Jastrabi na Západe aj v Rusku sa premnožili a vzájomne sa posilňujú. Bez pristrihnutia ich krídel poletíme do jadrovej vojny

Súčasný záujem Fínska a Švédska o NATO nie je prekvapivý. Vo svetle pokračujúcej ruskej vojny na Ukrajine majú oba severské štáty pochopiteľné obavy o svoju bezpečnosť a hľadajú silnejšie záruky, než ktoré im poskytuje súčasná neutralita. Prekážkou väčšieho bezpečia nemusí byť len veto tureckého prezidenta Erdogana, ktoré môžu ho odvrátiť, pokiaľ zľavia zo svojich princípov. Paradoxne je touto prekážkou aj samotný vstup do NATO.

Vstupom do NATO môžu oba štáty upokojiť bezprostredné obavy, dlhodobo svojej bezpečnosti neprospejú. Neutralita sa im osvedčila. Fínsku pomohla počas studenej vojny k bezpečnej prosperite, napriek jeho geopoliticky exponovanej polohe medzi ZSSR a NATO. Švédsko bolo ušetrené všetkých veľkých európskych konfliktov posledných dvoch storočí. Ani Putinovo Rusko ich neutralitu nespochybňovalo, na rozdiel od Ukrajiny nemalo na ich územiach zvláštne záujmy. Ak do NATO vstúpia, vzrastie militarizácia baltskej oblasti a riziko stretov, Fínsko a Švédsko sa zaradia na ruský zoznam nepriateľov. Na americkom zozname priateľov už boli. Môžu sa na ňom posunúť trochu vyššie, ale prípadné naplnenie americkej bezpečnostnej záruky bude vždy záležať na okolnostiach. Tie budú v nasledujúcich desaťročiach definované prioritným záujmom USA o Pacifik, nie o Baltské more.

V medzinárodných vzťahoch nie je ojedinelé, že nerozvážnym posilňovaním bezpečnosti ju nakoniec oslabíme. Tomuto široko študovanému mechanizmu sa hovorí bezpečnostná dilema. Zachytáva nepríjemnú skutočnosť, že schopnosť obrany nemožno úplne oddeliť od schopnosti útoku. Hoci by som mal výlučne obranné úmysly, vlastným zbrojením či vstupom do aliancie znepokojím ostatných. Nemôžu sa spoliehať na neškodnosť mojich úmyslov, ani že ich nezmením. Odpovedia tiež zbrojením či alianciami, čím zmažú výhodu, ktorú som spočiatku získal. Pokiaľ odpoviem ďalším zbrojením či rozšírením aliancie, vzniká eskalačná špirála, z ktorej sa ťažko uniká.

Bezpečnostnú dilemu nemožno v medzinárodnej politike nikdy úplne obísť, pretože štáty si nikdy nemôžu úplne dôverovať. Možno ju však zmierňovať – ​​diplomaciou a inštitúciami. Dlhodobá diplomacia postavená na vzájomnom uznaní a ústretovosti môže vytvoriť dostatok dôvery, ktorá umožňuje riešiť aj tie najťažšie otázky. Napríklad Američania a Sovieti dokázali začiatkom sedemdesiatych rokov uzavrieť dôležité bezpečnostné zmluvy a koncom rokov osemdesiatych ukončiť studenú vojnu.

Trvalejšie je možné zmierniť bezpečnostnú dilemu založením inštitúcie kolektívnej bezpečnosti. Nejde o alianciu typu NATO, v ktorej by sa štáty spájali proti vonkajšej hrozbe, ale o spoločenstvo, ktorého členovia dôverujú spoločným pravidlám a dokážu ich vynucovať. Nádej na kolektívnu bezpečnosť vrcholila začiatkom deväťdesiatych rokov. OSN začínala plniť svoje pôvodné poslanie, keď Bezpečnostná rada dala Američanom a ich spojencom mandát na oslobodenie Kuvajtu od irackej okupácie a európsku bezpečnosť mala zaisťovať Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).

Ale bezpečnostnú dilemu sa prekonať nepodarilo, o niekoľko rokov neskôr sa vzťahy medzi Západom a Ruskom opäť ocitli v jej krutej špirále. Najprv sa zadrhli inštitúcie, potom zmizla diplomacia a v minulých mesiacoch už zostáva len silová konfrontácia na hrane jadrovej vojny. Bezpečnostná dilema nie je príbehom stretu dobra so zlom, úmysly aktérov mohli byť dobré, obavy pochopiteľné, len to celé zle končí asi ako v antickej tragédii.

Súčasná špirála sa začala rozšírením NATO niekoľko rokov po tom, čo Sovieti opustili strednú Európu. Aktívnu úlohu pritom zohrávali štáty ako Česká republika. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol napríklad Václav Havel presvedčený, že sa NATO rozpustí a zárukou stredoeurópskej bezpečnosti sa stane vznikajúce OBSE. Ale USA o konci NATO neuvažujú, pretože si chcú v Európe udržyť svoj vplyv, ani ho však nechcú rozširovať, poznajú bezpečnostnú dilemu a nestoja o ruskú protireakciu.

