Pápež sám Cirkev neobnoví

Dejinná lekcia zo života pápeža Hadriána VI., ktorému sa napriek snahe nepodarilo zreformovať Cirkev. Profesor Žák píše o dôvodoch, prečo tomu tak bolo.

Bol pondelok 14. septembra roku 1523. Za vatikánskymi múrmi v jednej z izieb Apoštolského paláca ležal zomierajúci pápež Hadrián VI. Mal 64 rokov. Občas pootvoril horúčkou rozpálené oči, ktoré sa v tom momente rozsvietili na jeho vychudnutej bledej tvári ako dva vyhasínajúce plamienky. Bol pri vedomí a potichu stonal.

Hadrián vedel, že koniec je blízko. Pritom, keď dostal prvé horúčky na začiatku septembra a keď sa zdalo, že je v nebezpečenstve smrti, po troch-štyroch dňoch sa začal cítiť lepšie. Dokonca mal silu k tomu, aby vyhrešil rímskych kardinálov, nedočkavo sa dohadujúcich o voľbe nástupcu. Avšak 8. septembra sa jeho zdravotný stav náhle zhoršil a príchod smrti sa ukázal nezvratným. Hadrián to hneď cítil a vnútorne prijal. Preto si privolal k lôžku všetkých v Ríme žijúcich kardinálov, aby im oznámil, že chce vymenovať za kardinála svojho verného priateľa Wilhelma Enckenvoirta.

Napriek slabosti a horúčkam sa 11. a 12. septembra pokúšal pracovať. Nadiktoval a podpísal niekoľko listov, ba dokonca prijal na audiencii pár nedočkavých prelátov vatikánskej kúrie. Na konci druhého dňa ho však stúpajúca horúčka definitívne uložila do postele. Odtiaľ nadiktoval svoj testament. Všetok majetok, ktorý vlastnil v Lovani a v Utrechte, odovzdal chudobným, časť dal na posvätné účely. A hlavne prikázal, aby vatikánska kúria neminula na pohreb viac než 25 dukátov a aby jeho hrobka bola obyčajná, skromná. Aký to rozdiel voči Hadriánovmu predchodcovi. Lev X. prehýril počas svojho pontifikátu 4,5 milióna dukátov, zanechajúc po sebe dlh 400-tisíc dukátov.

Hadrián vydýchol poslednýkrát 14. septembra o siedmej hodine večer. To, čo sa začalo následne diať, povie veľa o dobe a prostredí, v ktorom tento pápež žil a viedol Cirkev. Totiž, len čo zomrel, vtrhla do pápežského bytu násilná tlupa Rimanov s úmyslom zmocniť sa pápežského pokladu. Zlodeji boli mimoriadne sklamaní, keď našli iba pár prsteňov patriacich Levovi X. Zároveň, len čo Hadrián zavrel oči, začali po celom Ríme bujaré oslavy s tancom a spevom, ku ktorým sa pridávali iné talianske mestá a mestečká. Boli to oslavy oslobodenia. Rozradostené davy nezabudli ani na pápežského dvorného lekára Johannesa Antracina. Z vďačnosti, že sa mu nepodarilo Hadriána vyliečiť, zavesili na dvere jeho domu ceduľu: „Osloboditeľovi vlasti od rímskeho Senátu a ľudu.“

Veselili sa mladí a starí, obyčajní ľudia, ale aj klerici všetkých stupňov. A hlavne kuriálni úradníci, preláti a kardináli. Avšak zdá sa, že inteligentný Hadrián predvídal túto neuveriteľnú reakciu na jeho pontifikát. Svedčí o tom okrem iného nápis na náhrobnom kameni – jeho prvého hrobu v Bazilike svätého Petra – obsahujúci myšlienku, ktorú vyslovil niekoľkokrát počas posledných mesiacov svojho života: „Tu leží Hadrián VI., ktorý bol presvedčený, že to, že sa stal vládcom, bolo najväčším nešťastím jeho života.“ Keď Enckenvoirt čítal tieto slová, určite si spomenul na Hadriánov známy povzdych: „Je mi súdené viesť Cirkev v historickom období, v ktorom je ona v zajatí každého možného zla, oslabená na maximum a zbavená všetkých materiálnych zdrojov.“

