Keď spišský biskup Ján Vojtaššák v októbri 1948 písal apoštolskej nunciatúre v Prahe list v súvislosti s pravidelnou návštevou biskupov v Ríme, smutne konštatoval, že napriek všetkým pokusom o povolenie vycestovania jeho snahy zostali bez výsledku, keďže cestovný pas by bol vraj obdržal pod jednou podmienkou – nesmel by sa viac vrátiť do vlasti. Trpkému osudu nedobrovoľného emigranta sa síce vyhol, keďže ako verný pastier nechcel opustiť svojich veriacich a vzdať sa milovaného Slovenska. Od tejto chvíle sa ale zdal byť jeho osud spečatený a všetko, čo nasledovalo, zodpovedalo logike komunistického režimu s cieľom postupnej likvidácie katolíckej cirkvi a jej hierarchie.

O tri roky neskôr bol spolu s prešovským gréckokatolíckym biskupom Pavlom Petrom Gojdičom a trnavským pomocným biskupom Michalom Buzalkom postavený pred komunistický súd a 15. januára 1951 vo vykonštruovanom politickom procese odsúdený na 24 rokov odňatia slobody za „velezradu a udavačstvo“, ako aj „nepriateľskú politiku voči ľudovodemokratickému režimu“. Bol to bezprecedentný proces, pretože nikde v celej stredovýchodnej Európe v područí Stalinovej Moskvy sa podobný súd proti trom katolíckym biskupom naraz nekonal. Navyše, bol to jediný súdny proces, aký sa kedy v moderných dejinách Katolíckej cirkvi konal. Udial sa v Československu, ktorého komunistický režim patril medzi najkrutejších prenasledovateľov katolíckej cirkvi za železnou oponou a zvlášť na Slovensku prenasledoval nielen cirkev a náboženstvo ako také, ale aj stúpencov idei štátnej samobytnosti.

Pozornosť v zahraničí

Ohlas, aký politický vykonštruovaný proces s tromi slovenskými biskupmi vyvolal v slobodnom svete, bol veľký. Pápež Pius XII. ho sledoval s veľkým zármutkom, pretože v biskupoch videl mučeníkov a najmä Vojtaššáka prirovnával k chorvátskemu kardinálovi Stepinacovi. Vatikánsky úradný denník L´Osservatore Romano mu venoval mimoriadnu pozornosť a všeobecne ho hodnotil ako „hanebnú komédiu“. V dlhom úvodníku z 12. januára 1951 podotkol, že na procese sa smeli zúčastniť iba dvaja zahraniční novinári – a síce zástupcovia talianskeho komunistického denníka L´Unità a na záver konštatoval, že československý komunistický štát porušoval vlastnú ústavu, keď v mene tzv. diktatúry proletariátu likvidoval katolicizmus.

V Taliansku sa o komunistickom súde s biskupmi písalo aj v denníkoch Il Popolo, Il Tempo a Il Messagero; denník Katolíckej akcie Il Quotidianou videl v bratislavskom súdnom pojednávaní tretí proces proti katolíckej hierarchii za železnou oponou. V Spojených štátoch amerických to bola predovšetkým tlačová agentúra americkej biskupskej konferencie, ktorá pohotovo reagovala na neprávosti páchané na katolíckej hierarchii. Vo Veľkej Británii sa správy objavovali najmä v katolíckych týždenníkoch: The Tablet, nazval proces „travestiou pravdy a spravodlivosti“, a podobné slová sa našli aj v periodiku The Catholic Herald. Rakúsky katolícky časopis Die Furche komentoval proces ako súčasť dlhej reťaze prenasledovania, ktorému bola katolícka cirkev na Slovensku už dlhšiu dobu vystavená s cieľom jej definitívnej likvidácie.

Biskup Michal Buzalka vo väzbe. Foto: Archív Zboru väzenskej a justičnej správy

Význam exilu

K oboznamovaniu svetovej verejnosti o neprávostiach páchaných na slovenských biskupoch prispel veľkou mierou slovenský politický a katolícky exil, ako aj krajanské organizácie v USA a Kanade. Dve najvýznamnejšie exilové organizácie Slovenská národná rada v zahraničí a Slovenský oslobodzovací výbor protestami, memorandami, novinovými článkami, brožúrami, knihami, pietnymi slávnosťami a bohoslužbami sústavne pripomínali svetu nespravodlivé odsúdenie slovenských biskupov. Bezprostredne po procese rozposlala Prvá slovenská katolícka jednota – najstaršia krajanská ustanovizeň slovenských katolíkov v Severnej Amerike – všetkým diecéznym úradom a redakciám katolíckych časopisov v USA protestné vyhlásenie, v ktorom odsúdila proces a nazvala ho ďalším „z tých hrozných zločinov proti ľudskosti, dôstojnosti ľudskej osoby a Bohom daným, nescudziteľným právam slovenského národa“.

