Mimochodom, majdan za zvrhnutie vlády vypukol aj v Arménsku

Reportáž z krajiny, kde žiadne ukrajinské vlajočky nenájdete a všade sa to hemží agentami a obavami z prežitia štátu. Z Jerevanu sa plný dojmov a vôní vrátil Martin Leidenfrost.

Minulú nedeľu by mal nebohý arménsko-francúzsky šansoniér Charles Az­na­vour narodeniny, ten istý deň rokovali arménsky pre­miér Nikola Pa­šinjan a azerbajdžanský prezident Ilham Alijev v Bruseli o ar­mén­sko-azerbajdžanskom mieri, a tak som sa vybral na majdan na­cio­na­lis­tickej arménskej opozície na jerevanskom námestí Place de Fra­n­ce. Mnohí u nás si ešte nevšimli, že sa vedľa nádherných let­ných terás jerevanského centra odohráva spor o sa­motnú exis­ten­ciu Arménska.

Arménska opozícia obviňuje premiéra Pašinjana z vlastizrady. Jeho vláda, ktorá sa v roku 2018 sama cez ulicu dostala k moci, pre­hra­la na je­seň 2020 druhú vojnu o arménsku re­pub­liku Náhorný Kara­bach, kto­rá sa už tridsať rokov dozadu vo veľmi krvavej vojne od­trhla od azer­bajdžanskej nadvlády. Pašinjan v ap­rí­li vyhlásil, že Ar­mén­sko „zní­žilo očakávania“, pokiaľ ide o bu­dú­ci štatút Kara­ba­chu. Od­vte­dy si jeho odporcovia postavili stanový tábor na Fran­cúz­skom ná­mestí, od 1. má­ja sa snažia zvrhnúť „zradcu“ ­– každodenný­mi de­mon­štrá­ci­ami a blokádami do­pravy v centre Jerevanu. „Pro­zá­pad­ný li­be­rál“ Pa­šinjan, ktorý vládne čoraz autoritárskejšie, dal zat­k­núť stovky povstalcov. Med­zi nimi aj syna bývalého šé­fa kremeľ­ské­ho vo­jen­s­kého paktu ODKB a syna ex­prezidenta Roberta Ko­čar­ja­na.

Fakt, že práve Kočarjan vystupuje ako ne­for­mál­ny lí­der opozície, je najväčšia slabina tohto inak mohutného jerevanského hnutia. Druhý ar­mén­sky pre­zi­dent Kočarjan a tretí pre­zi­dent Serž Sargsjan sú oba­ja z Kara­ba­chu, počas prvej karabašskej vojny v rokoch 1992 – 1994 sa tam vy­zna­me­na­li, keď sa však presťahovali do Jerevanu, tak im pre­plo. Sar­g­s­jan prekročil všetky hranice pred­sta­vi­vos­ti v ko­rup­cii, Kočarjan v osobnej krutosti. Len niekoľko sto metrov od Fran­cúz­ske­ho námestia sa nachádza džezová kaviareň Poplavok, kde Ko­čar­jan 25. septembra 2001 sprevádzal Charlesa Aznavoura na kon­cert. Práve tam ochrankári Kočarjana okolo polnoci na záchode zabili človeka, s ktorým Kočarjan kedysi študoval. Dôvod: Spolužiak os­lo­vil úradujúceho prezidenta ležérnym pozdravom Pri­vet Rob, „čau Ro­bo“.

Minulú sobotu som v treťom najväčšom arménskom meste Vanadzor na­vštívil medzinárodne uznávaného bojovníka za právny štát, 68-roč­né­ho Gevorka Ma­noukiana. Zakladateľ unikátneho „Arménskeho ústavného centra pre ochranu práv“, nadšenec arménsko-karabašskeho ob­rod­ného hnutia, pracoval kedysi v hlavnom meste Stepanakert pre Kočarjana, „vtedy to bol ideálny a čestný človek, odkedy je v Je­re­va­ne, nestretli sme sa ani raz“. Bývalý sympatizant Pašinjana je dnes presvedčený, že Pašinjana tre­ba zvrhnúť. Dôvod nemôže byť vážnejší: prežitie ar­ménskej štát­nos­ti v turecko-azerbajdžanskom ob­kľúčení. Manoukian by napriek tomu nešiel spolu s po­li­tikmi starého režimu demonštrovať. Príliš by sa za takú spoločnosť hanbil.

