Čo spája zákaz pôsobenia prezidenta Trumpa na sieti Twitter v Spojených štátoch a odmietnutie firemnej dodávky súčiastky do kotla kňazovi na Slovensku? Príležitosť na prejavenie rešpektu k slobode podnikania.

Trvalé zablokovanie twitterového účtu Donalda Trumpa vzbudilo búrlivú reakciu najmä zo strany konzervatívneho tábora. K tomu tri poznámky. Po prvé, tento spor nie je v skutočnosti o slobode prejavu, ale o slobode podnikania, a konzervatívci sa stavajú na nesprávnu stranu. Po druhé, konzervatívci celé roky vyzbrojovali protivníka a teraz plačú, že sa nemôžu brániť. Po tretie, konzervatívny tábor je možno silnejší, než si myslí.

Dominantný naratív o slobode prejavu je falošný. Sloboda prejavu znamená, že môžem prezentovať svoje názory – v určitých medziach – vo svojom či verejnom priestore. Neznamená však, že ma musíte pustiť k sebe domov. Sloboda prejavu znamená, že – v určitých medziach – môžem na svoj papier napísať, či vytlačiť, čo chcem. Neznamená však, že mi niekto musí papier poskytnúť.

Sloboda prejavu je v podstate negatívna. Znamená, že ostatní musia moje konanie strpieť a musia sa zdržať konania, ktoré by ju obmedzilo. Neznamená, že iní ľudia mi musia niečo dať alebo konať na zabezpečenie mojej slobody. Nutné je tiež zdôrazniť, že nie sme v situácii totalitného štátu, kde celý verejný priestor či dodávky papiera bezpodmienečne kontroluje jedna strana.

Nenúťme súkromnú firmu konať proti sebe

Twitter nie je verejný priestor, ani verejná služba. Je to komerčná služba poskytovaná súkromnou spoločnosťou. Je preto otázkou slobody podnikania, či môže alebo nemôže odoprieť svoje služby konkrétnym jednotlivcom. Konzervatívci sú oprávnene pobúrení, že kresťanský cukrár má byť nútený piecť torty na svadby homosexuálov. Tú istú slobodu, ktorú chceli pre onoho cukrára, však nechcú priznať Twitteru.

Twitter je platforma na šírenie informácií a názorov. Ak je porovnateľný s niečím z minulosti, tak s novinami. Pritom skutočnosť, že noviny nie sú ideologicky neutrálne, spoločnosť bežne akceptuje. V minulosti boli jednotlivé tituly často tlačovými orgánmi jednotlivých politických strán, a to aj v demokratických štátoch.

Nikto neočakáva, že Denník N bude na požiadanie publikovať konzervatívne komentáre, rovnako ako od denníka Štandard zrejme nikto nečaká, že bude na požiadania publikovať názory progresivistické.

Skutočnosť, že súkromná spoločnosť odmietne publikovať moje názory, jednoducho, nie je porušením slobody prejavu. Ak mi dnes Jaroslav Daniška ako šéfredaktor Štandardu povie, že o moje komentáre už nemá záujem, nikto to nebude považovať za porušenie mojej slobody prejavu.

Prečo by Twitter mal byť hodnotený inak ako denník Štandard či akékoľvek iné médium alebo aj zmienený cukrár? Nie je toto onen dvojitý meter, ktorý konzervatívci vyčítajú druhej strane?

Konzervatívci bez silných alternatív

Druhá poznámka sa týka nerovnosti zbraní vo verejnej debate, na ktorú poukazujú konzervatívci. Je pravdou, že dominantné sociálne siete a firmy poskytujúce informačné komunikačné služby – nielen Twitter, ale napríklad aj Facebook alebo Google – presadzujú progresivistickú agendu. No konzervatívci by si mali úprimne odpovedať na otázku, prečo sú tieto korporácie také mocné.

Twitter, Facebook či Google nie sú monopolmi, ktoré vyrástli na základe štátnej regulácie. Nepôsobia ani v odvetviach s vysokými bariérami vstupu. Tieto spoločnosti vyrástli organicky, pretože ponúkli ľuďom atraktívny produkt a nikto im nekonkuroval. Kde sú konzervatívne alternatívy? Prečo sa Parler, konkurenčná spoločnosť Twitteru, spoliehala na infraštruktúru potenciálne nepriateľského Amazonu?

Nielenže konzervatívci nevytvorili životaschopné alternatívy, ale sami pomáhali svojim protivníkom rásť. Donald Trump dlhodobo a s radosťou dodával Twitteru obsah, ktorý navštevovali milióny ľudí. Vlastníkom Twitteru tak pomáhal generovať obrovské príjmy. Nikto nenútil Trumpa ani jeho priaznivcov používať služby Twitteru, a keby ho nepoužívali, Twitter by bol omnoho menej významný, než je dnes.

Stavať na protivníkoch je chyba

Tretia poznámka, o možnosti obrany zo strany konzervatívcov, nadväzuje na predchádzajúcu. Ak myslia konzervatívci kultúrnu vojnu vážne, mali by sa začať správať ako štát vo vojne. V prvom rade sa teda prestať spoliehať na to, že im zbrane budú dodávať ich protivníci. Napokon, v oblasti rôznych iných médií to funguje, prečo by to teda nemohlo fungovať i v oblasti sociálnych sietí a iných služieb? Prípadne by si konzervatívni kritici zmienených spoločností mohli položiť otázky, či naozaj ich služby potrebujú.

Bojkot môže byť naozaj účinnou zbraňou. Len na ilustráciu, po zablokovaní Trumpovho účtu sa cena akcií Twitteru prepadla o viac než osem percent. To znamená, že vlastníci spoločnosti prišli zhruba o tri miliardy dolárov. Ak bude cena akcií opäť rásť, tak len preto, že investori budú očakávať návrat Trumpových priaznivcov späť k Twitteru. Dokážu konzervatívci prejaviť svoje rozhorčenie aj inak než verbálne a vzdať sa používania svojich obľúbených-nenávidených sociálnych sietí?

Na záver rovnaký príbeh po slovensky – kňazovi odmietli predať súčiastku do kotla. Dôvod, prečo ju firma nechcela predať, sa nám môže zdať hlúpy. Rovnako hlúpa sa však druhej strane môže zdať kvetinárka, ktorá nechce viazať svadobné kytice homosexuálom. Opäť, ak chceme byť konzistentní, buď musíme rovnakú slobodu dopriať obom alebo ani jednému.

V onom slovenskom príbehu sa krásne ukázalo, ako sa tieto problémy dajú riešiť v trhovej spoločnosti. Kňaz si súčiastku kúpil od inej firmy. Tá prvá prišla nielen o 75 eur z tejto objednávky, ale pre negatívnu publicitu sa zjavne obáva aj o ďalšie tržby.

Iné firmy si nabudúce rozmyslia, či chcú takto odmietať zákazníkov. A možno si to napriek všetkému nerozmyslia, rovnako ako spomínaný cukrár či kvetinárka, a radšej utrpia ekonomickú stratu, akoby ustúpili zo svojho presvedčenia.

V každom prípade sa konzervatívci v kauze okolo Twitteru správajú dosť nedôstojne, keď sa doprosujú svojich ideových protivníkov, aby im poskytli komunikačné platformy. Navyše, argumentujú nekonzistentne a používajú práve tie dvojité metre, ktoré svojim oponentom vyčítajú.

Denník Štandard víta diskusiu na rôzne témyDiskusia nie je redakčným obsahom, vyjadruje osobné názory autorov.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0