Ako je možné, že krátky, ani nie dvojročný pontifikát Hadriána VI. mal takú negatívnu odozvu? A prečo ten pesimizmus sálajúci z jeho slov? Kde skončila tá energia, ktorou sršal po zvolení na Petrov stolec v januári roku 1522? Kde skončili sľuby týkajúce sa reformy Cirkvi a jej nového nasmerovania? Ako je možné, že ten, ktorý bol počas cesty zo Španielska do Ríma – kde bol korunovaný – slávnostne vítaný davmi vo viacerých talianskych prístavoch, sa stal terčom výsmechu? Čo sa stalo, že dokonca aj tých pár prelátov a kardinálov, ktorí ho na začiatku nezištne podporovali v úmysloch zahájiť cirkevnú obnovu, že aj títo sa nakoniec od neho vzdialili? Prečo sa lúčil so svetom ako niekto, kto prehral svoj boj? A prečo ho vôbec prehral?

Hadrián VI., vlastným menom Adriaan Florenszoon Boeyens, narodený v U­t­rech­te, bol po svojom zvolení naozaj považovaný za dar z nebies. Pochopiteľne, iba zo strany tých, ktorí mali kritický pohľad na stav vtedajšej Cirkvi, hlavne na rímsku kúriu a na korupciu a zosvetštenie kléru. Len čo na konkláve – na ktorom on chýbal – padlo rozhodnutie, že pápežom sa stane „cudzinec“ pôsobiaci na španielskom kráľovskom dvore, hneď mu začali prichádzať listy s opismi škandalóznej situácie rímskej kúrie a kléru a s návrhmi nevyhnutných reforiem. Medzi prvými písali švajčiarsky kardinál Matthäus Schinner a taliansky kardinál Lorenzo Campeggi. Ten prvý prosil Hadriána, aby nerobil preferencie medzi kardinálmi, aby požadoval dištanc od ich rodinných klanov a vyžadoval zoštíhlenie ich kniežacích dvorov. Ten druhý radil, aby okamžite vniesol poriadok do netransparentného rozdávania benefícií a milostí, aby zabrzdil prax bezhraničného vyhlasovania odpustkov a dal mu mnoho iných rád. Tie boli potrebné, veď Hadrián, sídliaci v Španielku, nebol nikdy v Ríme. Nikdy nenavštívil rímsku kúriu.

Ďalšie diagnózy Cirkvi a návrhy k jej obnove poslali Cornelius G. Aurelius, holandský kanonik, Juan Luis de Vives March, lovanský profesor a Hadriánov priateľ, ako aj Zaccaria Ferreri, kartuzián a biskup v diplomatických službách Svätej stolice. Ferreri to spravil zaujímavým spôsobom: napísal esej s veľavýznamným názvom Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? Ak sa týmito slovami obrátil na Ježiša ústami svojich učeníkov žalárovaný Ján Krstiteľ (Mt 11,3), vyslovuje ich aj Ferreri, aby v časoch hlbokej krízy Cirkvi privítal nového pápeža. V eseji sa autor prihovára Hadriánovi ako mesiášskemu pontifikovi, ktorý prichádza zachrániť a obnoviť „mystický Jeruzalem“. Parafrázujúc biblické výrazy píše:

„Ak si ty, vchádzajúc do tohto Jeruzalema, neupletieš bič z trojitého povrazu (Jn 2,15) viery, nádeje a lásky, ktorý sa dá len ťažko pretrhnúť (Koh 4,12), a ak nevyženieš tých, ktorí kupujú a predávajú holubice v Pánovom chráme, kto iný ich vyženie? Ak nezjednotíš toto Božie mesto rozorvané a rozdelené dlhými nezhodami a vnútornými vojnami, ak ho s Božou pomocou neobnovíš a neupevníš, aby bol jeden ovčinec a jeden pastier (Jn 10,16), kto iný ho obnoví, kto iný ho zjednotí, kto iný ho upevní? Ak neustanovíš mier v rámci jeho hraníc a nedáš mu najesť, ak ho nenakŕmiš najlepšou pšenicou (Ž 147,14) zdravej doktríny (ako to v minulosti robili svätí pápeži), kto iný ho ustanoví, kto iný ho nakŕmi, kto iný ho nasýti?“

Ferreri zároveň Hadriánovi pripomenul mimoriadnu dôležitosť a exemplárne postavenie Cirkvi v Ríme, z čoho vyplýva, že celocirkevná obnova bude musieť začať práve v tomto meste:

