Schröder: Žiadne mea culpa nebude

Môžem vám povedať, že Putin má záujem na ukončení vojny. Ale nie je to také jednoduché. Je tu niekoľko bodov, ktoré si treba vy­jas­niť, povedal Gerhard Schröder v najnovšom rozhovore. Podstatne jednoznačnejšie je to so samotným Schröderom.

Tlak najmä z Európskeho parlamentu bol obrovský, vo vzduchu visel návrh, že krajiny EÚ by mali zaradiť vlastných občanov na zoznam protiruských sankcií. Ten nevídane ostrý nastroj by spôsobil, že Európania v ruských funkciách by doma už nemohli nor­málne fungovať. Tlak dosiahol svoj cieľ – poslední európski ex­po­litici v ruských službách sa vzdali svojich lukratívnych funk­cií. Medzi nimi je Karin Kneisslová, ministerka zahraničných vecí v jed­en­a­pol­ročnej pravicovej rakúskej vláde Sebastiana Kur­za, kto­rú svet spoznal iba preto, lebo sa ruský prezident Pu­tin „spon­tán­ne“ dostavil na jej svadbu do štajerských vinohradov. Bý­va­lá špičková ­novinárka Kneiss­lová, ktorá sa zatrpknutá so svojimi psami, ale už bez svojho ma­n­žela, stiah­la do južného Francúzska, odstúpila po roku z do­zor­nej ra­dy Ros­nefťu.

Napokon to urobil aj Gerhard Schröder. Ešte chvíľu predtým to re­zo­lútne odmietal: Chcel zo svojich ruských funkcií odstúpiť iba v pr­í­pade, ak by Rusko Nemcom zavrelo plynový kohútik, ale to – bol presvedčený – „sa ne­sta­ne“. Teraz sa bývalý kancelár a osobný priateľ Vladimira Pu­ti­na vzdal svojej nominácie v dozornej rade Gazpromu aj predsedníctva do­zor­nej rady Rosnefťu, za ktoré údajne ročne  inkasoval 600-tisíc do­lárov.

Sedemdesiatosemročný sociálny demokrat určite nebude odkázaný na prísne vymedzené sociál­ne dávky, ktoré ku koncu svojho kancelárovania za­vie­dol pod odstrašujúcimi názvami Hartz IV, 1-Euro-Job alebo Ich-AG („Ja-akciovka“). Tipujem, že stále dobre zarába jeho piata (mladá a kó­rej­ská) man­žel­ka, on poberá dôstojný dôchodok kancelára a okrem toho si za­ro­bil približne 20 miliónov eur. Na rožky má.

Problém maskulínneho lámača sŕdc je iný: Je z neho verejný vy­vrheľ.

Keďže od Putina sa dištancovať nechce, odvolali ho v Ne­mec­ku zo všet­kých čestných funkcií, ktoré mal v médiách či fut­bale; čest­ného občianstva Hannoveru sa vzdal radšej skôr, ako mu ho jeho rod­né me­sto mohlo odobrať (čo naposledy posmrtne uro­bi­lo Adolfovi Hit­le­rovi); jeho strana SPD začala proces o jeho vylúčení zo strany; no a po tom, ako všet­ci zamestnanci jeho kancelárie v Spolkovom sneme, na ktorú má ako bývalý kancelár zákonný nárok, dali kvôli Putinovej vojne výpoveď, mu zrušil Spol­kový snem kanceláriu ako takú. K nešťastiu chý­balo už len to, že tri cenné maľby, ktoré dlhodobo vystavoval pred kanceláriou na par­lamentnej chodbe, mu boli ukradnuté. Drzosť, s akou páchatelia „šlohli“ v chráme demokracie Schröderovo ume­nie, hovorí za všetko.

Schröder s nemeckými médiami, ktoré ho unisono odsudzujú ako Putinovho lobistu, už dávnejšie nekomunikuje, paradoxne dal ale rozhovor progresívno-protiruskému denníku New York Times. Trval tam na svojom: „Neurobím mea culpu,“ povedal sediac vo svo­jej roz­ľahlej kancelárii plnej svetla a umenia v centre Hannoveru, „to nie je moja parketa.“ Vysvetlil to takto: „Bol som kancelárom. Ne­mo­hol som sa vrátiť k práci právnika, ktorý sa zaoberá nájomnými zmlu­vami. Potreboval som projekt. Niečo, čo som vedel robiť a kde som mohol slúžiť nemeckým záujmom.“

Zvýšenie závislosti Nemecka od ruského plynu ani spätne nepovažuje za chybu. Závislosť sa zvýšila z 39 percent v roku 2011 na terajších 55 percent, čo predstavuje 200 miliónov eur v platbách za energie, ktoré Ne­mec­ko denne platí Rusku. Vážnym momentom bolo náhle rozhodnutie jeho ná­stup­kyne Angely Merkelovej v roku 2011, podľa ktorého Nemec­ko chcelo čo­ naj­rých­lejšie vystúpiť z jadrovej energie. Merke­lo­vá bola preto „otvorená“ pre „prechodnú energiu“ – plyn. Kľúčoví lobisti pre ďalšie a ďalšie plynovody pre čoraz viac rus­ké­ho plynu boli v Merkelovej vládach dvaja sociálni demokrati: Frank-Walter Steinmeier a Sig­mar Gabriel – obaja odchovanci Schrö­dera, obaja z jeho politickej domoviny Dolné Sasko.

