Dlhodobo si pestujeme mýtus o lacnej ruskej rope, vraví energetický analytik Karel Hirman

Odstavenie od ruských energonosičov je elementárnou nevyhnutnosťou pre naše bezpečnostné záujmy, myslí si energetický analytik Karel Hirman. Slovensko dlho verilo tomu, že ruské zdroje sú bezpečné a lacnejšie, čím sme sa oproti strategicky uvažujúcim Poliakom aktuálne pripravili o výhodné možnosti. „Našťastie, aspoň v oblasti jadrovej energetiky sme si udržali zdravý sedliacky rozum,“ tvrdí energetický analytik Karel Hirman. 

Vojna na Ukrajine dostala Európu a zvlášť krajiny, ktoré sú závislé od ruských energonosičov pred náročnú dilemu. Nechceme takýmto spôsobom financovať agresora, no nedokážeme to urobiť rýchlo. Na akých princípoch by sa mala hľadať rovnováha?

Som za pragmatický prístup, nemôžeme ísť spôsobom „operácia sa podarila, pacient zomrel“. Nemôžeme zaviesť hneď embargo, čo by nám spôsobilo väčšie škody než samotnému Putinovi. Postup musí byť rozumný. Dôrazný, ale rozumný. Preto som bol nešťastný z toho, že časť slovenskej reprezentácie, konkrétne minister hospodárstva Richard Sulík, mal nekorektný postoj voči našim európskym partnerom. Jeho argumentácia, ktorá hovorila o úplne katastrofickom scenári, nebola korektná.

Po oznámení nových kontraktov SPP na dovoz plynu už situácia vyzerá omnoho lepšie. Konečne sa dokončilo potrubné prepojenie s Poľskom. Situácia vyzerá omnoho lepšie ako v marci. Postup manažérov SPP a Eustream si zasluhuje ocenenie.

Máme tu istý spor medzi pohľadmi Sulíka a Ivana Mikloša, obaja sú dobre zorientovaní v štruktúre našej ekonomiky a potrieb našich firiem. Mikloš už krátko po vypuknutí vojny hovoril, že kompletné odstrihnutie od ruských energonosičov sa dá urobiť rýchlo a s neveľkými dodatočnými nákladmi. Bol Miklošov nápad realistický?

Nie som hovorcom Ivana Mikloša a nebudem komentovať jeho návrhy.

Bol by však tento návrh skutočne realistický?  

Ja som napísal hneď na druhý alebo tretí deň po útoku Putina na Ukrajinu, že sa musíme čo najskôr odstrihnúť od ruskej ropy a plynu. Na tom sa nič nezmenilo. Aj vtedy bolo jasné, že to nebude trvať dni ani pár mesiacov. Mám ale pocit, že môj postoj je rovnaký ako postoj Ivana Mikloša. Ani on nehovorí o okamžitom odpojení. Má ísť o rozumný postup. Dostali sme sa do vojny, ktorú vyhlásil Putin nielen Ukrajine, ale aj nám, keď nás pripojil medzi nepriateľské štáty. On peniaze od nás používa na zbrojenie a vraždenie. Tie zbrane mieria na nás. Poučme sa predsa z histórie.

Čo máte na mysli?

Konkrétne pakt Molotov – Ribbentrop, keď sa Stalin pomerne naivne dohodol s Hitlerom. Rusko dodávalo hitlerovskému Nemecku tovary a suroviny, ktoré Hitler využil na výrobu zbraní, ktorými krátko nato Rusko napadol. My teraz nakupujeme vo veľkom suroviny od Putina a on za tieto naše peniaze zbrojí a vedie vojnu voči Ukrajine. Jeho elita sa už vyhráža útokmi proti nám. Počúvame, že sme na rade. Musíme prijať opatrenia, ktoré sú síce radikálne, ale nevyhnutné. Opatrenia na našu obranu. Nie, aby sme menili trhové podmienky, ale o našej obrane a minimalizácii zdrojov a podpory agresora.

Na tomto postoji je zhoda, polemika je skôr o nezamýšľaných dôsledkoch. Vojna okrem iného zdvihla ceny na trhoch pre obmedzenie trhu.

