Treba si zvyknúť na to, čo sa deje a prijať to. Vytvárať si vlastnú realitu je mätúce, vraví psychologička Alblová

Pri pandémii či vojne fungujú v ľudskej psychike obranné mechanizmy. Ak chceme prežiť, musíme si zvyknúť na to, čo sa deje a prijať to, hovorí psychologička Hana Alblová z psychologickej poradne Mojra. Vysvetľuje však, že mnoho ľudí si vytvára vlastnú realitu. Úniky z reality môžu mať zdravú aj nezdravú podobu. K tej nezdravej patrí aj čoraz rozšírenejšia závislosť od internetového sexu. Niektorí moji klienti tomuto venujú niekoľko hodín denne, hoci ide o pracujúcich vysokoškolsky vzdelaných ľudí s rodinami. Zaberá im to neskutočne veľa času a obmedzuje ich to, prezrádza psychologička.

Každý deň počúvame, že nálada v spoločnosti sa zhoršuje – najskôr pre pandémiu, teraz v dôsledku vojny či zhoršujúcej sa životnej úrovne. Do akej miery je to pravda a do akej miery ide o frázy? Vieme to zmerať? 

Úplne zmerať sa to nedá, vždy je to individuálne. Keďže mám klientov po celom svete, vidím, že v jednotlivých štátoch sa to líši. Dala sa však sledovať zmena nálad v období covidu. Nastali lockdowny a dochádzalo k sociálnej izolácii, čo nevyhovovalo všetkým. Merateľným spôsobom vzrástli negatívne pocity mladých aj starých. 

Pri vojne som v populácii najskôr pozorovala šok a strach, ale teraz akoby sme si na to zvykli. Myslíme na to, ale už to nie je také ťažké. Skôr sa bojíme budúcnosti v zmysle “opäť bude covid, budeme bez peňazí, ako prežijeme”? 

Dalo by sa povedať, že pri krízových situáciách sú teda najhoršie prechody, ale človek si potom zvykne takpovediac na všetko? 

Ako psychológ to odsúhlasím, ale ako človek si myslím, že to o nás nevypovedá nič pekné. Bohužiaľ, je to tak, máme obranné mechanizmy. Ak chceme prežiť, musíme si zvyknúť na to, čo sa deje a prijať to bez ohľadu na to, či s tým súhlasíme. Odosobniť sa nám pomôže získať psychickú stabilitu.  

Čo ak nepríjemnú realitu neprijmeme? 

Mnoho ľudí si vytvára vlastnú realitu. Často sa stretávam s tým, že ľudia sa utiekajú do denného snenia. Vytvárajú si únikové myšlienkové cesty a ostávajú v nich. Potom je otázne, čo je skutočnou realitou. Máme tu tiež médiá, ktoré nám niečo predkladajú a my úplne nevieme, kde je pravda. Je skvelé, že sa môžeme všade o všetkom dočítať, ale mnohé správy sú falošné. 

Situácia je o to horšia, že falošné správy sú pochopiteľný vojnový nástroj oboch strán, ktorý môže byť dokonca legitímny. 

Niektorí ľudia nad tým však neuvažujú alebo nemajú túto vedomosť. Ak sa niekto nevyzná v technológiách, bez ohľadu na vek mu nenapadne, že by mohlo ísť o cielené dezinformácie a prepadajú im.  

Ešte pred vojnou sa šíril trend mediálneho detoxu. Mnohí ľudia prestali sledovať správy či sociálne siete. Môže to byť správna cesta? 

Ak sa niekto cíti pod obrovským tlakom informácií, na prechodné obdobie je to správny krok. Rozhodne však neschvaľujem, aby sme boli slepí a hluchí. Ak nechceme sledovať sociálne siete, mali by sme si nájsť dôveryhodný informačný zdroj, kde si aspoň raz týždenne pozrieme správy, aby sme mali prehľad. Myslím si, že mnohým ľuďom toto filtrovanie pomôže. Odpočinú si, ale zároveň nie sú ľahostajní. Ak sa tvárime, že niečo neexistuje, hoci v tom žijeme, je to mätúce. Napríklad: rodičia v strednom veku sa rozhodnú, že ich to už nebaví a odstrihnú sa od spravodajstva, ale ich deti sa o svetovom dianí dozvedajú v škole či na návšteve u starých rodičov. Je to zavádzajúce a v rámci rodinnej komunikácie by k tomu mali rodičia zaujať stanovisko. 

