Útok na Bielu légiu je ohavnosť

Všimnite si, kto na obete komunizmu útočí. Sú to bývalí komunisti a dnešní progresívci. Komunistické korene kampane reprezentujú napríklad Peter Weiss, Ivan Kamenec či Štefan Nižňanský, televízna tvár z čias normalizácie. Progresivizmus dopĺňajú prezidentka Zuzana Čaputová, aktivista Fedor Blaščák a progresívne médiá. Čo sa to tu vynára? Píše Vladimír Palko.

Prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie členom Bielej légie Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi a Eduardovi Tesárovi, ktorí viedli hrdinský odboj proti komunistickému režimu, za čo boli režimom v roku 1951 popravení. V ich navrhovaní na ocenenie sa angažoval najmä bývalý predseda KDH Ján Figeľ. Vzápätí sa ozvala kritika tohto ocenenia z ľavicových a progresívnych kruhov. Vraj kvôli akémusi „spojeniu“ ocenených s vojnovým Slovenským štátom. Prezidentka Čaputová kritike okamžite podľahla a povedala, že urobila chybu.

Spor o pamiatku členov Bielej légie Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára zatiaľ neutícha. Tento problém je vážnejší, než sme si spočiatku mysleli. Je širší než osudy troch konkrétnych ľudí. A vôbec tu nejde iba o minulosť. Ide o dnešok a o budúcnosť.

Téma Slovenského štátu pre nich nikdy nekončí

Po páde komunizmu v roku 1989 bolo možné slobodne diskutovať i o téme vojnového Slovenského štátu a o jeho prezidentovi Jozefovi Tisovi. Na jar 1990 sa takáto diskusia rozpútala, znovu bola oživená v júli 1990 odhalením pamätnej tabule Jozefovi Tisovi na fare v Bánovciach za účasti neskoršieho kardinála Jána Chryzostoma Korca.

Diskusia dopadla tak, že postkomunistická ľavica a iba sa rodiaci budúci progresívci sa nemuseli báť rehabilitácie Slovenského štátu, lebo žiadna konzervatívna strana sa nehodlala za tú rehabilitáciu dôsledne zasadzovať. A bolo to správne, lebo to je postoj v súlade s historickou pravdou. Napríklad tieň deportácií židovských slovenských občanov nemožno odstrániť.

Diskusia o Slovenskom štáte sa teda nikdy neviedla medzi dvomi nezmieriteľnými pólmi predstavovanými jeho presvedčenými odporcami a presvedčenými zástancami. Nanajvýš občas niektorí konzervatívci polemizovali s ľavičiarmi a dokazovali, že niektoré obvinenia proti Slovenskému štátu sú už prehnané. Osobne sa mi už v 90. rokoch zdalo, že také sporadické spory už nemajú potenciál udržať tému v popredí.

Zdá sa však, že je to inak, a príbeh troch hrdinov to dokazuje.

Čo sa trom hrdinom vyčíta

Treba povedať veľmi jasne, že tí traja boli naozaj hrdinami, a to idealistickými hrdinami. Kládli nenásilný odpor voči režimu, ktorý brutálne väčšinu ľudí už zastrašil, a vedeli, čo riskujú, a boli pripravení za to zaplatiť najvyššiu cenu, k čomu i došlo. Bola to aj ich poprava, ktorá odhaľovala hrôzostrašnú tvár režimu, čím slušných ľudí od ideológie komunizmu odvracala. V tomto zmysle ich smrť naozaj tiež prispela po desaťročiach k pádu komunizmu a príchodu slobody.

Kto iný by si zaslúžil štátne vyznamenanie, ak nie takéto ľudské typy? Čo sa im teda vyčíta takého strašného, že by to malo ich zásluhy vymazávať?

Je zvláštne, aké sú konkrétne výhrady slabé. Všetky sú v podstate založené na ich členstve v Hlinkovej mládeži. Bola to masová organizácia, podobne ako bol masový za komunizmu Socialistický zväz mládeže (SZM), ktorého členmi boli skoro všetci mladí ľudia. Rozhodujúcim ústretovým krokom ku komunistickému režimu bol vstup do komunistickej strany, nie vstup do SZM, do ktorého vstupovali mladí ľudia, ktorí ešte boli mladistvými, nie dospelými ľuďmi.