Primárny dôvod vysokých cien energií je najmä Putinov útok. Ak je to hlavná príčina, musím ju v rámci možností čo najskôr eliminovať. Teda eliminovať schopnosť Putina viesť vojnu. Len pripomínam, že ceny plynu vystrelili už minulý rok po tom, ako nám Putin evidentne začal škrtiť dodávky plynu a Gazprom nenaplnil svoje zásobníky v Nemecku a inde v Európe. Putin sa už takto pripravoval na vojnu, len sme si to plne neuvedomili. Teraz som si vedomý, že aj pre embargo šla cena ropy hore. Ale zdá sa, že svoju mienku už obracajú aj arabskí šejkovia, ktorí môžu zraziť ceny dole. To sú sekundárne udalosti, ktoré môžeme vyvolať len tým, že globálni hráči uvidia, že v EÚ to s embargom myslíme vážne. Vyvolá to reakcie, ktoré ceny palív znížia. Nevieme ešte pomenovať všetky dôsledky, ale ak by bol Putin na Ukrajine úspešný, ohrozuje to našu elementárnu bezpečnosť. Áno, niečo to stojí, ale nebude nás to stáť životy našich občanov. Náklady sú oveľa menšie, ako keby sme mali čeliť priamemu ohrozeniu Ruskom. Ak by so svojimi tankami prišiel až do Užhorodu a mieril by na našu krajinu, situácia by bola dramaticky iná.

Vojna je bezpochyby zdrojom rastu cien energií, ale nedá sa spochybniť, že rastú aj pre transformačné trhové premeny globálneho trhu, ktoré trhy očakávajú pre sankcie, keďže dôležité energetické zdroje z Ruska budú obmedzené na svojom exporte. Aj z toho dnes čerpá Putin.

Áno, v súvislosti s embargom sa cena zvýšila, ale išla aj dole, zatiaľ len nakrátko. Mám rád aforizmus, že trhy vedia oceniť riziko, ale vôbec nevedia oceniť neistotu. Nikto nevie, čo sa bude diať ďalej. Útok Putina na Ukrajinu nie je len geopolitický problém, ale vážny problém je aj to, že jeden z najväčších producentov energetických surovín zaútočil na krajinu, ktorá patrí k najväčším tranzitným krajinám k jeho najväčšiemu klientovi, Európskej únii. Rusko je navyše jadrová veľmoc. Je jasné, že za takéhoto stavu budú energetické suroviny enormne rásť. Ak neeliminujeme túto hrozbu, tie vážne dôsledky nezastavíme. História ukazuje, že ďalšie vážne dôsledky ešte len môžu prísť. Veď to hovoria ruskí predstavitelia, že už mieria na Varšavu a na Pobaltie. Preto Fíni a Švédi vstupujú do NATO, sú si týchto rizík vedomí.

Američania boli proti Nord Streamu 2…

Nielen Američania…

…pretože chceli uchrániť Ukrajinu, aby neprišla o kostru svojej ekonomiky, tranzit plynu z Ruska. Môže si Ukrajina dovoliť prísť o tento príjem, keď bude po vojne revitalizovať svoju vlasť?

To nie je pravda, že by to bola kostra ich ekonomiky. Bol to pre nich významný príjem, ale nie až taký, že by sa bez neho ukrajinská ekonomika rútila, to je mýtus. Ten tranzitný faktor sa považoval za určitý dôvod, ktorý znižoval apetít Putina na útok Ukrajiny. Preto proti Nord Streamu 2 vystupovali USA a blok krajín EÚ. Ale dnes vidíme, že to Putina neodradilo.

Nebude tento príjem ale Ukrajine chýbať?

Pre Ukrajinu to nie je zásadný príjem. Je to približne miliarda až poldruha miliardy dolárov ročne. Nie je to málo, ale dnes je to drobnosť popri škodách, ktoré na Ukrajine spôsobujú Putinovi hrdlorezi, ktoré sú už dnes oceňované v stovkách miliárd.  

Diverzifikácia od ruských zdrojov je správna za každých okolností, bola by rozumná, aj keby neprišla vojna…

Ja o tom píšem od konca 90. rokov.