„Keďže rímska Cirkev je hlavou, matkou a učiteľkou všetkých cirkví, ak sa ušpiní ona, ľahko sa ušpinia aj ostatné cirkvi, a ak sa očistí, obnoví v cnostiach a mravoch a zreformuje ona, obnovia sa a zreformujú aj ostatné cirkvi. Očisti Rím, a svet bude čistý! Ak obnovíš a zreformuješ Rím, obnoví sa a zreformuje celý svet. Herézy budú zničené, schizmatické sekty rozpustené, ohnuté šije kráľov a kniežat sa podriadia pápežom a mesiac (tak, ako to má byť) bude nasledovať slnko. Nič totiž tak – podľa mňa – nepriťahuje, neláka a nenúti samotné kniežatá k spontánnej poslušnosti pápežom ako svätý, nepoškvrnený život.“

Treba povedať, že Hadriána vôbec nebolo treba pobádať k zreformovaniu Cirkvi a kúrie. Dal to najavo hneď, ako sa mu doniesla správa, že ho v Ríme zvolili za nástupcu Leva X. A vyjavil to veľmi jasne a nekompromisne už počas cesty do Ríma. Keď sa flotila 50 lodí, ktorá ho sprevádzala zo Španielka do Ríma, zastavila v talianskom Livorne, pri privítacom ceremoniáli napomenul piatich kardinálov pre ich prepychové oblečenie a poznamenal: „Tunajší kardináli sa chovajú ako králi.“ Ďalšiu studenú sprchu dostali kardináli pri Hadriánovom príchode do Večného mesta, keď sa dozvedeli o jeho úmysle vziať si do prenájmu jednoduchý dom so záhradou, aby nemusel bývať v honosnej vatikánskej rezidencii. Aj keď pápež nakoniec nerealizoval tento úmysel, pravdepodobne z dôvodu morovej nákazy, ktorá bola rozšírená v meste počas celého jeho pontifikátu, kardináli boli zneistení jeho asketickou radikálnosťou. Veď oni sami sídlili v pompéznych palácoch.

Hadrián prekvapoval kardinálov aj ďalšími krokmi. Na prvom konzistóriu ich vyzval, aby siahli hlboko do mešca a štedro zafinancovali rodoských rytierov napadnutých moslimským vojskom Sulejmana I. Veľkolepého (u nás známeho aj prídavkom Nádherný). Zároveň im oznámil, že ruší ich rozhodnutia vydané od smrti Leva X. a drasticky redukuje počet relátorov skorumpovaného Pápežského tribunálu. Podobné rozhodnutia im komunikoval často. Ale šokovalo ich hlavne, keď sa dozvedeli, čo pápež prikázal povedať jeho nunciovi Francescovi Chieregatimu na ríšskom norimberskom sneme v roku 1522. Pred zhromaždením troch stoviek účastníkov tam totiž zazneli slová otvorene priznávajúce skorumpovanosť nielen rímskej kúrie, ale aj najvyšších predstaviteľov Cirkvi:

„Vieme, že už niekoľko rokov sa na tomto Svätom stolci diali mnohé ohavnosti, zneužívania v duchovných záležitostiach, excesy v mandátoch a že nakoniec sa všetko obrátilo v zvrátenosť. Neprekvapuje teda, že choroba sa rozšírila z hlavy na údy, z najvyšších pontifikov na ostatných nižších prelátov. My všetci (t. j. preláti a cirkevníci) sme zblúdili, každý svojím spôsobom, a dlho nebolo nikoho, ani jedného, kto by konal dobro. Preto je potrebné, aby sme všetci chválili Boha a pokorili pred ním svoje duše, a aby každý z nás videl svoj vlastný pád a súdil sám seba, pretože inak bude súdený Bohom a zasiahnutý prútom jeho hnevu. V tejto veci, pokiaľ ide o Nás (pápeža), sľúbte všetkým (na sneme), že sa postaráme o to, aby sa najprv zreformovala táto kúria, z ktorej možno všetko toto zlo vzišlo, aby tak, ako sa z nej rozšírila skazenosť na všetky podriadené orgány, tak aj z nej prišlo uzdravenie a zreformovanie všetkých.“

Ide o historické priznanie, ktoré nemá obdoby. Priznanie odvážne a úprimné. Vychádzalo z túžby zastaviť šírenie Lutherovho učenia a jeho reformácie v mnohých mestách a krajinách Európy. Hadrián, ktorý odsudzoval wittenberského reformátora, bol presvedčený, že tak luteranizmus, ako aj opakované plienenie juhovýchodnej časti Európy moslimskými vojskami boli Božím trestom za dlhotrvajúcu neveru Cirkvi jej Ženíchovi. Fakt je ten, že drvivá väčšina kardinálov, biskupov a rôznych iných vysokopostavených prelátov sa v Hadriánových slovách vôbec nenašla a odignorovala ich.

