Akú hodnotu majú ukrajinské ženy

Ťažký osud ukrajinských žien, ktoré prijali postavenie slúžok v našej dobe. Pred vojnou a dokonca aj teraz, cez vojnu. Píše Mons. Ľubomír Žák.

Keď som ich vídal každú nedeľu posadené na lavičkách pri ostijskej Pyramíde alebo prechádzajúce sa v hlúčkoch, pomalým krokom, po rímskych sídliskách, bolo mi ich vždy ľúto. Mohli mať poväčšine niečo cez štyridsať rokov, ale niektoré mali už evidentne po šesťdesiatke. Odeté boli jednoducho, v lacnom stánkovom oblečení. Nemali na to, aby sa naobedovali v reštauráciách, preto si v príhodnú hodinu každá vytiahla z tašky nejaký ten chlebík či kúsok pizze. Väčšinou sa rozprávali polohlasne, čo ich hneď na prvý pohľad odlišovalo od Talianok. Ale dosť často som ich videl iba mlčky hladiace pred seba. Akoby boli poznačené tým istým smutným osudom, o ktorom bolo zbytočné viesť dialóg.

Človeku ich muselo byť ľúto, tak z nich vyžaroval smútok. Boli to ukrajinské ženy, ktoré odišli do Talianska za prácou. Doma nechali manželov, často nezamestnaných či zle zaplatených, a deti, často ešte v školopovinnom veku. V Taliansku ich bolo pred vypuknutím tohtoročnej vojny skoro 180 000, naviac z celej Európskej únie. Zamestnali sa v talianskych rodinách ako opatrovateľky starých ľudí alebo ako babysitterky. Pričom museli zobrať na seba všetok diskomfort automaticky spojený s ich statusom chudobných žien „z Východu“, odkázaných na služby pre talianske rodiny.

Poznal som ich (často prehraté) boje o získanie takej pracovnej zmluvy, ktorá by uvádzala reálnu výšku platu a predpokladala dôchodkové odvody. Veľakrát som bol pri tom, keď sa o nich hovorilo, dokonca medzi mojimi rímskymi známymi, len ako o ženách bez mena a určite bez priezviska („Kto by si ho zapamätal, veď to sa nedá ani prečítať“ – tvrdia skoro jednohlasne Taliani): „Naša Ukrajinka to spraví“, „Povedz Ukrajinke, nech už prinesie večeru“ či „Moja Ukrajinka je celkom spoľahlivá, ale lepšie sú Filipínky.“

Ak tieto slová zaznejú a to sa, žiaľ, deje, v prítomnosti ukrajinskej ženy sú ako facka. V takých momentoch skoro vždy myslím na to, že by bolo dobré napísať čo najskôr ukrajinsko-taliansku verziu knihy The Help od autorky Kathryn Stockettovej, aby sa prebudili všetci tí, ktorí sa povyšujú nad „svoje Ukrajinky“. Jedno je isté, tieto ženy si museli zvyknúť, že v rodinách, kde pracujú, ich nikto neosloví titulom „pani“ a že im nebude vykať. Nezáleží na tom, že niektoré majú dokonca vysokoškolské vzdelanie, a teda aj vysokoškolské tituly. Ukrajinke sa spravidla tyká, ona poslušne vyká.

Celú túto situáciu zvykne spečatiť, že ukrajinské ženy ovládajú iba hovorovú taliančinu, ktorú sa naučia takpovediac „za pochodu“, bez možnosti navštevovať jazykový kurz. A tak sa ony samy často dokážu uponížiť pred tými, ktorí sa už tak či tak na ne pozerajú zvysoka. Koľkokrát som počul, ako sa nejaká ukrajinská žena v prítomnosti rodiny, kde pracuje, vyjadrovala o svojom zamestnávateľovi či zamestnávateľke slovami: „mio padrone“, „mia padrona“, čo znie ako vyjadrenie vazalského vzťahu: „môj pán“, „moja pani“. Žiaľ, neuvedomujú si, ako veľmi sa týmito slovami upevňuje v povedomí zamestnávateľa presvedčenie, že majú pred sebou obyčajnú slúžku.

V týchto a iných podobných situáciách som sa zamýšľal nad tým, akú hodnotu mala a má pre taliansku spoločnosť ukrajinská žena a koľko ona sama znesie na ceste za lepším životom. Jedno je isté, práve v Taliansku sa ukrajinským ženám stáva, že začínajú mať vážne psychické problémy. Duševné utrpenie, ktoré spôsobuje odlúčenie od rodiny, od detí a od ich postavenia v spoločnosti, na ktoré boli predtým zvyknuté, dostalo nie náhodou názov „taliansky syndróm“.