Povedali ste, že si treba nájsť médium, ktorému dôverujete. Aj seriózne médiá však často mávajú špecifické hodnotové nastavenia, v ktorom sa môžu odlišovať. Je dobré sledovať pestrú paletu médií? 

Ak s tým nemáte problém a nezaťažuje vás to, hľadajte si, čo chcete a kde chcete. Stretávam sa s tým, že takto to robia skôr muži. Rad mojich klientov do 55 rokov si vytipuje trebárs tri zdroje – časopis, noviny a televíznu stanicu – a ráno a večer si tam okolo desať minút čítajú správy. Ženy sa skôr zameriavajú na bombastické titulky, tie si rozkliknú a dostanú sa k ďalším a ďalším článkom. 

Má to nejaké vysvetlenie v rámci evolučnej psychológie? 

Nechcem úplne kategorizovať, že to tak musí byť. Určite to takto nerobí každá žena, ale sme náchylnejšie na takéto lákadlá a skôr sa na to upneme. Muži sú skôr racionálnejší a hľadajú rýchle a jasné informácie. Mužská populácia je zas náchylnejšia veriť konšpiráciám.  

Keď hovoríme o mužoch a ženách, ako pandémia a súčasné neľahké obdobie vplývajú na partnerské vzťahy. Veľakrát som sa stretol s tým, že to nemusí mať len negatívny vplyv na partnerský vzťah, ale že sa muž a žena vďaka životným ťažkostiam zblížili.  

To, čo ste zmienili, je spoločenské klišé, ktoré často počúvam od klientov, ktorí navštívia párovú terapiu. Za ten čas som prišla na to, že sa len ukazuje kvalita vzťahu. Ak si dvaja nerozumejú a nemajú nastavené hodnoty tak, že sa navzájom rešpektujú, byť spolu s deťmi v lockdowne je záťažovou skúškou, ktorú nemusia vydržať. Počas covidu aj terajšej vojny skrachovalo veľa podnikov. Rozpadajú sa partnerstvá, ktoré sa zakladali na financiách, hoci si to muži možno neuvedomovali.

Čiže vzťahy prešli sitom. 

Áno. 

Ako deti vnímajú situácie, ako sú pandémia a vojna? Kedy sa s nimi rozprávať o týchto témach rozprávať? 

Nepodceňovala by som ani malé deti. Niekedy možno nerozumejú slovám, ale vycítia atmosféru. Zhruba od štyroch-piatich rokov majú deti informácie o tom, že sa vo svete niečo deje. Je rozdiel medzi dievčatami a chlapcami, lebo dievčatá sú zhruba o rok a pol vyspelejšie. Ak sa dieťa opýta napríklad na covid, treba im všetko jednoducho vysvetliť a nezačínať s diskusiou. Pri deťoch v školskom veku, ktoré majú mobil, a tým aj informácie, sa naprieč Európou stretávam s tým, že školy preberajú iniciatívu a samy ich informujú. Deväťročné deti prestávajú na YouTube pozerať videoklipy a sledujú radšej správy. Treba to ustrážiť, lebo niektoré zábery pre ne nie sú vhodné.  

Na internete dnes na deti číhajú oveľa väčšie riziká než v minulosti. Čo hovoríte na názor, že deti by sme nemali nenechávať samé s počítačom? 

Deťom môžete nainštalovať systém rodičovskej kontroly a pozrieť si históriu vyhľadávania. Ak deti nezúčastnene pozerajú do obrazovky, odporúčam rodičom zrazu sa ich opýtať, čo to sledujú. Predtým tam boli zábery z jednotiek intenzívnej starostlivosti, dnes sú tam zábery z frontu a s deťmi je treba o tom hovoriť.  

Rodič má tendenciu pred deťmi skrývať problémy, aby ich to nezasiahlo. Do akej miery máme fingovať šťastie? 

Podľa mňa záleží na tom, kde žijete. Ak ste na východnom Slovensku, ste v inej situácii, ako keď žijete v Portugalsku. Deti vidia prichádzať do škôl ukrajinské deti a predstierať, že sa nič nedeje, by bolo pre ne mätúce. Je dobré hovoriť im vo všeobecnej rovine, prečo tie deti prišli a čo sa deje. Presvedčí ich to tom, že ako dospelí sa o ne postaráme, čokoľvek by sa dialo.  

V spoločnosti sa objavujú rôzne názory a deti počúvajú, že vojna je oprávnená a rôzne iné dohady rodičov či starých rodičov. Mali by sme sa jasne vymedziť a nezaťahovať deti do toho, aby boli na našej strane, lebo sme ich rodina. Alebo hovoriť: “Ja som tvoja babička a myslím si toto a tvoji rodičia to vidia inak, lebo tomu ešte nerozumejú a sú moc mladí.”