No každá vojna sa niekedy skončí, a spravidla sa končí mierovou dohodou. To platí aj v prípade víťazstva jednej zo strán konfliktu. Je silný predpoklad, že nový mier bude zahŕňať aj koniec sankcií. Čo potom? Mali by sme sa úplne odstaviť od Rusov a zlikvidovať funkčné rúry aj v prípade, že sa uzavrie mier?

Závidím vám váš optimizmus. To, že to bude znamenať úplný koniec všetkých sankcií, je vysoko špekulatívne. Nezabúdajme, že sankcie sa začali uplatňovať už po anexii Krymu.

Prepáčte, ale špekulatívny je v tejto chvíli aj predpoklad, že to so sankciami dopadne dobre. Vôbec nevieme, ako sa zachová Čína a zvyšok Ázie, kam môžu Rusi presmerovať svoje energie, ktoré im pre rozhodnutia Európy zostanú na ocot.

Asi sme sa neporozumeli, my chránime najmä seba. Sankcie majú docieliť, že Rusi nebudú mať zdroje na dobyvačné vojny. Dosah sankcií je už teraz v Rusku citeľný. S dátami sa teraz ťažko narába, keďže sú v Rusku prísne tajné, ale aj ten obrázok života obyčajných ľudí v Rusku, ktorý mám od svojich známych, hovorí o tom, že sa prudko zhoršil. Ide o to, aby vplyv sankcií bol čo najbolestivejší a najrýchlejší, keďže ide aj o čas, a aby mal globálne dôsledky. A súčasne je zrejmé, že budú mať dosah aj na nás. Ale menší, ako keby sme ich nezaviedli, lebo by to zvýšilo bojaschopnosť a agresívnosť Putina.

Rusom stále môžu pomôcť ázijskí partneri.

Áno, vidíme, že od konca februára bola výrazná časť ruskej ropy presmerovaná na ázijské trhy. Najmä India, ktorá predtým ruskú ropu takmer nenakupovala, ju dnes importuje vo veľkých objemoch a aj s veľkým diskontom. Súhlasím, že je to problém. Aby embargo malo zmysel, sankcie musia zasiahnuť aj prepravu ropy, teda tankery námorných veľmocí. Ide napríklad o sankcie na poistenie tankerov a iných sankcií, ktoré sú účinné, a môžu tieto operácie výrazne skomplikovať. Väčšinu tankerov Rusko nemá pod kontrolou, plavia sa pod vlajkami iných štátov vrátane krajín EÚ, napríklad Grécka. Aby to celé malo zmysel, musia smerovať aj na obmedzenie prepravy.

Tu nastupujú efekty, o ktorých ešte nevieme, ako dopadnú. Donedávna arabský svet a šejkovia odmietali presviedčania Západu, aby zvýšili ťažbu, a znížili tak neistotu na trhu, a teda aj ceny. Lenže dnes sa zdá, že arabskí šejkovia svoj postoj prehodnotia. Ak vyradíme ruskú ropu z trhu – a my ju vytláčame, pretože ťažba ropy v Rusku naozaj citeľne klesá –, vytlačíme z trhu ich hlavného konkurenta. To už je motív, na ktorý šejkovia zrejme počúvajú.     

Arabskému svetu ale tiež vyhovuje, keď môžu predávať menej ropy za viac peňazí.

Máme tu prognózy OPEC+, ktoré hovoria o tom, že tento rok by sa mal postupne vytvoriť nadbytok ponuky nad dopytom vo výške 1,9 milióna barelov denne. To by ale znížilo ceny ropy. Nikde totiž trhy nepociťujú nedostatok ropy. Nárast ceny pochádza z neistoty, nie z toho, že by bol nedostatok komodity na trhu.  

Mimochodom, počas globálneho boomu pred finančnou krízou v roku 2008 ceny vystrelili na 150 dolárov za barel. To prispelo k zrýchleniu politík, vedúcich k znižovaniu fosílnych palív, je to prirodzená reakcia. Tá nenastane hneď, ale vytvára dlhodobé programy. To tiež nie je dlhodobým záujmom arabských šejkov.

Oni teda nechcú vyššie ceny pre seba, lebo sa boja, že to motivuje Európu transformovať na zelenú energiu?