Túto patológiu identifikovali v roku 2005, a následne podrobne opísali, ukrajinskí psychiatri Andriy Kiselyov a Anatoliy Faifrych. Je to duševné utrpenie žien, ktoré sa – pritlačené chudobou – starali roky, ba až desaťročia o talianskych starých ľudí a o talianske deti, pričom sa ale nemohli starať o ich vlastné rodiny, o ich vlastných rodičov, o ich vlastné deti. Tieto vyrastali ako „siroty“, bez matkinej prítomnosti, keďže talianske domácnosti, kde Ukrajinky spravidla bývajú, si neprajú prítomnosť rodinných príslušníkov týchto žien, ani detí. „Taliansky syndróm“ je spojený s výčitkami svedomia, depresiami a, žiaľ, niekedy sa končí samovraždou.

Ak sa tieto situácie diali pred začiatkom ruskej agresie, človek by čakal, že vojnové utrpenie konečne prebudí nielen talianskeho, ale tiež každého iného európskeho občana a otvorí oči európskej spoločnosti, aby sa dokázala pozrieť empatickým a solidárnym pohľadom na utrpenie veľkého počtu ukrajinských žien a matiek. A aby si priznala, že „taliansky syndróm“ sa mohol rozšíriť aj dôsledkom necitlivého a arogantného postoja tých Európanov, ktorí si užívali ich ekonomickú a finančnú dominanciu nad občanmi a štátmi postsovietskych kolónií.

Žiaľ, utrpenie ukrajinských žien pokračuje a Európania sa naň len prizerajú, ba niektorí ho dokonca vyvolávajú a živia. Nemyslím tým na dramatickú vojnovú situáciu a jej katastrofálne dôsledky pre ukrajinský štát a jeho rodiny, ktoré majú hlavne v ženách a matkách ich stabilnú oporu. Chcem poukázať na ten neuveriteľný spôsob riešenia problému chudoby ukrajinských rodín, ktorý sa deje na území Ukrajiny už desaťročia a ktorý evidentne nevyvoláva reakcie nevôle a protesty na strane západnej európskej spoločnosti. Je ním prax surogátneho, teda náhradného materstva. Povedané inými slovami, ukrajinské ženy si môžu zarobiť tak, že „odnosia“ deti klientom, ktorí im za túto službu zaplatia.

Táto prax funguje na Ukrajine minimálne od roku 2008, keď bioreprodukčný kolos BioTexCom otvoril v Kyjeve svoju prvú kliniku s potenciálom 2 000 až 2 500 novorodencov ročne. Internetová stránka kliniky talianskym klientom pripomína, že aktivita spoločnosti je akreditovaná a autorizovaná samotným Ministerstvom zdravotníctva Ukrajiny. Grafika stránky s fotkami, krátkymi predstaveniami a vysvetleniami vovádzajú do témy, ktorá sa zdá byť tak neproblematická a pokojná, ako sa zdajú byť pokojnými a šťastnými, na fotkách a videách, tváre manažmentu a zdravotníckeho personálu World Center of Baby. Nehovoriac o usmiatych tvárach obslúžených klientov. Treba dodať, že aktivita kliniky sa nesústreďuje iba na prax náhradného materstva, ale napríklad aj na vyšetrenie plodnosti, na umelé oplodnenie a podobne.

Ako je na stránkach jasne vysvetlené ukrajinským adeptkám na post náhradnej matky-rodičky, klienti požadujúci ich službu musia dostať všetky garancie pre úspešný „priebeh programu“. Preto sa od ukrajinských žien požaduje, aby mali za sebou aspoň jedno nekomplikované tehotenstvo a mali aspoň jedno vlastné zdravé biologické dieťa, aby ich krvná skupina bola Rh pozitívna a boli vo veku od 18 do 36 rokov, aby nefajčili, nepili, neužívali drogy, nemali za sebou žiadnu kriminálnu minulosť a aby boli emocionálne pripravené na tehotenstvo a zobrali zaň plnú zodpovednosť. O všetko ostatné sa postará personál kliniky.

Až neuveriteľne zaujímavou je mediálna priehľadnosť, s ktorou sa BioTexCom vyjadruje na stránkach určených talianskym klientom o životnej a sociálnej situácii ukrajinských žien. Robí tak napríklad v blogu, v ktorom preberá spriaznené články z niektorých talianskych novín a časopisov. V jednom z nich sa konštatuje, že Ukrajina je po Majdane, v roku 2013, ešte viac skorumpovaná a oligarchická, než tomu bolo predtým, pričom vraj od roku 1991 do roku 1998 bolo vtiahnutých do prostitúcie pol milióna Ukrajiniek. Poskytnutie možnosti rodiť deti zahraničným klientom sa tak predstavuje ako sociálne osožná činnosť, pretože ak vraj bežná Ukrajinka zarobí mesačne okolo 150 eur, účasťou „na programe“ zarobí celkovo až 10 000 eur. To ju môže vytiahnuť z extrémnej chudoby a odradiť od prostitúcie.