Ako to dosvedčujú depeše pápežského nuncia, nálada v Norimbergu sa nezmenila ani po prečítaní Hadriánovho vyznania viny. Pritom väčšia časť účastníkov snemu mala nejakú cirkevnú hodnosť a funkciu. Celkovú norimberskú atmosféru vyjadril Chieregati slovami: „Tu sa neustále banketuje a tancuje, akonáhle uplynie čas určený na porady. Títo kardináli, biskupi a arcibiskupi si prichádzajú povyskočiť, zatancovať, a to aj v sutanách. Oni sami hovoria, že sú kniežatá a že keď krepčia a tancujú, pontifikát spí.“

Pochopiteľne, tridsaťdvaročného kardinála Albrechta Brandenburského z rodu Hohenzollernovcov ani len nenapadlo, že by si mal začať sypať popol na hlavu ako prvý. Tento mladý prímas Nemecka si snáď myslel, že keď ho Hadrián oslovil v jednom liste „milovaný synu“ a nazval „veľaváženým a rozvážnym mužom“, že tým pádom bol schválený jeho spôsob života v minulosti a prítomnosti. Ale nebolo tomu tak. Ako mnohí v Cirkvi, aj pápež vedel, že Albrecht sa stal biskupom a kúpil si tri biskupstvá len kvôli tomu, aby sa vo veku 24 rokov stal „veľkým voličom“, a teda jedným z najmocnejších mužov Svätej rímskej ríše. Takisto vedel, že mal niekoľko konkubín a neuveriteľne prepychový život. A kto v ríši nepoznal jeho politický a cirkevný oportunizmus bez chrbtovej kosti?

Zdalo by sa, že Hadriánovo vyznanie viny zostalo bez ozveny príčinou chronickej nedôverčivosti nemeckého kléru voči Rímu. Pravdou je, že odozva neprichádzala ani zo strany kléru iných krajín, včítane Pápežského štátu a mesta Ríma. Mimo niektorých výnimiek, francúzski či talianski kardináli, arcibiskupi, biskupi a ostatná časť kléru nezdieľali pápežovo verejné poukázanie na ich hriechy a na závažné priestupky jeho a ich predchodcov. Naopak, boli presvedčení, že nahral do karát Lutherovi a jeho nasledovníkom, ktorí od začiatku hovorili o prehnitej rímskej Cirkvi.

Neprešlo ani pár mesiacov od Hadriánovych prvých krokov na ceste k reforme Cirkvi a už mal proti sebe vyšší a nižší klérus Ríma. Zaslúžili sa o to pochopiteľne v prvom rade nespokojní kardináli, ktorých pápež postupne oberal o privilégiá a umenšoval ich finančné zdroje. Ich hundranie nám približuje Benátčan Girolamo Negri, sekretár kardinála Alvise Cornera, slovami:

„Rím už nie je Rímom. Po tom, čo sme unikli jednej pohrome, dostali sme sa do ešte horšej. Všetci sú zúfalí. Budeme musieť utiecť do Avignonu alebo až na hranice oceánu, do Hadriánovej vlasti. Ak Boh nepomôže, cirkevná monarchia je v koncoch. Veď už teraz je v obrovskom nebezpečenstve.“

Tieto kritické pohľady na Hadriánov pontifikát a na jeho snahu obnoviť Cirkev, začínajúc rímskou kúriou, sa v priebehu niekoľkých dní stali ovzduším, ktoré dýchalo celé mesto. Nespokojní vatikánski preláti sa o to postarali. A bežní Rimania zariadili ostatné. Anonymní ľudoví básnici začali kritizovať a zosmiešňovať Hadriána v ich vulgárnych básničkách, ktoré nalepovali na podstavec „Pasquina“, sochy stojacej pri jednom z rímskych palácov. Celé mesto sa zabávalo ich čítaním, pričom sa vždy tvrdilo, že autorom je „hovoriaca socha“. A tá nemohla klamať. Nuž, Hadriána to tak zarmútilo a nahnevalo, že prikázal, aby bola socha rozlámaná a hodená do Tiberu. Na poslednú chvíľu mu to vyhovoril vojvoda zo Sessy. Vraj mu pošepkal, že by si tým iba pohoršil. A že Pasquino by tak či tak pokračoval v šírení ohovárania, pretože by k tomu využil tiberské žaby.