V podobnom duchu protestovalo aj Združenie slovenských katolíkov v Amerike pod vedením msgr. Miloša Mlynaroviča v rezolúcii adresovanej československej vláde. Predseda Slovenskej ligy v Amerike Filip A. Hrobák sa osobitným memorandom obrátil na prezidenta a Kongres USA, v ktorom žiadal, aby americká vláda verejne proces odsúdila a aby protestovala proti náboženskému prenasledovaniu na Slovensku a prerušila s Prahou diplomatické styky.

Návrat Náhalku

Azda najzáslužnejšiu prácu na oboznamovaní sveta s komunistickými zločinmi proti biskupom vykonal osobný tajomník biskupa Vojtaššáka Štefan Náhalka, ktorý po takmer trojročnom úkryte pred komunistickou Štátnou bezpečnosťou a strastiplnom úteku ponad železnú oponu prišiel začiatkom júla 1953 do Ríma. Vzdelaný a jazykovo zdatný Náhalka sústavne informoval pápeža a rímsku kúriu o osudoch biskupov-väzňov. Po príchode do Ríma takmer každý rok na výročie procesu prispieval článkami v L´Osservatore Romano a v mesačníku Katolíckej akcie Slovákov v cudzine Hlasy z Ríma. Na jeho podnet v súvislosti s piatym výročím procesu sa na mnohých miestach vo svete konali spomienkové slávnosti, celebrovali sväté omše či organizovali prednášky.

Biskup Pavol Gojdič. Foto: Archív Zboru väzenskej a justičnej správy

Slovenská katolícka misia v Belgicku zorganizovala za mimoriadnej pozornosti belgickej tlače krížovú výpravu modlitieb za uväznených kňazov a biskupov. V západonemeckom Stuttgarte sa z iniciatívy pátra Tibora Strniska konala spomienka za odsúdených biskupov. Slovenská katolícka misia v západnom Nemecku zorganizovala pod vedením Vojtecha Bucku v Mníchove koncom januára 1956 pietnu spomienku, súčasťou ktorej bola svätá omša, celebrovaná mníchovským svätiacim biskupom Johanom Neuhäuslerom a kde zaznel prejav poslanca bavorského snemu, ministra Aloisa Hundhammera. V austrálskom Sydney sa konala slávnostná svätá omša, ktorú odslúžil apoštolský delegát pre Austráliu a Nový Zéland, arcibiskup Romolo Carboni. V kázni arcibiskup vyzdvihol utrpenie nových slovenských mučeníkov. Obdobne si smutné výročie pripomínali brazílski Slováci v Rio de Janeiro. Napokon rímska bazilika Santa Maria Maggiore sa stala svedkom slávnostnej bohoslužby, celebrovanej Antonom Botekom, za účasti vysokého počtu prominentných emigrantov z komunistických štátov, rektorov Pápežských kolégií a Pápežských kňazských inštitúcií, rektora českého Nepomucena a mnohých ďalších. O výročí sa písalo taktiež v krajanskej tlači a z londýnskeho BBC sa 20. januára v rámci slovenského vysielania prihovoril vedúci predstaviteľ Slovenskej národnej rady v zahraničí Peter Prídavok, ktorý v rozhlasovom príspevku poukázal na príkry rozpor medzi komunistickou propagandou o „šťastnom živote“ katolíkov v Československu a krutou realitou päťročného väzenia biskupov.

Biskup Gojdič. Foto: Archív Zboru väzenskej a justičnej správy

S odstupom sedemdesiatich rokov, ktoré uplynuli od hanebnej udalosti, akou vykonštruovaný proces s biskupmi nepochybne bol, je potrebné si uvedomiť, že bez obrovského úsilia slovenského exilu a krajanských organizácií združujúcich takmer milión Slovákov v diaspóre, by sa slobodný svet dozvedel o trpkom osude biskupov-mučeníkov len veľmi málo. Je preto načase začať vnímať slovenský exil ako významný historický fenomén, ktorý svojim radikálne antikomunistickým programom podstatnou mierou prispel aj k pádu režimu a nesústrediť sa výlučne na zásluhy tajnej, skrytej, či umlčanej cirkvi. Tajná cirkev, akokoľvek zaujímavá a dôležitá, mohla pôsobiť výlučne v obmedzujúcich podmienkach bývalého režimu; slovenský exil, či už katolícky alebo politický, mal tých možností v podmienkach slobodného oveľa viac.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.