Minulú nedeľu bolo v Jerevane slnečno a trochu dusno. „Občianska ne­posluš­nosť“ hnutia „Stop Ni­kol“ si dala prestávku, bol vy­hlá­se­ný „kul­túr­ny program“ a debaty expertov o „vý­z­vach, pred kto­rými Ar­ménsko stojí“. Nikto mi nevedel presvedčivo vysvetliť, prečo sa povstanie pozastavilo práve v hodinách, keď „zradca“ Pašinjan sedel v Bruseli s arcinepriateľom Alijevom. Pretože povstalci svätia nedeľu? Pretože okolie Pašinjana vyhlásilo, že v ten deň žiaden dohovor nebude podpísaný? Pretože arménsky majdan tak trošku už dosiahol svoje, keď upozornili Pašinjana na červenú čiaru, a zabezpečili tak opatrnejšiu líniu premiéra v rokovaniach? Pretože pochopili, že takto vládu tak rýchlo nezvrhnú? Pretože uvažujú o novom pláne?

Uprostred popoludnia sa toho na Place de France veľa nedialo. Postarší veteráni z prvej (víťaznej) karabašskej vojny, jeden v tričku Emporio Ar­ma­ni, sa krčili so zachmúrenou tvárou pred svojimi stanmi. V jednom priehľadnom stane sa hral šach, ale priestranné letné záhrady v okolí boli plnšie. Z vozidla sa hrali Aznavourove šansóny, hneď prvý bol La Bo­hème.

Nasledovala jediná panelová diskusia.

Z arménčiny diskutujúceho so­cio­ló­ga ma zaujal nasledujúci sled pojmov: Economist In­tel­li­gen­ce Unit, De­mocracy Matrix, „manipulácia“, „uzur­pácia“, „exis­tenčný“. Ostatní panelisti, dvaja chlapi a dve baby stredného veku, ne­po­uží­vali cudzie slová, netušil som preto, o čom sa bavia. Keď som sa pýtal, dostal som odpovede ako: „Rozprávajú o veľkom zdražení a že potrebujeme nový komunizmus.“ Že­ny v národných zásterách piekli „ka­ra­bašský chlieb“ zadarmo, mäkučký pita chlieb plnený pikantnou zelenou zeleninou. Azda to lá­kalo ľudí na arménsky majdan najviac. Aznavour do toho spieval: „Urobím čokoľvek, aby som pre­žil.“

Keď opäť hrali La Bohème, zastavil som sa na kus reči u pre­da­vačky balónov a kve­tov na okraji námestia. Mala viac ako 60 rokov a stále musela čiastočne ži­viť svojho dávno dospelého syna. Účastník prvej karabašskej vojny podľa nej „odvtedy už nemôže pracovať, pretože nevie spať“. Syn má svoju rodinu, vedie navonok bežný život, ibaže nevie bez tabletiek spať. „Nikdy som sa ho ne­pý­ta­la,“ povedala, „čo videl vo vojne.“ Ukecaná stánkarka mala na všetko názor, iba na ukrajinskú vojnu veľmi nie. Po dlhšom uvažovaní usúdila, že Putinove konanie treba asi skôr odmietnuť, „veď predtým predal Azerbajdžanu ruské zbrane“. Pašinjanovi – „prvému, kto­rý ne­kradne“ – verila. Proti pokusu o zvrhnutie svojho obľúbenca bezprostredne pred svojím stánkom nemala nič – biznis je biznis. Jerevanskí majdanovci síce neprejavujú veľký záujem o balóniky a kvety, za to pribudla nová klientela – masa mladých nesúhlasiacich Rusov, ktorí sa od 24. feb­ruá­ra pre­sťa­hovali do Jerevanu. „Oni kupujú kvety jedna radosť.“

Vedľa nás tancovala formácia dospievajúcich dievčat. Znovu znela La Bohème, po­tom „Vezmite ma až na kraj sveta, vezmite ma do krajiny zá­zra­kov“. Východoázijsky vyzerajúci reportér pre­behol cez stanový tábor. Spravil jedno kolo za druhým, s kamenným úsmevom, rýchlo. Málokedy sa zastavil, ešte zriedkavejšie sa s niekým bavil. Bol smiešny, ale bol z rus­kej televízie RBK a tým bo­l zaují­mavý. Rusko je obrom v miestnosti, o ktorom sa na arménskej verejnosti veľa nerozpráva, napríklad ochranca základných práv Ma­noukian v trojhodinovom rozhovore nespomenul Rusko ani raz. Dôvodom bude skutočnosť, že Jerevan by bez rus­kých „mie­ro­tvor­cov“ na línii prímeria s Azerbajdžanom riskoval, že môže stratiť ešte aj zvyšok Kara­ba­chu. Ak ukrajinská operácia viaže a oslabuje ruskú armádu, oslabuje to aj Arménsko a vyjednávaciu pozíciu arménskej vlády. Tá odkázanosť na ochrannú moc spôsobuje, že Ukrajina je vo verejnom živote Arménska neprítomná. Nie sú tu znaky solidarity s Ukrajinou a s Ruskom iba trošku. Kým sa ukrajinská vlajka v susednom Gruzínsku stala druhým štátnym znakom, nevidel som v Arménsku nič ukrajinské. Zato mnohé arménske hotely majú vyvesené vlajky tri: arménsku, európsku a ruskú – v tej istej veľkosti, bratsky bok bo boku.

