Pokrok nezastavíš. Spomienka na telefónnu búdku

Tým zmizol fenomén, ktorý staršia a stredná generácia ešte veľmi dobre pozná, ale mladší ho už nebudú chápať. Budú, samozrejme, vedieť, že existoval, rovnako ako všetci vieme, že existovali nejaké krčmy v Pompejách a stredoveké remeselnícke cechy, ale to sú knižné znalosti. O tom, aká v nich panovala atmosféra, akou kultúrou sa vyznačovali, nevieme skoro nič, pretože nikomu nenapadlo zachytiť ich, kým existovali. A z archeologických nálezov sa to poznať nedá.

Dovoľte mi teda zaspomínať na telefónnu búdku, starším k nostalgickému potešeniu a mladším pre informáciu.

Aspoň trochu čistého vzduchu

Telefónne búdky mali svoj zvláštny zápach, zmes mačaciny, ľudských výlučkov a vydýchaného vzduchu. Špecificky smrdelo aj samotné slúchadlo, bakelitom a nevyčistenými zubami. Za stovky príležitostí, keď som ako mladík bez mobilného telefónu musel zapadnúť do búdky, som nikdy nenarazil na žiadnu, ktorá by voňala. Bol to jeden z dôvodov, prečo sa neskôr z búdok začali demontovať dvere, aby sa dovnútra dostalo aspoň trochu čistého vzduchu. Bolo to síce na úkor súkromia, ale zase ste mohli dýchať, to bol príjemný bonus.

Vnútro búdok bývalo vždy potapetované nálepkami rôznych služieb, ktoré by náhodný volajúci mohol práve potrebovať. Dominovali taxikári, priváty (tie erotické) a call girls, aj keď občas bolo možné vidieť aj inzerát bežného remeselníka. Tlačené nálepky sa dopĺňali desiatkami fixkou načmáraných telefónnych čísel s podstatne menej oficiálnymi ponukami. Obzvlášť zákerní jedinci napísali na stenu búdky číslo svojho nepriateľa a odprevadili ho sľubom felácie za päťdesiat korún, takže dotyčný sa potom sexuchtivých telefonátov len tak nezbavil.

Anonymní vandali sa na bezbranných strojoch mohli vyšantiť do sýtosti.

Anonymné volania

Kým fungovali automaty na mince, vždy do nich niekto vhadzoval niečo iné, zapchával ich žuvačkami či drievkami. Chytrejší podvodníci prišli napríklad na to, že namiesto československej koruny sa dá do automatu vhodiť aj menej hodnotná inflačná minca odniekiaľ z cudziny, ktorú od tej koruny stroj nerozozná, a volali takpovediac so zľavou.

Americkí študenti v 60. a 70. rokoch obišli zabezpečenie búdok, aby mohli uskutočňovať medzimestské hovory zadarmo. Hovorilo sa tomu „phreaking“ a od tohto fenoménu viedla cesta k hekingu počítačových sietí, najskôr nevinnej zábave, postupom času čoraz kriminálnejšieho charakteru.

Anonymne sa dalo z búdok aj volať, čo dnes nie je práve jednoduché. Scény z filmov, kde niekto vtrhne do telefónnej búdky, hodí cez mikrofón vreckovku a zahuhle: „Máme vášho manžela, výkupné je milión dolárov“ alebo „Zaútočia o päť tridsať ráno pri Dai Lai, sila tri prápory,“ boli založené na realite.

Aj keď polícia celkom dobre tušila, že tento druh využitia za hranou zákona existuje, ustrážiť všetky búdky vo veľkomestách bola nemožná úloha, toľko ľudí k dispozícii nebolo. Cez telefónne búdky sa von vynieslo nejedno tajomstvo, spáchal nejeden zločin a nejeden disident dostal včasné „echo“, že sa niečo chystá.

Roztopili sa v oceáne minulosti

My ostatní, bežné obyvateľstvo bez špionážnych a ilegálnych kontaktov, sme potom určitý čas svojho života strávili prešľapovaním pred jedinou búdkou, ktorá slúžila dvadsiatim okolitým panelákom, a čakaním, keď ten strašný ukecaný mamľas pred nami konečne dohovorí a zavesí.

Žehnalo sa každému, kto sa dokázal „vykecať“ stručne a neblokoval búdku viac ako 2 až 3 minúty, najmä ak pražilo slnko alebo pršalo. Na druhej strane, také neplánované prestoje pred obsadenou búdkou občas viedli k tomu, že sa človek zoznámil so slečnou zo susedstva alebo si aspoň s neznámym človekom zanadával na pomery, aby sa už nikdy viac znova neuzreli.

Ani búdky už nikdy znova neuvidíme, iba ak v múzeu. Postupne sa oddrobili od hlavného telesa technickej civilizácie, asi ako kúsok ľadu z obrieho ľadovca, a roztopili sa v oceáne minulosti. Ale mali svoju atmosféru a pamätníci na ňu len tak nezabudnú. Vďaka, búdky, boli ste fajn.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.