Keď si stredoeurópania ujasnili, že pre Západ je OBSE iba bezpečnostným béčkom pre chudobných príbuzných z východu, začnú sa pochopiteľne orientovať k áčkovému NATO. Z USA ich v tom podporujú vtedy menšinoví jastrabi a predstavitelia vojensko-priemyselného komplexu znepokojení rečami o všeobecnom odzbrojovaní. Stredoeurópania síce neočakávajú, že by Jeľcinovo Rusko plánovalo inváziu na Západ, obávajú sa však vývoja v Rusku, desí ich krutosť čečenskej vojny i chaos v post-sovietskom priestore. Nedá sa príliš diviť, že hlavnými obhajcami rozširovania NATO sa stanú Václav Havel a Lech Walesa. So spojencami na americkej scéne nakoniec o rozširovaní presvedčia Clintonovu administratívu. Váhala, pretože mala v živej pamäti dohody s Gorbačovom a nestála o zhoršenie vzťahov s Ruskom.

Rusko síce rozšírenie NATO odmieta, ale trpí toľkými vnútornými slabosťami, že nebezpečná protireakcia nehrozí, navyše dostáva od Američanov náplasti v podobe ekonomickej pomoci, inštitucionalizovaného dialógu s NATO a členstva v exkluzívnej G7, ktorá sa načas zmení na G8. Bezpečnostná dilema sa otvára, ale k jej eskalácii ešte nedochádza.

To už sa nedá povedať o ďalších amerických krokoch – Juhoslávii, Iraku, protiraketovej obrane či ďalších kolách rozširovania NATO. USA sa snažili udržať si globálnu prevahu, vytvoriť „svet bezpečný pre demokraciu“, nejaké náplasti Rusku už neriešili. Rusi sa cítili byť tlačení do kúta. Američania so svojimi spojencami väčšinou nepostupupovali s úmyslom Rusku škodiť, ale reagovali prezieravo a nesnažili sa pozrieť na svet z perspektívy Moskvy. Veľa sa hovorilo, diplomacia sa neviedla. Západ nechápal, že Rusko sa cítilo ohrozené neustálou expanziou NATO aj podporou západných nadácií protirežimným médiám, aktivistom a politikom v Rusku; dnes už by tomu mal rozumieť lepšie, keď sa v Európe zakazujú ruské médiá a za spoluprácu s Ruskom šikanujú ľudia ako Gerhard Schröder či Karin Kneisselová. Keď prezident Medvedev v roku 2008 skúšal oživiť myšlienku európskej organizácie kolektívnej bezpečnosti, Západ odpovedal mlčaním a Ukrajine s Gruzínskom pootvoril dvere do NATO.

Rusko síce opakovane varovalo, že kroky Západu vníma ako hrozbu, ale neuvedomovalo si, že samo svojím konaním k hrozbe prispieva. Štáty v bližšom i vzdialenejšom susedstve Ruska majú oprávnené obavy zo zasahovania Moskvy. Prezieravosť, ktorú Rusko oprávnene vyčíta USA, samo uplatňuje vo svojom susedstve. Moskva svojím konaním voči Moldavsku, Ukrajine, Gruzínsku ale aj Bielorusku posilňuje obľubu USA vo východnej a severnej Európe ako nikto iný. Ťažko sa potom Rusko môže diviť, že hrozby neprestávajú narastat. Prispieva svojim dielom k eskalácii bezpečnostnej dilemy. Nie tým, že by ohrozovalo USA, ale ženie im do náručia štáty ako Ukrajina a potom má obavy z amerických základní pri svojich hraniciach.

PolitikaTreba demilitarizovať nielen Ukrajinu, ale aj NATO. Začala sa tretia svetová vojna, hovorí ruská moderátorka

Útok na Ukrajinu bol chybnou reakciou na túto inak pochopiteľnú obavu. Ruskú bezpečnosť neposilnil, iba prehĺbil bezpečnostnú dilemu. Rovnako chybná je aj odpoveď Západu, ktorého zahraničnopolitickí jastrabi sa pokúšajú konflikt využiť na vyčerpanie Ruska a vyprovokovanie zmeny režimu. Najhoršie na eskalačnej špirále je to, že dôsledky chybných rozhodnutí slúžia na ich obhajobu. Pokiaľ agresívna politika vyvolá agresiu druhej strany, možno tým obhájiť počiatočnú agresiu. Pokiaľ niekomu dáte päsťou, pretože si myslíte, že je nebezpečný a on ranu vráti, možno to vydávať za potvrdenie počiatočného odhadu. Preto sa jastrabi na Západe aj v Rusku dnes tak premnožili a navzájom sa posilňujú. Pokiaľ im diplomati nepristrihnú krídla, doletia s nami všetkými do jadrovej vojny.   

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.