfesií, prežívajúcich dramatické momenty ukončenia vojny. Ale hlavne tých, ktorí sa vydali na cestu duchovnej obnovy povojnového kresťanstva v Európe. Lossky, ktorý zomrel náhle v roku 1958, považo­val túto knihu za najdôležitejšie dielo svojho života. Veď žiadna iná kniha ho nestála toľko síl, žiadna iná nevyvierala z tak silnej pútnickej skúsenosti.

Ešte dnes sme mu za ňu vďační.