So záujmom som sledoval, ako sa darí televíznemu štábu z Ruska. Ľudia k nim boli láskaví, s ochotou povedať niečo na kameru bolo horšie. Na­ko­niec poskytol rozhovor drsný bradáč s bielym pravoslávnym krížom na čiernej bandane. Na otázku o Ukrajine povedal, že nejaká „tretia strana tam rozoštvala dva bratské národy proti sebe“.  O jerevanskom majdane povedal: „Títo sprosťáci tu tancujú namiesto to­ho, aby bránili Ar­ménsko!“ Keď sa ho reportér RBK opakovane pýtal, či teda pod­po­ru­je hnu­tie Stop Nikol, od­povedal: „Nie, to je čistá sprostosť. Ja som od Boha.“ Začal vysvetľovať, aké duchovné základy sú potrebné na to, aby sme porazili smrť na cestách. Ruský televízny štáb rýchlo utiekol.

Tak ako predtým, aj teraz priťahoval pozornosť iba ten pikantný karabašský chlieb. Francúzske šan­sóny na nejaký čas vypli, namiesto toho zapli anglický tanečný pop, návštevníci kon­certu sa hrnuli do priľahlej opery. Vtom ma tichučko oslovil vedľa stojaci pán s veľmi podozrievavým pohľadom: „Každý druhý človek tu pra­cu­je pre rozviedku.“ S epikurejskou trpkosťou dodal: „A Pašinjan robí pre tureckú rozviedku.“ Chlapík – „na 50 percent“ prívrženec Kočarjana, ktorý ale „nikomu neverí“ – sa musel súrne baviť s niekým z Európy. Zaviedol ma ďaleko, do tichej uličky, pred plot detského ihriska.

„Bol som bandita,“ vyprával stále šeptom, „v roku 2020 som ale tri mesiace robil pre našu arménsku kontrarozviedku.“ Jeho funkcia bola killer, mal zabiť podnikateľov, ktorí z nejakého dôvodu vadili vláde. Ponáhľal sa potvrdiť, „že všetci moji klienti sú nažive“, jednému vraj dokonca sprostredkoval útek na Srí Lanku. Na jeseň roku 2020 varoval nadriadených v justícii a politike, že jeho priamy „nadriadený v kontrarozviedke robí pre azer­baj­džan­skú rozviedku“. O niekoľko dní neskôr začala druhá karabašská vojna – „bola to predaná vojna“. Jeho nadriadený bol síce počas vojny odstránený, teraz je ale opäť na slobode, nič sa mu nestalo. Povedal to, čo som už počul od mnohých – aj francúzskych – Arménov: „Prehrali sme vojnu, pretože nás Pašinjan zradil.“

Arménsky bandita, čo videl všade číhajúcich tajných, nemal Rusku čo vy­čítať, „oni pre nás spravili, čo mohli“. Paradoxne sa nádeje tohto Prorusa upierali na Brusel: Chcel po mne, aby som mu zorganizoval stretko s veľvyslancom Európskej únie v Jerevane. Hľadal útočisko pred krvilačnými prisluhovačmi Turkom oddaného Pašinjana, „oni ma zabijú“, najbezpečnejšie sa mu zdalo byť Poľsko.

Vrátil som sa na arménsky majdan. Na Place de France spieval Charles Aznavour: J’aime Paris au mois de mai, „milujem Paríž v mesiaci máj“. Mesiac máj bol všade okolo, to isté mohol spievať aj o Jerevane, ale nespieval. Samotný šansoniér, ktorý zomrel 94-ročný v roku Pašinjanovej „Zamatovej revolúcie“, ostro kritizoval pomery v jedinom arménskom štáte na svete. Pochopil, že niečo tam nie je v poriadku.

To bola perfektná chvíľa na odchod. Bruselské ro­ko­va­nia medzi Pašinjanom a Alijevom minulú nedeľu zjavne prebehli dobre. V utorok sa už uskutočnilo prvé zasadnutie arménsko-azerbajdžanskej komisie pre demarkáciu hra­níc. Európsky mediátor, predseda Rady EÚ Charles Michel, tweetoval z Bruselu: „Citeľný pokrok.“