V rozhovore sa novinára New York Times pýtal: „Prečo by sme mali ako vláda namietať? Nikdy nikomu nenapadlo, že by sa to mohlo stať pro­blémom. Bol to len spôsob, ako zaobstarať plyn pre Nemcov, pre ne­mecký ťažký priemysel a tiež pre chemický priemysel, s menšími pro­blémami a prerušeniami.“

Schröder a Putin majú veľa spoločného, napríklad pôvod z drsných podmienok. Schröderova matka bola upratovačka a sama vy­cho­vávala päť detí. Narodil sa v roku 1944, rok pred skončením druhej sve­to­vej vojny, a nikdy sa nestretol so svojím otcom, ktorý bojoval na stra­ne nacistov a zahynul na východnom fronte, tak ako sa Putin nik­dy nestretol so starším bratom, ktorý zahynul pri nemeckej blo­ká­de Leningradu. „To vytvorilo určitú blízkosť,“ priznal sa Schrö­der americkým novinárom, „bol tu pocit, že sa môžete jeden na dru­hého spoľahnúť.“ Pu­tin vie plynule nemecky, obaja lídri si mali čo povedať, obaja sú mačovia starej školy, padli si do oka. Schrö­der tvrdil: „Obraz, ktorý majú ľudia o Putinovi, je len polovica pravdy.“

Nepopieral, že ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj bol otrávený: „Áno, ale kým?“ Ešte keď Putin vlani na jeseň hromadil vojská na uk­rajin­ských hraniciach, Schröder navštívil svojho priateľa v So­či, jednom z Putinových obľúbených útočísk, oproti severnému po­bre­žiu Čier­ne­ho mora, ktoré sa ruské vojská snažia odtrhnúť od Uk­ra­jiny. New York Times píše: „Na fotografii z mo­bilného te­le­fónu, kto­rú mi pán Schröder z tejto návštevy ukázal, sa obaja muži na se­ba us­mie­va­jú, pán Putin v červenom hokejovom výstroji a pán Schrö­der v svet­lo­mod­rej košeli a saku. Na otázku, o čom sa roz­prá­va­li, mi povedal: ‚O futbale.‘“

Schröder sa od Putinovej invázie Ukrajiny dištancuje, „táto vojna bola chybou“, nie však od Putina. Neverí, že rozkaz na masaker v Buči prišiel od Putina, skôr „od nižšieho orgánu“, v každom prí­pade „sa to musí vy­šetriť“. Sprostredkovateľská misia Schrödera sa v mar­ci skončila neúspechom, exkancelár je ale podľa vlastných slov ďalej k dispozícii, „teraz musíme čo najrýchlejšie vy­tvo­riť mier. Môžem vám povedať, že Putin má záujem na ukončení vojny. Ale to nie je také jednoduché. Je tu niekoľko bodov, ktoré si treba vyjas­niť“.

Schröder je tvrdohlavý, mnohé nemecké priateľstvá obetoval za to jed­no s ruským prezidentom, nedá si povedať. Je už len málo jed­not­livcov, ktorí ho doma v Han­noveri navštevujú. Je z neho osamelý starý muž, vyvrheľ vylúčený z dobrej spoločnosti, ne­dávno vraj za­čal hrať na klavír.

Napriek všetkému je neochvejne presvedčený, že „krajinu ako Rusko ne­môžete dlhodobo izo­lo­vať, ani politicky, ani ekonomicky. Nemecký prie­mysel po­tre­bu­je suroviny, ktoré má Rusko. Nejde len o ropu a plyn, ale aj o vzác­ne zeminy, ktoré nemôžete nahradiť“.

Hos­ťom z Ame­ri­ky oznámil: „Keď sa táto vojna skon­čí, budeme sa mu­sieť vrá­tiť k ro­ko­va­ni­am s Ruskom. Robíme to vždy.“ Svoje pô­so­be­nie pre Ruskú federáciu obhajoval takto: „Vždy som slúžil ne­mec­kým záujmom. Robím, čo viem. As­poň jedna strana mi dô­ve­ru­je.“

Schröderova tragédia spočíva v tom, že tá strana sa nevolá Nemecko.