1. júna, 12:03

Mikloško: Gender nie je centrálna téma, deti trápia úplne iné veci

Mikloško: Gender nie je centrálna téma, deti trápia úplne iné veciNový komisár pre deti Jozef Mikloško ml. Foto: Matúš Zajac

Rozhovor s Jozefom Mikloškom mladším, ktorého parlament zvolil za nového komisára pre deti. Rozprávali sme sa o témach a prioritách, ktorým sa chce venovať, čo pre neho znamená koalícia, ktorá ho zvolila do funkcie, aj o skúsenosti s kňazom Mariánom Kuffom, s ktorým chodil na podujatia Slovenského dohovoru za rodinu. Najviac ale hovoril o deťoch a prístupe, ktorý chce do úradu priniesť. Mikloško nebude rozdeľovať, ale spájať.

O inštitúcii komisára pre deti sme roky nič dôležité nevedeli, zrazu sa zdá, že je to veľmi dôležitá funkcia, o ktorú mesiace prebiehal ťažký konflikt. V čom je tá funkcia dôležitá? Alebo médiá útočili na konzervatívnych kandidátov len preto, že sú konzervatívni?

Funkcia je veľmi dôležitá. Je to nezávislá funkcia ochrany detí. Má ju zastávať človek nestranícky a nezávislý s tým, že obhajuje záujmy konkrétnych detí. Myslím si, že treba zmieniť niekoľko vecí. Prvou je, že sa dieťa na komisára môže obrátiť ústne či písomne. Druhou vecou, ktorú chcem viac rozvinúť, je zisťovanie názorov detí, či skôr monitorovať názory detí. Znamená to, že treba ísť medzi nich, či už osobne, alebo prostredníctvom výskumných tímov, a opýtať sa, čo ich naozaj trápi. To je podľa mňa veľmi dôležité, pretože dnes sa zaoberáme deťmi, ktoré majú ťažkosti, čo je správne, odvolávame sa pritom na ich názory, no mnohokrát sa ich na to ani neopýtame. Nepýtame sa, čo ich trápi, aké majú ťažkosti, čoho sa obávajú, lebo to je veľmi výrazný jav, že strach u detí narastá.

Tretia vec je spolupráca s ostatnými na systémových zmenách. Komisár zistí, čo konkrétne nefunguje, potom buď sám, alebo v spolupráci s inými orgánmi sa to pokúsi zmeniť. Osobne sa dlhodobo zaujímam o problematiku vynímania detí. Odlúčenie detí od ich rodín je niekedy zásah, ktorý je potrebný a niekedy zas riešený unáhlene, čo je na škodu dieťaťa. Treba to individuálne analyzovať, zvolať si všetkých zainteresovaných a zmeniť stav tak, aby to bolo v prospech dieťaťa.

Štvrtou vecou je mediálna a osvetová oblasť. To znamená, čo najviac hovoriť o problematike detí a o tom, čo ich trápi – verejne aj prostredníctvom médií. Piatou oblasťou je zahraničná spolupráca s inými komisármi.

Čo k tomu chcete priniesť vy?

Dať podporu ľuďom, ktorí pracujú s deťmi. Na Slovensku je to veľakrát tak, že si ľudia povedia, ja na iné nemám, tak budem robiť s deťmi, a to by malo byť opačne. Tí, čo sú najšikovnejší a zároveň cítia povolanie, tí by mali byť s deťmi a tí by mali pociťovať silný podporný spoločenský status, ako sú učitelia, sociálni pracovníci či iní odborníci, ktorí pracujú s deťmi.

Ako fungujú tie sťažnosti od detí, píšu na úrad komisára? Funguje to?

Nedostatočne. To, čo som zatiaľ mapoval, sú predovšetkým sťažnosti od rodičov a ich rodičovské konflikty. Podnety prichádzajú v čase, keď sa rodičia rozvádzajú a bojujú o dieťa. Je to boj rodičov a dieťa je tam obeť.

Dnes je doba, v ktorej sa deťom v mnohom ustupuje. V minulosti sa viac zdôrazňovala disciplína a dnes pochopenie. Nie je potrebné, aby sme rehabilitovali význam disciplíny pri výchove aj vzdelávaní?

Rád hovorím, že rodič má pravú a ľavú ruku. Ľavá ruka je to, čo dieťa najviac potrebuje, tým je bezpodmienečné prijatie, láska, aby sa dieťa cítilo v dobrom aj v zlom milované. Pravá ruka je zas určovanie hraníc. Je to umenie tieto dve ruky vyladiť, lebo ak len milujem dieťa a nedávam mu hranice, tak dieťa sa cíti neisté a môže mať z toho vnútorný problém. Naopak, ak mu dávam len hranice a ono necíti, že je milované, tak to je dieťa, ktoré sa cíti, možno až trochu expresívne, pod nejakým terorom dospelého. Ak sa v tejto rovnováhe vychová dieťa, tak je to správne. Dieťa, ktoré je aj milované a má aj hranice, sa cíti v bezpečí a môže naplno rozvinúť svoj potenciál.

Takže disciplína je dôležitá, dobre tomu rozumieme?

Disciplína vo vyváženosti s bezpodmienečnou láskou. Pýtal som sa človeka, ktorý dlhodobo pracuje s narkomanmi, ktoré deti sú najrizikovejšie pre závislosť, a on povedal, že na prvom mieste sú deti, ktoré sú z rozpadnutých rodín. Na druhom mieste, to ma prekvapilo, boli deti, ktoré nemali nikdy určené hranice. To je naozaj dôležité povedať, že dieťa sa určením hraníc dostáva do bezpečia. Samozrejme, možno sa niekedy nejako prekročia, veď každé dieťa hľadá svoju cestu. No rodič ho do tých hraníc dostáva, aby sa tam cítil v bezpečí a dieťa mohlo rozvíjať svoj potenciál a talent.

Foto: Matúš Zajac

Dnes žijeme dobu narcistického kultu, zbožšťujeme slobodu, možnosť voľby viac ako vytrvalosť, prípadne záväzky voči kolektívu. Sú to všetko dôsledky individualizmu. Zdá sa, že váš pohľad bude trochu narážať na dogmy našej doby.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.