A nielen Európa. Menej sa o tom hovorí, ale zelená transformácia významne prebieha aj v Indii a Číne.

Robia to z ekonomických dôvodov, Európa je motivovaná skôr ideologicky.

To nie je len ideologické. Ak sme závislí od energetických zdrojov, ktorých cena je tým pádom volatilná a navyše ovplyvňovaná geopolitickými a vojenskými akciami ich producentov, nie je rozumné tento problém neriešiť a zotrvávať v tejto závislosti. 

To je práve ten ekonomický prístup, ale náš európsky a ideologický hovorí o tom, že za každú cenu musíme prejsť na zelenú energiu, aj keby sme sa mali stať ešte viac závislí. Napríklad od čínskych kovov nevyhnutných pre rozvoj slnečnej energetiky, alebo ako sa Nemecko stalo závislé na ruskom plyne.

To hovoria kritici, ale sú veľmi populistickí. Sme na začiatku konca fosílnej éry. Tranzitívny proces bude komplikovaný a budú ho sprevádzať mnohé krízy. Aj súčasnú vojnu na Ukrajine považujem za prejavenie tohto javu. Rusko sa cíti ohrozené, že v budúcnosti dôjde k znižovaniu spotreby fosílnych palív a končí sa mu epocha, v ktorej ešte malo silu na svoje agresívne geopolitické útoky. Teraz má jednu z posledných možností, keďže výhľadovo sa mu budú už len znižovať. Nesúhlasím ale s tým, že primárna príčina zelenej energetiky v Európe je ideologická. Každá spoločnosť stojí na dvoch pilieroch: potraviny a energie. Ak o ne príde, akokoľvek vyspelá spoločnosť sa zrúti. Každá vyspelá krajina vrátane EÚ má problém práve v energetike. Musíme ho riešiť, a jedným – hoci nie jediným – z dlhodobých riešení sú obnoviteľné zdroje.

A čo s tou novou „zelenou“ závislosťou od Číny?

Pravdaže, väčšina komponentov potrebných pre slnečnú energetiku sa nachádza v Číne, dokonca výroba fotovoltických panelov sa historicky sústredila najmä v Číne. To ale podnecuje výskum a inovácie, aby sa našli náhradné riešenia. Ak je dopyt, zvyšujú sa aj motivácie hľadať nové materiály. Nechajme ľudí vymýšľať, aby vyvíjali. Súhlasím však s tým, že tam musí byť čo najmenej ideológie a čo najviac pragmatizmu. Byť závislí od vzácnych kovov z Číny určite nie je dobré riešenie. To je z dažďa pod odkvap. Ale to si už v EÚ, našťastie, uvedomujeme.

To by ale o nových energetických riešeniach museli rozhodovať kreatívni ľudia vo výskume, ale aj v biznise, ktorí ich odhalia na základe toho, že majú prsty na tepe trhu. A nie politici, ktorí im rovno veštecky nakážu, čo budú zdroje budúcnosti.

Politici sú správa vecí verejných. Podnikateľský sektor sa vždy pohyboval v rámcoch, ktoré určovali politici. Nebuďme zasa revolucionármi.

Politika ale neurčovala vede ani ekonómom, ktoré zdroje budúcnosti zvíťazia.

To by som netvrdil, kedy to neurčovala?

Keď sme onehdy prešli na paru, fosílne zdroje alebo elektrinu, nerozhodli o tom politici, ale trh a jeho kompetentné subjekty, napríklad aj podnikatelia.

To boli spoločenské rozhodnutia, ktoré stanovili smer vývoja a následne ho štáty podporili svojimi legislatívnymi rozhodnutiami a stanovili preň rámce. Ak sa to presadilo, bol výsledkom stav právnych a spoločenských rámcov, ktoré tento vývoj podporili. Inak by sa to len ťažko mohlo presadiť a rozvinúť. V tom čase tiež boli celkom rozvinuté aj technológie pre elektroautá, ale nepresadili sa. Aj to, že sme prešli z jednosmerného na dvojsmerný prúd bolo do veľkej miery politické rozhodnutie. Súdno-politické rozhodnutie o rozdelení ropného impéria Rockefellera bolo historickým míľnikom v protimonopolnej agende, ktoré súčasne dalo silný impulz rozvoja ropného priemyslu a použitia ropy v motorizme a celej ekonomike. A to hovorím len o energetike. Takýchto rozhodnutí, ktoré nasmerovali vývoj nejakým smerom, bolo v histórii veľmi veľa a zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší vývoj civilizácie, techniky a biznisu.   