Napríklad Tunega bol narodený v auguste 1925, teda členom Hlinkovej mládeže sa stal pravdepodobne ešte pred dovŕšením osemnástich rokov. Osemnásťročný človek nie je poväčšine ešte disponovaný k tomu, aby úplne prehliadol chybnú podstatu politického režimu. Čo myslíte, prečo naše zákony vyžadujú od kandidáta na poslanca vek aspoň 21 rokov? Od kandidáta na starostu aspoň 25 rokov?  

Keď čítame mediálne výstupy ich kritikov, vidíme fabulácie a neuveriteľný jazyk, ktorý má za každú cenu trom mládencom priťažiť.

Historik Adam Šumichrast v Pravde píše, že pôsobili „v štruktúrach ľudáckeho režimu“. Prepánajána, o devätnásťročných mládencoch kvôli tomu, že boli v Hlinkovej mládeži, napíšeme, že „pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu“? A že vraj boli ovplyvnení jeho ideológiou. No a akou politickou ideológiou mali byť ovplyvnení? Na Slovensku dnes žijú asi dva, tri milióny ľudí, ktorí boli členmi SZM. A ak zarátame aj iskričky a pionierov, tak ešte viac. To ich budeme charakterizovať tak, že „pôsobili v štruktúrach komunistického režimu“? Nikdy nebudú môcť byť vyznamenaní?

Kde na európskom kontinente boli vtedy počas vojny demokrati? No nikde. A to je chyba tých troch? To sa od nich vari malo očakávať, že ako tínedžeri vyrukujú do boja za vtedy nikde neexistujúcu demokraciu? 

Mimochodom, na základe čoho niekto tvrdí, že demokratmi neboli v čase svojho odboja a v čase smrti? Neboli nimi v roku 1944, lebo demokratov nebolo nikde. Po vojne sa však bežne prijímalo, že prichádza čas demokracie. Veď ilegálne spolupracovali s americkou demokratickou veľmocou. Vari v deň smrti ospevovali model stavovského štátu s jedinou štátostranou?

Je to naopak.

Traja historici Róbert Letz, Branislav Kinčok a Peter Jašek tvrdia, že „z dokumentov, ktoré sú v súčasnosti pre výskum k dispozícii, vyplýva, že Púčik, Tunega a Tesár nemali v programe obnovenie nedemokratického režimu Slovenského štátu. Zasadzovali sa za pluralitnú demokraciu a odmietali tak komunizmus, ako aj nacizmus“. Letz tvrdí, že sa zachoval leták Bielej légie, v ktorom sa Biela légia hlásila k demokracii. Napriek tomu však historici Dušan Kováč či Ivan Kamenec narábajú s ich akousi „nedemokratickosťou“.

Šumichrast nepravdivo uvádza, že Tunega bol po vojne potrestaný ľudovým súdom za kolaborantstvo. Jeho tvrdenie vyvracajú vyššie spomínaní Letz, Kinčok a Jašek.

Povstanie a spolupráca s emigráciou

Bielej légii pripisuje Ivan Kamenec i to, že spolupracovala s ľudáckou emigráciou. A čo má byť? Churchill pre dobrú vec, porážku Hitlera, spolupracoval so Stalinom.

Že mali výhrady voči Povstaniu? Veď to je práve dnešná podoba progresívneho liberalizmu, ktorá kladie stále väčší dôraz na to, že sovietska Červená armáda nás síce zbavila Hitlera, ale jej príchod ovplyvnil neskoršie víťazstvo komunizmu. Veď túto hrozbu ľudia videli už v čase Povstania. Domnievam sa, že v tej dileme rozhodnutia medzi vplyvom Hitlera a vplyvom Stalina malo význam byť na protihitlerovskej, víťaznej strane. Ale nemyslím si, že tí, čo nechceli ísť s tou stranou, na ktorej stál Stalin, sú automaticky morálne zdiskreditovaní.

Záleží na tom, ako sa správali v konkrétnych situáciách. A naši traja hrdinovia nikomu neublížili. Tesár počas Povstania pomáhal povstaleckým vojakom na úteku.

No a vraj odmietali Československú republiku. Človek by si pomyslel, že po prvom januári 1993 by to už nemusel byť problém.  

Útok na troch popravených je ohavnosť

Zo Šumichrastovej strany odpudivo pôsobí, že v súvislosti s Tunegom, Púčikom a Tesárom dáva označenie „martýri našej slobody“ do úvodzoviek. Ešte raz. Biela légia sa hlásila k demokratickému systému a bojovala proti komunizmu. V politickom procese ich popravili. Teda boli martýrmi našej slobody. 

