Slovenská skúsenosť života v pravde je pre postkomunistický svet stále dôležitá, vraví konzervatívny autor Weigel

Vznik Slovenskej republiky Ján Pavol II. v roku 1995 na návšteve Slovenskej republiky. Foto: TASR/Vladimír Benko

Talianske raňajky sa jedia na dve zahryznutia do cornetta, s kapučínom v ruke a v dobrej spoločnosti. Pritom to nie je nejaké dlhé vysedávanie, ale rýchly rituál, ktorý sa odohráva postojačky priamo pri barovom pulte. V Ríme takto – al banco – môžete raňajkovať s hocikým.

George Weigel, americký konzervatívny autor, okrem iného napísal aj biografiu o pápežovi Jánovi Pavlovi II., a politický analytik, navštívil Rím v máji. Prišiel sem študentom prednášať na Angelicum – Pápežskú univerzitu svätého Tomáša Akvinského. Spolupracovníčka Štandardu sa s ním pri takýchto raňajkách porozprávala o mladých ľuďoch, kulte poľského pápeža aj o úlohe cirkvi v dnešnom svete.

Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia.“ Sú to slová Jána Pavla II. rok po jeho návšteve našej krajiny v roku 1996. Existuje nejaký špeciálny dôvod, prečo by sa Slovensko mohlo považovať za dôležitú krajinu pre cirkev či Európu?

Každá krajina prináša do súčasného a aj budúceho sveta niečo charakteristické a dúfam, že to, čo do súčasnosti a budúcnosti Európy prinesie Slovensko, je svedectvo jej podzemnej katolíckej cirkvi v období komunizmu. Táto skúsenosť „života v pravde“ je pre postkomunistický svet naďalej veľmi dôležitá.

George Weigel. Foto: wikimedia/slowking

Pred dvoma rokmi, keď sa začala pandémia koronavírusu, sa v Poľsku pripravovali veľké oslavy k 100. výročiu narodenia Karola Wojtylu. Ako vyzerá slávenie takýchto výročí v rodnej krajine pápeža?

Myslím si, že je oveľa dôležitejšie pozerať sa „očami“ Jána Pavla II. dopredu, teda cez jeho náuku, ako sa neustále obzerať za ním dozadu pri jeho výročiach. To je určite to, čo by chcel viac. Aby sme sa však mohli pozerať skrz jeho náuku dopredu, musíme si ju najprv prečítať a potom ju stráviť a pochopiť. To je práca, ktorú by dnes mali robiť tí, ktorí si chcú uctiť pamiatku svätého Jána Pavla II.

V Poľsku má kult tohto pápeža dva obrazy. Na jednej strane vidíme kostoly, školy, parky a dokonca aj kruhové objazdy nazvané po poľskom pápežovi. Na tej druhej je však skupina najmä mladých ľudí, ktorí na tomto prístupu k svätému Jánovi Pavlovi II. zábavajú (vznikajú rôzne meme obrázky či žarty) Čo môže byť dôvodom, že sa naň takto pozerá časť mladej generácie v Poľsku? Čo je na tomto prístupe nebezpečné?

Ako som práve povedal, nostalgia za Jánom Pavlom II., ktorá môže mať podobu uctenia si jeho pamiatky prostredníctvom rôznych verejných pamätníkov, je menej dôležitá ako absorbovanie jeho myšlienok a reflexia nad jeho príkladom. Tí, ktorí sa zabávajú na pamätníkoch Jána Pavla II., by urobili lepšie, keby si prečítali jeho diela, než aby vytvárali memy o kruhových objazdoch.

Čo môže Ján Pavol II. ponúknuť generácii, ktorá nežila v komunizme a nepozná jeho meno inak než len zo spomienok svojich rodičov?

Vo svojom učení ponúka komplexný pohľad na to, čo znamená byť človekom, žiť ušľachtilý a naplnený život, dobre pracovať a skutočne milovať a budovať slobodnú a cnostnú spoločnosť. Dnešnej generácii ponúka aj vo svojej Teológii tela najkreatívnejšiu kresťanskú odpoveď na sexuálnu revolúciu, akú kto kedy vyslovil.

Pápeža ste poznali aj osobne. Aká charakteristická črta jeho osobnosti bola pre vás inšpiratívna?

Bol veľmi zvedavý, vždy sa zaujímal o to, čo sa deje, a práve tá intenzívna zvedavosť je taký zvyk, ktorý by sme si všetci mali osvojiť. Potom vkladal to, čo sa naučil vďaka svojej zvedavosti, do svojej modlitby, čo je ďalší zo zvykov, ktorý by sme všetci mali v sebe rozvíjať.

Ján Pavol II. ako mladý Karol Wojtyla mal zvláštnu schopnosť užívať si život naplno. Stretli ste sa s ním veľakrát. Mal k životu takýto postoj aj v čase ťažkého utrpenia, keď umieral? Čo by sme si mohli vziať z jeho príkladu utrpenia a prečo je to jeho prežívanie kríža pre cirkev také dôležité?

Utrpenie patrí k životu a Karol Wojtyla sa to naučil už ako chlapec a mladý muž. Veril tiež, že to utrpenie môže byť zušľachťujúce, keď ho stotožníme s utrpením Krista, v ktorého živote a smrti sa utrpenie premenilo na vykupiteľskú lásku. Tým, že Ján Pavol II. ukázal svetu dôstojnosť utrpenia počas svojich posledných rokov, dal nám veľmi dôležitú lekciu a ponúkol protipríklad k tomu, čo pápež František nazval „kultúrou vyhadzovania“.

Čo môže byť najväčším problémom sveta o pár rokov a čo môžeme v takejto situácii ako cirkev urobiť?

Úlohou cirkvi v krátkodobom, strednodobom a dlhodobom horizonte je predkladať Ježiša Krista ako odpoveď na otázku, ktorou je každý ľudský život.

Ako vidíte stav viery mladej generácie? Aké sú jej silné stránky a nedostatky?

Mladí ľudia každej generácie chcú byť vyzvaní, aby viedli hrdinské životy. Ján Pavol II. to robil. Dával im náročné výzvy. Cirkevní predstavitelia by to dnes mali robiť tiež.

O rok budú ďalšie svetové dni mládeže. O akých témach by sa mal pápež rozprávať s mladými z celého sveta?

Najdôležitejšia vec, ktorá sa deje na svetových dňoch mládeže, je, aby sa mladí ľudia priblížili ku Kristovi. Na to by sa podujatie malo zamerať.


Ďalšie články