Vráťme sa ale k našej téme: Vy neveríte tomu, že Ázia dokáže kompenzovať Rusom straty spôsobené tým, že príde o svojich európskych partnerov?

To nie je otázka viery. Samotní Rusi hovoria, že ázijský trh toho nebude schopný. Postihne ich zníženie odbytu a zníženie ťažby. Hovorí to napríklad aj druhý muž v Lukoile.

Čína dováža zo svojej spotreby vyše 320 miliónov kubíkov plynu ročne okolo 80 miliónov kubíkov formou skvapalneného plynu loďami. Rusi budú mať po odstavení exportov do Európy vyše 100 miliónov kubíkov ročne „nazvyš“. V Európe teda po novom vznikne nový dopyt po LNG plyne, v Rusku vznikne nová ponuka po ruskom plyne. Môže teda dôjsť skôr k transformácii globálnych reťazcov, ktoré sa do veľkej miery môžu vzájomne kompenzovať.  

Plyn je už trochu iná téma ako ropa. Ropu vie Rusko do značnej miery flexibilne presmerovať na iné trhy, keďže väčšina exportu je tankermi. Pri plyne sa však nedokážeme zatiaľ odstrihnúť od ruského plynu rýchlo, keďže sme závislí od potrubných dodávok. Väčšina ruského plynu smerovala na základe dlhodobých zmlúv do Európy, boli vybudované potrubia. Rus má ale z tohto pohľadu ešte väčší problém, keďže takmer všetok ich plyn, ktorý sa ťaží v západnej Sibíri a na polostrove Jamal, ide potrubiami len do Európy.

Menšia rúra ide aj do Číny. Na dobudovanie však potrebujú približne rovnaké obdobie, ako my potrebujeme na dobudovanie alternatívnych trás, dokedy budeme aj tak závislí od ruského plynu. Aspoň pôvodne sa hovorilo o štyroch rokoch.

Cez vami spomínanú „menšiu rúru“ prúdi zatiaľ plyn v takých objemoch, ako je ročná spotreba samotného Česka a ide z ložísk na ďalekom ruskom východe, ktoré sú podstatne bližšie k Číne. Buďme realisti, pozrime sa na mapu, uvedomme si, koľko by to stálo. Oni sa s tými potrubiami zo západnej Sibíri či Jamalu dostanú aj tak len na západný výbežok Číny, kde nie sú veľké mestá. Iná možnosť je ísť cez Mongolsko. Aj tam by sa však musela stavať ďalšia infraštruktúra krížom cez celú Čínu. Bude to také finančne náročné, že na tom vo výsledku nič nezarobia. Rus skrátka dnes nemá plyn kam predať. My sme tiež uvalili sankcie na citlivé technológie spojené s ťažbou, ale aj s prepravou, ktoré Rusi ani Číňania nemajú k dispozícii.

A bude to Čína vôbec chcieť? Veď Čína sankcie rešpektuje, hoci v tichosti a nerobí si na tom reklamu, ale mnohé veľké čínske podniky sa od Ruska pre sankcie odťahujú. Situácia v Rusku smeruje k obrovskému oslabeniu, čo najviac vyhovuje práve Číne. Nerozumiem, prečo by Čína mala podporovať Rusko.

Nemusí ho podporovať, ale môže ho oslabené vyžmýkať pre vlastné potreby. Ničmenej, prejdime na novú tému, máme čerstvo schválené historické ropné embargo…

Áno, to je naozaj historický moment.

…vyrokovali sme si prechodné obdobie na import ruskej ropy, pravdepodobne bude dvojročné, bude to stačiť? [rozhovor sa uskutočnil v piatok 3. júna, pozn. red.]