Nech je pravda o záchrane Pasquina – dodnes stojacom na svojom mieste – akákoľvek, dôvodom neuskutočnenej Hadriánovej reformy nebol len silný odpor veľkého počtu zosvetštených a mocichtivých kardinálov. Veď v rímskej kúrii boli aj takí kardináli a preláti, ktorí mu na začiatku fandili. Nehovoriac o tom, že viacerí významní rehoľní kazatelia sa už od čias pontifikátu Leva X. verejne vyjadrovali o nutnej a dôkladnej potrebe obnovy celej Cirkvi. A títo všetci plesali po voľbe asketického a zbožného Hadriána. Tak kde sa podeli ich hlasy? Kde skončili autori reformných návrhov, ktoré Hadrián začal dostávať od chvíle zvolenia na Petrov stolec?

Odpoveď treba hľadať tak v Hadriánovej povahe, ako aj v jeho idei reformy. Obe boli prepojené ako spojené nádoby. Hadrián bol totiž veľmi zbožný, skromný a duchovne založený, ale bol aj veľmi prísny. Vyžadoval mnoho od seba, ale aj od ostatných. Mal rád poriadok a zákony a požadoval, aby boli rešpektované všetkými. Takže jeho vízia reformy Cirkvi bola charakterizovaná hlavne návratom kléru a všetkých pokrstených k dôslednému dodržiavaniu Božích a cirkevných zákonov. Aj za tú cenu, že bude použitá tvrdá trestajúca ruka, ktorá zlomí tvrdohlavých hriešnikov.

Hadrián nepochyboval o účinnosti reformných prostriedkov, ako sú príkazy a zákazy, prísna kontrola a trestanie, ak to bolo nutné, aj mučenie. Presvedčila ho o tom jeho vlastná skúsenosť, keďže zastával úrad hlavného aragonského, navarrského a kastílského inkvizítora. Avšak nechal sa inšpirovať aj mocným a prísnym kardinálom Franciscom Ximénesom de Cisneros, ktorý sa však už nedožil jeho zvolenia. Španielsky prelát bol taktiež mimoriadne vzdelaný a mal rád radikálnu askézu, ale vedel byť aj neuveriteľne tvrdý, panovačný a nemilosrdný.

Tento štýl, toto myslenie, tieto spôsoby vyžarovali z Hadriánovej osoby a odradzovali tak odporcov reformy, ako aj jej prívržencov. Ale k tomu sa pridala ešte jedna povahová črta. Presnejšie povedané, črta, ktorá sa v ňom umocnila v Ríme. Bola to vrodená podozrievavosť a popri nej rastúca nedôvera voči ľuďom okolo seba. Dokonca aj ku kardinálom Schinnerovi a Campeggimu.

Hadrián robil za troch. Pracoval do neskorej noci, diktoval listy alebo ich písal, riešil problémy, ale všetko robil sám. S nikým v kúrii sa nechcel radiť, nikomu sa nezdôveroval so svojimi plánmi, nikomu neveril. Hlavne nie kardinálom. Jediní, ktorým dôveroval, boli Holanďania Wilhelm Enckenvoirt, pápežov dôverník, a Dirk van Heeze, jeho poradca a osobný sekretár.

Zo spomienok, ktoré nám poskytol Paulus Jovus – biskup, historik a Hadriánov súčasník –, vyplýva, že holandský pápež žil v akejsi permanentnej „bubline“. Na jednej strane tomu bolo tak preto, lebo musel byť istý čas izolovaný v jednej časti pápežského paláca kvôli morovej nákaze vyčíňajúcej za hradbami Vatikánu. Na druhej strane to bola „bublina“ vytvorená nedôverou a sklonom k samote. Stačilo mu mať pri sebe iba dvoch verných dôverníkov. Večer, po skončenej práci sa k nim pridával dvorný šašo, ktorý vraj vedel Hadriána rozveseliť. Ak k tomu nechýbal pohár dobrého piva, pápež sa cítil byť spokojným.

Žiaľ, pápež dobrých reformných úmyslov nevedel komunikovať s ľuďmi okolo seba a tí prestali komunikovať s ním. Nerozumel im a oni nerozumeli jemu. Jeho životný príbeh ukazuje, že nie je možná obnova Cirkvi bez dôvery, vypočutia si druhej strany a bez vzájomného dialógu.

Nebolo tomu tak za Hadriánových čias, nebude tomu tak ani dnes.