Ťažký osud ukrajinských žien, ktoré prijali postavenie slúžok v našej dobe. Pred vojnou a dokonca aj teraz, cez vojnu. Píše Mons. Ľubomír Žák.
Keď som ich vídal každú nedeľu posadené na lavičkách pri ostijskej Pyramíde alebo prechádzajúce sa v hlúčkoch, pomalým krokom, po rímskych sídliskách, bolo mi ich vždy ľúto. Mohli mať poväčšine niečo cez štyridsať rokov, ale niektoré mali už evidentne po šesťdesiatke. Odeté boli jednoducho, v lacnom stánkovom oblečení. Nemali na to, aby sa naobedovali v reštauráciách, preto si v príhodnú hodinu každá vytiahla z tašky nejaký ten chlebík či kúsok pizze. Väčšinou sa rozprávali polohlasne, čo ich hneď na prvý pohľad odlišovalo od Talianok. Ale dosť často som ich videl iba mlčky hladiace pred seba. Akoby boli poznačené tým istým smutným osudom, o ktorom bolo zbytočné viesť dialóg.
Ak ste predplatiteľom, prihláste sa tu.
Svet je od 24. februára v pohybe, z ktorého sa rodí nový svetový poriadok. Štandard ponúka svojim čitateľom pohľad za penu dní, hlbšie analýzy a texty, ktoré pomáhajú pochopiť a vysvetliť kontext toho, čo sa deje vo svete politiky, ekonomiky či náboženstva.
Ak ste si predplatili Štandard do 31. augusta 2022 v akejkoľvek forme, cena predplatného sa pre vás celých nasledujúcich 12 mesiacov nezmení.
Ak máte problém, kontaktujte nás na [email protected]