Táto debata sa začala veľmi nešťastne. Sulík vykresľoval katastrofický scenár o tom, že Slovnaft nevie spracovať inú ako ruskú ropu a nevie dopraviť iné druhy ropy. Postupne sa ukázalo to, čo bolo jasné od začiatku, že to nie je celkom tak. Najvyšší predstavitelia MOL-u [maďarská materská spoločnosť Slovnaftu, pozn. red.] potvrdili, že sú schopní spracovať aj iné druhy ropy. V ropovode Družba prúdi ropa, ktorá je podobná ako iné druhy ropy, ktoré sa obchodujú na trhu, napríklad z Blízkeho východu alebo z oblasti Kaspického mora. Prepravujú sa tankermi v Stredozemnom mori. Prechod na iné druhy ropy je teda možný. Slovnaft to dokáže tiež, len je tam zatiaľ nižšia efektivita produkcie. Je to problém, ale určite to nie je katastrofický scenár. Problém bude presmerovať dodávateľské trasy pre tankery a meniť všetky obchodné zmluvy. To si vyžaduje čas.

A tiež je to otázka ceny.

Cena sa odvíja trhovo.

Myslíte, že nebude drahšia? 

Cena komodity sa odvíja od základného indikátora, ktorým je cena ropy Brent a tá závisí aj od globálnej konjunktúry. My máme na Slovensku mýtus, že ruská ropa je lacnejšia. Doterajšia konkurenčná výhoda Slovnaftu je v tom, že má dlhodobo nastavené technológie na spracovanie kvalitatívne horšej ruskej zmesi, ktorá prúdi v Družbe, a z nej vie vyrobiť kvalitné produkty na čele s dieslom. To je jeho doterajšia sila, z ktorej profitoval, a treba uznať, že novými procesmi bude jeho konkurenčná výhoda výrazne obmedzená. Lenže z tejto výhody profitovala rafinéria a akcionári MOL-u, my motoristi sme platili na čerpacích staniciach ceny, ktoré sa odvíjali od burzy v Rotterdame, a nie od ceny ropy v Družbe.

Podľa rakúskeho ekonomického inštitútu WIFO vo Viedni by dovážaný a skvapalňovaný LNG plyn mal byť vo výsledku zhruba dvakrát drahší ako doterajší ruský. Richard Sulík vraví, že nové dohody – napríklad s Nórskom – „neboli drahšie“ ako ruský plyn. Ako to podľa vás je?

Ak by bol LNG plyn drahší, prečo štáty, ktoré majú vysoký podiel LNG plynu už teraz, nemajú vyššie ceny za plyn, než máme my. Nehovorím o regulovaných, ale trhových cenách. Voči mnohým týmto inštitútom, obzvlášť rakúskym a nemeckým, mám v tejto oblasti veľmi rezervovaný postoj vzhľadom na ich dlhodobú úzku biznis spoluprácu s Ruskom. Opakujem, ceny sa už dlhodobo odvíjajú od spotových trhov a či ide ruský plyn cez rúru, alebo tankerom z Nórska či USA, cenová báza za odvíja od spoločnej spotovej bázy. Trhu je jedno, odkiaľ tá molekula príde.   

Vráťme sa však ešte k plynu, kde treba kompletne prebudovať európsku infraštruktúru z pôvodnej línie západ-východ, ktorá bola orientovaná na Rusko, na líniu sever-juh orientovanú na pobrežné prístavy.

My ju ale už máme predsa dobudovanú. Začalo sa to ešte počas Radičovej vlády. Mimochodom, hýbateľom deja bol opäť Putin, ktorý v januári 2009 cez zimu zastavil dodávky do Európy cez ukrajinský tranzitný koridor.

Má nová poľská rúra dostatočnú kapacitu pre zásobovanie Slovenska?

My sme prepojení aj s okolitými krajinami, Poľsko bolo posledné, s ktorým sme nemali prepojenie, ale už máme aj to. Len táto jedna rúra dokáže pokryť kapacitu celého Slovenska. Plyn k nám však bude prúdiť aj s iných zdrojov. Máme mnoho súkromných obchodníkov, ktorí ho budú prepravovať rôznymi smermi.

