V problémoch nie je len Boris, ale celá Konzervatívna strana

Boris Johnson utrpel Pyrrhovo víťazstvo. Politickí komentátori ho už v podstate odpísali. Pripomínajú, že aj keď Johnsona podporilo 211 konzervatívnych poslancov z 359, ide pomerne o menšie víťazstvo, než ktoré vybojovala v roku 1990 Margaret Thatcherová, v roku 1995 John Major a v decembri roku 2018 Theresa Mayová. Vo všetkých prípadoch išlo v podstate o koniec ich premiérstva. Thatcherová radšej rezignovala, keď videla, že nemá podporu celej strany, John Major v úrade zotrval, ale o dva roky neskôr konzervatívci zažili jednu z najhorších prehier vo svojich dejinách, Mayová pokračovala ďalších šesť mesiacov, kým odstúpila.

Štvordòové oslavy 70. výroèia nástupu britskej krá¾ovnej Alžbety II. na trón Boris Johnson. Foto: TASR/AP

Najčastejšia metafora, ktorú britské médiá teraz používajú, je prirovnanie Johnsona k lodi, ktorá bola zasiahnutá pod líniou ponoru. Ešte je na hladine, ale je len otázkou času, kým sa potopí. Napriek tomu nie je vylúčené, že Johnson vydrží na čele do budúcich volieb. Pravým problémom totiž nie je on, ale celá Konzervatívna strana, ktorá nevie, čo si so sebou počať.

V nedávnom komentári Daniel Kaiser dobre popísal osobné ideové zvraty Borisa Johnsona. Je tiež pravda, že škandály s vládnymi oslavami za hlbokých lockdownov boli skôr povestnou poslednou kvapkou než pravým dôvodom hlasovania o dôvere v Johnsona. Keby vláda šliapala ako hodinky a plnila predvolebné sľuby, voliči by jej iste pár menších pokleskov odpustili. Je to ale práve tlak voličov, ktorý presvedčil 148 konzervatívnych poslancov hlasovať proti premiérovi.

K hlasovaniu došlo zrejme omylom. Na vyvolanie hlasovania o nedôvere v lídra Konzervatívnej strany je potrebné, aby 15 percent poslancov poslalo šéfovi poslaneckého klubu list žiadajúci takéto hlasovanie. Všetko nasvedčuje tomu, že tieto listy sa nazbierali postupne, nešlo o žiadnu kampaň vnútrostraníckej opozície. Organizovaná vzbura by počkala s vyvolaním hlasovania na 23. júna, keď konzervatívci obhajujú v doplňovacích voľbách dva okrsky a veľmi pravdepodobne oba prehrajú. To mohlo ďalších pár hlasov proti Johnsonovi pridať.

Dva dôvody, prečo Johnson vydržal

Dôvody, prečo premiér vydržal, sú v podstate dva. Po prvé, predseda vlády má v hlasovacom systéme výhodu. Veľkú časť poslancov, asi 160, tvorí takzvaný „payroll vote“, čo by sa dalo preložiť ako „hlasy na výplatnej páske“. V britskom systéme totiž vládne pozície, medzi ktoré sa počítajú námestníci, riaditelia a ďalší nižší úradníci, môžu obsadiť iba členovia parlamentu. Zmena premiéra by znamenala aj rošádu na vládnych pozíciách. „Payroll vote“ majú teda osobný záujem hlasovať za Johnsona.

Po druhé, namiesto Johnsona sa nečrtá žiadna náhrada. Favoritmi v prípadných voľbách lídra sú bývalý minister zahraničných vecí Jeremy Hunt a súčasná ministerka Liz Trussová. Ani jeden však nepredstavil nejakú víziu, alternatívny program alebo nenaznačil, kam by chcel stranu a vládu viesť. Ich hlavnou devízou je, že nie sú Boris Johnson.

Lenže to možno vyhlásiť o celej Konzervatívnej strane. Nejeden pravicový komentátor, aktivista či volič sa sťažuje, že toryovci svojich dlhých 12 rokov pri moci premrhali. Nepodarilo sa napríklad zreformovať prebujnený systém pološtátnych organizácií, ktoré majú nemalý vplyv na vykonávanie bežnej agendy a ovplyvňovanie verejnej mienky. Z veľkej časti sú obsadené ľavicovými aktivistami.

Vláda taktiež nezrušila žiadne regulácie, nesiahla na čoraz nefunkčnejší systém štátneho zdravotníctva a nič nerobí s rastúcou cenou bývania. Zvlášť posledná položka konzervatívcov hľadiacich do budúcnosti desí. Vlastníci domov sú z veľkej časti ich podporovatelia. Ak však nikto nebude mať na vlastný byt, kto potom bude pravicu voliť? Aj v otázke ekonomiky pravica opúšťa svoje pozície, už nie je stranou nízkych daní, nízkeho zadlžovania a voľného obchodu. A čo sa týka nelegálnej migrácie, tá sa neznižuje, skôr naopak, napriek opakovaným sľubom konzervatívnych ministrov, že s tým niečo urobia.

Za všetko nemôžu

Konzervatívci za to úplne nemôžu. Najskôr od roku 2010 vládli päť rokov v koalícii s liberálnymi demokratmi, čo obmedzovalo ich manévrovací priestor. Potom prišlo hlasovanie o odchode z EÚ, brexit a zdĺhavá vnútrostranícka občianska vojna. Keď sa to ku koncu na prelome rokov 2019/2020 podarilo vyriešiť, prišli dva roky covidu.

Zároveň sa ale vláda vzdala akejkoľvek snahy, ak narazila aj na najmenší odpor. Reformu územného plánovania, ktorá mala urýchliť výstavbu nového bývania, zamurovala, keď prehrala doplňovacie voľby v okrsku Chesham a Amersham, kde miestni protestovali proti novým domom. Nepodarilo sa jej pretlačiť do vedúcej pozície BBC pravicového novinára Charlesa Moorea. V ekonomike kopíruje pár rokov staré nápady labouristov. Naposledy napríklad ohlásili mimoriadnu daň na zisky energetických firiem.

Môže sa tak stať, že Johnson v kresle vydrží. Neukazuje sa nikto, kto by ho mohol nahradiť. Premiér má aspoň tú výhodu, že je geniálny politik do kampane. Konzervatívci tak budú dúfať, že sa mu to podarí ešte raz. Do volieb zostávajú dva roky, veľa času na reparát. S rozdelenou stranou a naštvanou voličskou základňou sa ho však bude dosahovať ťažko.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články