Spomínali ste obranné mechanizmy a vytváranie si vlastnej reality. Je to aj dôvod, prečo ľudia v týchto časoch priberajú alebo viac pijú alkohol? 

Nielen to. V poslednom čase u klientov často riešim závislosť od pornografie, a to aj od nízkeho veku. Málo sa hovorí o zoznamkách, kde sa rieši sexting [elektronické posielanie textových správ, fotografií či videí so sexuálnym obsahom, pozn. red.]. 

Zhoršila sa počas pandémie závislosť od internetového sexu? 

Áno. Nezhoršuje sa to v zmysle, že by pribudli anomálie, ako napríklad nové sexuálne techniky, ale všetko je intenzívnejšie. Ak pred covidom stačilo pozrieť si porno raz za mesiac, teraz je to niekoľkokrát do týždňa a mám aj klientov, ktorí tomuto venujú niekoľko hodín denne, hoci ide o vysokoškolsky vzdelaných pracujúcich ľudí, ktorí majú vlastné rodiny. Zaberá im to neskutočne veľa času a obmedzuje ich to. 

Čo hovoríte na názor, že obzvlášť mužský mozog nie je evolučne pripravený zvládnuť internetovú pornografiu? 

Nesúhlasím s tým, hoci je to individuálne. Rad mužov to napríklad strieda s luxusným eskortom, ktorý je reálny, čiže ide o kombináciu. To však počas pandémie nebolo možné. Niektorí zas počas terapie hneď po otvorení kamery spustia: “Som závislý od pornografie, chcem s tým prestať.” Pripadá mi to, akoby sa tým chválili, ale ja už viem, že pri každom je to o niečom inom. Treba nájsť dôvody, prečo sú závislí, aký je ich intímny život v súkromí. Nemyslím si, že by ľudský život z hľadiska evolučnej teórie nebol pripravený na zvládnutie tejto závislosti. 

Ale ja hovorím o závislosti od internetovej pornografie, ktorá je dostupná jedným klikom a dáva nekonečné množstvo impulzov. 

Je to tak chytro spravené, že si zvyknete. Keď si prehliadnete to, čo poznáte, musíte si priplatiť za nové videá, ktoré sa stupňujú. Niektorí muži mi hovoria, že majú pustené porno a popritom pracujú, lebo je to pre nich rovnaké, ako napríklad rádio.  

Sú nejaké zdravé formy úniku z reality? 

Záleží na tom, v akej situácii ste. Musíme sa k problémom stavať zdravo, lebo deti od nás odpozerajú prístup. Základom je uvedomiť si, že kvalita života môže byť aj v iných veciach, než na ktoré sme boli zvyknutí. Ak sme zvykli cestovať a zrazu sme nemohli, svet sa nezrútil. Môžeme sa prejsť po okolí a uvedomiť si, čo všetko sme nevideli. Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale mali by sme hľadať drobnosti v našom okolí a v sebe. Treba si prenastaviť hodnotový systém, lebo nevieme, čo bude budúci rok. Nemali by sme sa báť neistoty, ale počítať s ňou, lebo v živote nie je nič isté a vývoj posledných rokov nám to ukazuje naplno.  

Pozorujem, že časť ľudí v týchto časoch sa mentálne nastavila na užívanie si. Vychádza to z neistoty z budúcnosti a umocňuje to inflácia, ktorá odrádza od sporenia.  

Zhruba desať až pätnásť rokov dozadu sa stále opakovalo, že si máme užívať aktuálny okamih a žiť tu a teraz. Nesúhlasím s tým, lebo je to, akoby sme nemali minulosť a to znamená, že nemáme ani budúcnosť. Je to len pomocný mostík, ktorý nám môže pomôcť prekonať najťažšie chvíle, ale ak nemáte vyhliadky, záleží od toho, aká silná osobnosť ste. Mnohým vyhovuje modus žiť tu a teraz, ale je to krátkozraké a odporúčam tak myslieť najviac pol roka. Potom totiž upadnete do stereotypu a môže sa stať, že už nikdy nebudete chcieť viac, než máte, a to je škoda.  

Hana Alblová pôsobí v online psychologickej poradni Mojra. Venuje sa psychoterapii, lektorovaniu, problematikám medziľudských a partnerských vzťahov, sebapoškodzovania či závislostiam.