To, že ukrajinské ženy netreba prehovárať k tejto činnosti, je komunikované talianskym klientom slovami Alberta Manna, riaditeľa kyjevskej kliniky BioTexCom. Ten sa v rozhovore pre rumunských novinárov vyjadril, že „na Ukrajine je ľahšie nájsť ženu na náhradné materstvo než voľný stôl v kyjevskej reštaurácii“. Dokazujú to samotné čísla. Vo februári roku 2017 sa ukrajinská pobočka spoločnosti World Center of Baby mohla spoľahnúť na excelentnú „dostupnosť materníc“ približne osemsto žien zo všetkých častí Ukrajiny.

Pohľad samotnej spoločnosti na túto prax a na ukrajinské adeptky je pritom čisto pragmatický. Na svojich stránkach vysvetľuje, že Ukrajina ako štát povoľuje prax náhradného materstva, takže všetko sa odohráva v rámci zákona. Ak by sa niekomu zdalo, že ide o využívanie chudobných ukrajinských žien, spoločnosť odpovie, že všetko sa deje v kontexte osobnej slobody. Veď sú to samotné „náhradné matky, ktoré sa obracajú na ukrajinské kliniky“. Tieto ženy sa dobrovoľne vydávajú touto cestou, samy sa rozhodujú pre účasť v „programe“. Nevadí, že ich k tomu núti potreba zarobiť. Spoločnosť konštatuje: „Každý sleduje svoj vlastný cieľ. Neplodné páry chcú mať dieťa a sú ochotné za to zaplatiť, náhradná matka je zase ochotná dať svoje lono do prenájmu, aby zarobila určitú sumu peňazí.“ Ak všetko dobre dopadne, spokojnosť je na oboch stranách.

A predsa je to tá istá stránka firmy BioTexComu, ktorá protirečí tejto bezproblémovej vízii. V už citovanom článku, publikovanom na jej blogu, sa totiž otvorene píše o tom, že mnohé ukrajinské ženy sa hanbia za ich rozhodnutie dať k dispozícii svoju maternicu. Že to inak ani nemôže byť, je nad slnko jasné. Človek nemusí byť profesionálnym psychológom, aby došiel k identickému záveru. Pretože tieto ženy sa hanbia pred rodinou, aj keď bývajú posielané do Kyjeva ich vlastnými mužmi. Hanbia sa pred sebou samými. Vnútorne trpia tým, že vedia o existencii nimi porodených detí, ktoré žijú a vyrastajú bez nich.

Keď novinárka Lucia Capuzzi, dopisovateľka talianskeho listu Avvenire z Kyjeva, prednedávnom napísala, že kyjevská klinika BioTexComu pokračuje vo svojich programoch aj počas vojny, prinútilo ma to k hlbšiemu zamysleniu. Či snáď popri „talian­skom syndróme“, ktorým trpia ukrajinské ženy za hranicami ich krajiny, neexistuje medzi nimi aj utrpenie spôsobené „ukrajinským syndrómom“, ktorým sú zasiahnuté v ich krajine a hlavne v samom srdci ich ženstva a materstva? Ak je pre ne deštruktívny „taliansky syndróm“, ako negatívne na ne asi pôsobí „syndróm ukrajinský“?

A hlavne som si kládol a stále si kladiem otázky: „Ako je možné, že v Európe je náhradné materstvo zakázané, ale zároveň sa toleruje, aby jej obyvatelia využívali služieb ‚komerčného lona‘ chudobných ukrajinských žien a matiek? Ako je možné, že nám chýba minimálna spoločenská empatia a solidarita voči Ukrajinkám, ktoré sú chudobou nútené rozhodnúť sa ku kroku, ktorý by si nepriala spraviť – za normálnych okolností – žiadna mladá žena a žiadna milujúca partnerka, manželka a matka?“

Zo srdca prajem ukrajinským mužom, aby si uchránili vlasť a bojovali statočne. Ale pýtam sa: „Kedy začnú bojovať v spoločnosti za lepší život ich vlastných matiek, sestier, priateliek a manželiek? Kedy ich konečne dokážu vymaniť z osídiel ich smutného osudu?“

Chcem dúfať, že boj za slobodnú Ukrajinu privedie ukrajinských mužov k rozhodnutiam, ktoré vnútorne oslobodia aj ukrajinské ženy. Prajem im to z celého srdca. Veď ako inak by bolo možné veriť v lepšiu a spravodlivejšiu budúcnosť tohto národa?