Zmena spočíva v tom, že Poliaci a Litovci už v roku 2014 na rozdiel od nás stratili pri pohľade na Rusko všetky ilúzie a cielene a strategicky presadzovali diverzifikáciu energetických surovín, aby sa stali úplne nezávislými od dovozov z Ruska. Dnes slávia úspech, budú tak partnermi aj pre nás, aby aj náš trh mohol mať prístup k novým možnostiam.

Systematická diverzifikácia Poliakov im v tomto smere nesporne pomohla sa takmer úplne odpútať od Ruska, aj vďaka svojmu blízkemu spojenectvu s USA (dovoz plynu), stavbe LNG terminálov na pobreží…

Oni od tohto roka úplne zastavia dovoz ruského plynu, tento cieľ deklarovali ešte pred vojnou.  

Zároveň si ale s USA dokázali dohodnúť dobrú cenu. Aspoň sami vravia, že nové dodávky nebudú drahšie ako tie ruské.

Dohodli si to s producentmi skvapalneného plynu.

Nemali by sme sa ale aj my orientovať najmä na Poliakov, s ktorými máme dobré diplomatické väzby? Boli by sme schopní sa „schovať“ pod dáždnik poľských zdrojov?

Žiaden takýto dáždnik neexistuje. Poliaci majú kontrakty, ktoré potrebujú pre seba. A ich importné kapacity sú takmer plné. Ale už deklarovali, že ich idú rýchlo rozširovať pre záujem iných. Ale tí si musia plyn sami nakúpiť.

Prišli sme neskoro?

Veď my sme sa tam doteraz ani neobjavili. (Úsmev.) Prepáčte, ale tento pohľad je typicky slovenský, kompletne odtrhnutý od reality. Ide o sféru, kde sú dlhodobé obchodné zmluvy a musia byť realizované aj dlhodobými štátnymi energetickými politikami. My tu dookola točíme evergreen, že ruské suroviny sú najvýhodnejšie, ruský plyn na večné časy a nikdy inak. Ja som žasol už po kríze v roku 2009, že naša spoločnosť zostala ukotvená v tomto naivnom pohľade, hoci sme boli najviac postihnutá krajina v regióne. Česi, Poliaci a Maďari mali dosť plynu, len Slovensko nie. My sme tú krízu pritom vyriešili len vďaka tomu, že sme zvarili rúry v Lanžhote a dobudovali reverzný tok, vďaka čomu sme plyn dokázali k nám dostať z českej a nemeckej strany, kde bol aj vďaka diverzifikácii prebytok. My sme sa z toho opäť raz nepoučili. Ani anexia Krymu nás nezobudila. Náš pohľad na Východ je úplne naivný a ohrozuje naše elementárne záujmy.    

Teraz sme sa zobudili a myslíme si, že Poliaci na nás celý čas čakali. Oni nemajú výhodné ceny od Američanov preto, že by boli spojencami. Plyn nepredáva americká vláda a ani nenakupuje tá poľská. Nakupujú to od súkromných amerických spoločností, s ktorými podpísali dlhodobé kontrakty v čase, keď boli ceny na svetových trhoch na minime. Uvažovali dlhodobo a strategicky, vytvorili si dobrú obchodnú pozíciu. My túto možnosť dnes, prirodzene, nemáme. My ideme meniť obchodné zmluvy v čase, keď sú ceny ohromne vysoké pre Putinove činy. Ale tie ceny vo výsledku nie sú vyššie ako ruský plyn. To je ďalší mýtus. Ceny sa odvíjajú od burzovej ceny a to má vplyv aj na dlhodobé kontrakty. 

Pôvodne naši lídri hovorili o tom, že na plné odpútanie sa od ruského plynu potrebujeme štyri roky, no odnedávna už premiér Eduard Heger vraví, že to môže byť aj záležitosťou pol druha roka. Je to reálne?

Čo mal na mysli slovom „my“? Na trhu s plynom obchoduje množstvo súkromných obchodníkov, nielen SPP. Podiel SPP je zhruba 60 percent. Pán premiér mal zrejme na mysli SPP, lebo len na nich mal štát dosah a vidí mu, na rozdiel od súkromníkov, do portfólia. Každý hľadá, behá a nakupuje, kde môže a kde to vie. To je trh. Vývoj je zrejme lepší, ako to vyzeralo pred dvomi mesiacmi. Sme súčasťou jednotného európskeho plynu, nie sme izolovaný ostrov. On vie ovplyvniť len SPP, lebo iným nevidí do portfólia.

