Trvalému mieru bráni nejasný status Náhorného Karabachu aj hlboká vzájomná nenávisť Arménov a Azerbajdžancov. Úplné vyriešenie konfliktu nie je ani v záujme Moskvy – mier preto nateraz nemá šancu. Pondelkové rokovania lídrov Arménska a Azerbajdžanu v Moskve, však okrem potvrdenia dominantného postavenia Ruska v regióne, prinášajú aj nádej na zlepšenie života bežných ľudí.

V pondelok sa v Moskve, po prvý raz od skončenia krvavej vojny v Náhornom Karabachu, stretli arménsky premiér Nikol Pašinjan, prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev a ruský líder Vladimir Putin, aby podrobnejšie prerokovali reguláciu povojnovej situácie v regióne. Putin privítal oboch partnerov žoviálnym podaním ruky a objatím – Pašinjan a Alijev sa pozdravili len strohým „zdravstvujte“. Výsledkom ich takmer štvorhodinového rokovania je pre našinca na pohľad nudná, avšak v kontexte Južného Kaukazu potenciálne zásadná, štvorbodová dohoda o obnovení dopravnej infraštruktúry medzi zúčastnenými štátmi.

O víťazoch a porazných

Traja lídri sa v duchu dohody o prímerí z 10. novembra 2020 zaviazali, že bude vytvorený dopravný koridor spájajúci Azerbajdžan s jeho exklávou Nachičevanskou autonómnou republikou. Azerbajdžan by mal na oplátku umožniť Arménsku železničné spojenie s juhom krajiny cez Nachičevan a ďalej do Iránu, ako aj priame železničné spojenie Arménska s jeho spojencom Ruskom cez svoje územie.

S cieľom realizácie týchto projektov bude vytvorená pracovná skupina, na čele ktorej budú vicepremiéri Arménska, Azerbajdžanu a Ruska. Tá by sa mala po prvý raz stretnúť 30. januára a do 1. marca má vládam troch štátov predložiť na schválenie sériu projektov.

Spôsob, akým boli počas rokovania rozsadení jednotliví lídri, mnohých Arménov a Azerbajdžancov na internete pobavil. Očividne dominantná pozícia Putina podľa nich vyvolávala dojem nahnevaného riaditeľa, ktorý si predvolal dvoch neposlušných žiakov. Dané rozsadenie nemuselo byť náhodné. Foto: TASR/AP

„Dnešné stretnutie ukazuje, že sme odhodlaní dosahovať výsledky. Väčšina bodov dohody z 10. novembra bola zrealizovaná. Jedným z nich bolo obnovenie dopravných spojení. Táto skutočnosť môže pridať značnú dynamiku rozvoju regiónu,“ uviedol pri tejto príležitosti Alijev, pre ktorého je obnovenie priameho prepojenia medzi Azerbajdžanom a Nachčivanom značným politickým víťazstvom.

Menej spokojne pôsobil arménsky premiér Pašinjan. Ten síce privítal obnovenie transportných prepojení, zdôraznil však, že konflikt ako taký zostáva nevyriešený, pričom k dohode nedošlo ani vo veľmi citlivej otázke arménskych vojakov, ktorých zajali sily Azerbajdžanu po podpísaní prímeria. „Bohužiaľ, nevyriešili sme otázku vojnových zajatcov, ktorá je pre nás veľmi citlivá a bolestivá. Dohodli sme sa, že na jej vyriešení budeme ešte pracovať,“ uviedol.

Návrat Pašinjana späť do Jerevanu, kde proti nemu pre prehratú vojnu spolu so svojimi podporovateľmi demonštrujú všetky opozičné sily v krajine, tak bude ťažký. Hoci dohoda o obnovení dopravných prepojení môže byť pre krajinu z dlhodobého hľadiska veľmi prospešná, neschopnosť zabezpečiť okamžitý návrat zajatých Arménov, bude doma vnímaná ako jeho ďalšie zlyhanie.

Mohlo by sa zdať, že pondelkové rokovanie v Moskve bolo len ďalším dejstvom v sérii Alijevových triumfov a Pašinjanových trpkých ponížení. Nie je tomu ale tak. Ako poukázal ruský politológ Igor Korotčenko, Putinove pozvanie Pašinjana na rokovanie do Moskvy je zo strany ruského lídra prejavom podpory „obliehanému“ prozápadnému arménskemu premiérovi. Ide tiež o signál pre proruské, a od Kremľa značne závislé, arménske opozičné sily, aby neprekračovali určité hranice. Pašinjan sa tak podľa politológa do Jerevanu v skutočnosti vráti silnejší, keďže za ním otvorene stojí Putin.