Korunu všetkému Šumichrast nastavuje vetou: „Hoci ide v kontexte uvedeného prípadu o prisilnú analógiu, antikomunistickými bojovníkmi boli i Hitler, Mussolini či Franco.“ Povedať, že to je prisilné, je eufemizmus. Ono je to totiž ohavnosť. Ľudia ako Šumichrast si, zdá sa, ani len neuvedomujú, čo urobili.

Podobne negustiózna je poznámka Ivana Kamenca, keď v súvislosti s tromi popravenými hovorí o tom, že „uctievanie si osobností, ktoré sa podieľali na fungovaní totality, je na Slovensku evergreen“. A jedným dychom hneď spomenie ulicu Jozefa Tisa vo Varíne a bustu Ferdinanda Ďurčanského v Rajci, čím troch ledva odrastených tínedžerov hodí do jedného vreca s vrcholnými predstaviteľmi štátu. Za to, že boli v Hlinkovej mládeži.

Pozrime sa na tých historikov

Zdá sa, že historici ako Adam Šumichrast, Ivan Kamenec či Dušan Kováč majú problém. Tvrdenia o odsúdení Tunegu ľudovým súdom nesedia. Podsúvanie tvrdenia, že popravení boli do smrti za také štátne zriadenie, aké bolo za Slovenského štátu, tiež nesedia. Historici Letz, Kinčok a Jašek vyzvali kritikov Bielej légie, aby predložili dokumenty, ktoré dokazujú správnosť kritiky, ktorú vzniesli. Pripájam sa k výzve. Páni kritici, prečo nereagujete? Dokážte, že hovoríte pravdu.

Zatiaľ to však vyzerá, že kritici si púšťali ústa na špacír.

Postkomunisticko-progresivistická ideová koalícia

Ideovú kampaň proti Bielej légii môžeme nazvať postkomunisticko-progresivistickou. Komunistické korene kampane reprezentujú napríklad bývalí komunisti Peter Weiss, Ivan Kamenec či Štefan Nižňanský, televízna tvár z čias normalizácie. A dobre si rozumejú s progresivistickými médiami a s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, predtým podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska.

Pani prezidentka sa zachovala, ako sa dalo čakať, pri prvej známke kritiky sa podvolila a ospravedlňovala sa.

Personálna skladba kampane premosťuje minulosť komunizmu, ako sme ho prežívali u nás, s budúcnosťou, ktorá prichádza západne od nás. Kritika Bielej légie je totiž ten istý fenomén, aký vidíme v Amerike, v Británii a inde v Európe. Tým fenoménom je dekonštrukcia a mazanie osôb z histórie, pokusy (často úspešné) o odstraňovanie ich pamiatky, zvalenie ich sôch, odstránenie obrazov, vymazanie z učebníc a tak ďalej.

Či už v kauze Bielej légie, či v spomínanom západnom prevedení tohto obrazoborectva, vidíme tie isté dve metódy. Jednou je používanie lží o živote slávnych osobností minulosti, ktoré treba morálne zničiť. Druhou sú výtky, že vo svojej dobe tieto osobnosti tolerovali nižšie štandardy ľudských práv ako štandardy našej doby, pritom sa zabúda, že v ich dobe tie naše štandardy niekedy boli ťažko dosiahnuteľné a miestami z objektívnych dôvodov úplne nedosiahnuteľné.

Najmä tá druhá metóda je dôkazom jakobínstva progresívcov, či tých našich, alebo tých na západ od nás. Títo progresívci majú totiž tendenciu považovať sa za prvú generáciu v histórii, ktorá dosiahne, alebo už dokonca dosiahla, vrcholné, najhlbšie mravné chápanie podstaty ľudských práv. Pritom títo progresívci neboli vystavení v živote žiadnej vážnej skúške. A paradoxne, tí naši slovenskí idú v kampani proti Bielej légii ruka v ruke s komunistami, ktorí zlyhávali permanentne.

Útok na Bielu légiu by mal byť pre nás poučný. Mnohí z nás by najradšej už zakopali niektoré staré vojnové sekery, ale naši ideoví odporcovia to vidia inak. Pripravme sa na budúce zápasy.