Myslel tým zrejme skôr infraštruktúru.

Tá ale bola vopred daná.

Ale nie jej dobudovanie, najmä LNG terminály na pobrežiach.

Ale to súvisí s obchodom, to nebudujú vlády, ale obchodníci. Všetci teraz horúčkovitým tempom budujú kapacity na príjem LNG, lebo prudko rastie obchod s ním, a to mení situáciu. Našu vnútrozemskú infraštruktúru to ale nemení. My sme napojení rúrami, ktoré k nám plyn už len dovážajú a nimi nám sem plyn už len príde.

Nepríde, ak prímorské krajiny nedokážu naplniť vlastné potreby. Po novom sa ocitáme na konci reťazca, predtým sme boli na jeho začiatku.

Nejde o prímorské štáty, ale o obchodníkov s plynom, ktorí sú z celej Európy, vrátane SPP. Stavby terminálov sú objednávky obchodníkov. Budú nakupovať určité objemy. Ale my žiadnu infraštruktúru dobudovať nemusíme. My máme prepojenie na všetky strany, sme križovatka, cez nás môže prúdiť zo všetkých strán. Podstatné je, aby bolo na trhu dosť komodity za prijateľnú cenu.

Ale k nám sa plyn od pobrežia dostane až vtedy, keď tam bude dostatok terminálov, ktoré dovezený skvapalnený plyn splynujú a pošlú do našej rúry.     

Pravdaže, je to celý proces, na druhom konci musíte mať terminály aj na skvapalnenie, keďže plyn loďami „cestuje“ skvapalnený. Tento ekosystém sa ale globálne mení a Európa smeruje k tomu, že podiel na trhu sa výrazne preklopí v prospech LNG plynu. Nezvratne to k tomu smeruje, podobne ako pri rope. Tu už nikto nič iné nevymyslí. To, čo podľa mňa chýba u nás doma, je urýchlená vládna podpora využitia iných alternatív plynu, ktoré sú technologicky a ekonomicky možné a ktoré sú k dispozícii, vrátane lokálnych obnoviteľných zdrojov. Tu sú najväčšie rezervy vo vzťahu k vládnej politike. Mali by sme hľadať riešenia, ktoré súvisia s úsporami. A tiež podporovať alternatívy, ktoré súvisia s elektrinou, veľmi nám pomôže dobudovanie Mochoviec. Biznis ale potrebuje podporu a impulzy vrátane lepšieho využitia eurofondov a aj legislatívne zmeny.  

Keď hľadíte na nemeckú energetickú politiku, ktorá pre vznešené zelené ciele odstavila funkčné jadrové elektrárne, aby sa tak stala závislou od ruského plynu, ktorý teraz z ešte vznešenejších príčin odmieta a rada by sa vrátila k jadru, čo už medzičasom nie je možné – nekrúti sa vám z toho hlava?

Ja to hovorím dlhodobo. Nemecká energetická politika, hoci nielen tá, je spoluzodpovedná za náš spoločný problém, do ktorého sme sa dostali.

A opäť sme pri téme zelenej ideológie.

Povedal by som, že bol veľmi šikovne zneužitý krátkozraký ideologický postoj zelených a ich predsudky voči jadrovej energetike, ktoré po Černobyli a Fukušime presiakli do širokých vrstiev spoločnosti. Bola to chyba, ktorá bola zneužitá na obrovský plynový projekt vytvorený medzi Berlínom a Moskvou. To bol zmysel Schröderovej politiky, ktorý presadil ešte ako kancelár a v ktorom pokračovala aj Merkelová. Dnes nás to všetkých doviedlo do krízy. Mnoho krajín ich slepo nasledovalo. My na Slovensku sme si však v energetickej politike na rozdiel od diverzifikácie ropy a plynu udržali zdravý sedliacky rozum aspoň v oblasti jadra.   

Foto: Hugo Kollár