Naopak, sebavedomé vystupovanie Alijeva tiež úplne nereflektuje mieru toho, čo v skutočnosti dosiahol. Mnohí Azerbajdžanci si po odznení prvotnej eufórie z víťazstva vo vojne začínajú uvedomovať možné dlhodobé dosahy prítomnosti ruskej mierotvornej misie na svojom území. O to viac, že ruskí mierotvorci sú v ich očiach proarménski a vo vzťahu k Baku vystupujú neraz prinajmenšom sebavedome. Od svojho lídra Azerbajdžanci očakávali, že túto tému nastolí a dosiahne zo strany Kremľa určité ústupky. „Mala by byť vyzdvihnutá možnosť sankcií, ak mierotvorci budú prekračovať svoj mandát,“ vyhlásil ešte pred rokovaním provládny azerbajdžanský analytik Qabil Huseynli. Alijev sa po stretnutí však zmohol len na konštatovanie, že ruskí mierotvorci robia svoju prácu efektívne, pričom „za posledné mesiace sme až na pár malých incidentov nemali [v Baku] dôvod na znepokojenie“.

Spokojný s výsledkom rokovania môže byť najmä Putin. Pondelkové stretnutie umožnilo udržať v pohybe prímerie v takej podobe, v akej ho pred dvoma mesiacmi, prevažne vo svoj prospech, nadiktovala Moskva. 

Keď železnica nie je samozrejmosťou

V časoch ZSSR bola na južnom Kaukaze vybudovaná solídna sieť železníc. Keďže Sovietsky zväz mal trvať večne, železničné trate ignorovali hranice jednotlivých zväzových republík a reflektovali skôr geografické a ekonomické potreby miestneho obyvateľstva. Po rozpade sovietskeho impéria a začiatku separatistických vojen v Náhornom Karabachu, Abcházsku a Južnom Osetsku bola táto sieť na viacerých miestach pretrhnutá a ako celok do značnej miery znefunkčnená.

Mapa železničných tratí v Arménsku. Červená línia: železničná trať. Krátka zvislá modrá čiara: miesta, kde je železnica blokovaná pre uzavreté hranice. Zdroj: Wikipédia.

Do najväčšej izolácie sa dostalo práve Arménsko, s ktorým uzavreli spoločné hranice Azerbajdžan aj Turecko. Krajina sa tak na tri desaťročia ponorila do čiastočnej blokády, ktorá ju dlhodobo ekonomicky paralyzovala. Arménsku ostali otvorené len spoločné hranice s Gruzínskom, cez ktoré mohla krajina obchodovať so svojim jediným spojenom Ruskom. Jedinú železnicu, ktorá spájala Gruzínsko, a teda aj Arménsko s Ruskom, však na začiatku 90. rokov ovládli abcházski separatisti. Životne dôležitou spojnicou s Ruskom sa tak stala tzv. gruzínska vojenská cesta. Táto asfaltová trasa prechádzajúca cez vysokohorský priesmyk uprostred kaukazských štítov je však v zime často neprechodná. Posledným kontaktom s vonkajším svetom bola pre Arménov len krátka hranica s Iránom na juhu krajiny, do ktorej však z Jerevanu vedie len úzka vysokohorská cesta. Situácia Azerbajdžanu bola o niečo lepšia, avšak aj obyvatelia tohto štátu trpeli izoláciou malého Nachčivanu od zvyšku krajiny.

Mapa železničných tratí na Južnom Kaukaze. Región je s Ruskom prepojený dvoma traťami, pričom jedna ide popri pobreží Kaspického mora v Azerbajdžane a druhá popri pobreží Čierneho mora v Gruzínsku. Arménsko nemôže byť s Ruskom spojené cez Gruzínsko, lebo trať na úseku Zugdidi-Suchumi kontrolujú Abcházci. Z Azerbajdžanskej exklávy Nachičevan však vedie cez územie Arménska železnica do azerbajdžanského mesta Horadiz a ďalej do Ruska. Na mape nie je zakreslená, keďže nie je vôbec používaná, je však v pomerne dobrom stave a môže byť rýchlo spojazdnená. Zdroj: Wikipédia

Utorková dohoda tak otvára príležitosť pre efektívnejší pohyb tovaru v celom regióne, z čoho môže miestne obyvateľstvo skutočne len profitovať. Pocítenie pozitívnych ekonomických dosahov obnovenia obchodnej výmeny by z dlhodobého hľadiska mohlo pomôcť k vydláždeniu cesty pre mierové spolunažívanie Arménov a Azerbajdžancov. Hoci tomu v ceste stojí ešte množstvo prekážok, ide o prvý pozitívny krok smerom k mieru.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0