Tri bloky majú pred francúzskymi parlamentnými voľbami naoko vyrovnané šance. V skutočnosti je favorit jasný

O tri týždne čakajú Francúzov parlamentné voľby. Rozhodnú o tom, či si Emmanuel Macron zachová moc, alebo o ňu príde. Prvý pohľad na prieskum ukazuje vyrovnané šance troch politických blokov. Špecifický volebný systém však predurčuje jediného víťaza.

Vo francúzskych prezidentských voľbách sa vyformovali tri preferenciami rovnocenné bloky. V jednom bola vládna koalícia Emmanuela Macrona (v druhom kole s podporou viacerých stredových strán), v druhom ľavičiar Jean-Luc Mélenchon s komunistami, v treťom Marine Le Penová s podporou Érica Zemmoura a pár menších kandidátov.

Formálne sa rozdelenie síl zachovalo aj pred parlamentnými voľbami, ktoré Francúzov čakajú o tri týždne. V najnovšom prieskume získala 28 percent vládna väčšina zložená z Macronovej strany Renesancia (Rennaissance, niekdajšia République en Marche), hnutia MoDem a novej partaje Horizonty (Horisons), ktorú založil expremiér Édouard Philippe.

Novovytvorený ľavicový blok Nová ľudová únia (Nouvelle Union populaire), ktorý vystupuje pod skratkou NUPES, pod vedením Mélenchona oslovil 27 percent voličov. V koalícii sa združilo pestré spektrum strán: od Nepoddajného Francúzska a socialistov (PS) cez zelených (EELV) až po komunistov (PCF). V bloku nie je núdza o hodnotové a programové spory, spojil ich však spoločný nepriateľ stelesnený v úradujúcom prezidentovi. Mnohí voliči Mélenchona v uliciach demonštrovali s heslami „ani Macron, ani Le Penová“.

V podstate rovnaké skóre má na konte tvrdá pravica – keď spočítame Národné zhromaždenie Marine Le Penovej s 21 percentami a Zemmourovu strana so šiestimi. Z ostatných stoja v prieskume za zmienku len rozháraní Republikáni (LR) s deviatimi percentami.

PolitikaMacron má pohodlný náskok. Parlamentné voľby však prezidenta Francúzska môžu pripraviť o moc

Preferencie zamieša volebný systém

Pri klasickom pomernom systéme s jedným volebným obvodom, aký je na Slovensku, by prieskum preferencií viac-menej vypovedal o pravdepodobnom výsledku volieb. Francúzsko však používa dvojkolový väčšinový systém s 577 s jednomandátovými volebnými obvodmi – z každého z nich vzíde jeden poslanec dolnej komory parlamentu.

Často sa stáva, že v prvom kole nezíska ani jeden kandidát vyše 50 percent hlasov a do druhého postupujú dvaja, traja, niekedy dokonca štyria politici. Ďalším rozmerom sú volebné koalície, v minulosti často zostavené proti kandidátom od Le Penovej. Aj preto má jej strana dlhodobo malý počet poslancov (aktuálne šesť z 577 kresiel) napriek relatívne vysokému percentuálnemu zisku v prezidentských voľbách (naposledy 41 percent) a presadzuje zmenu volebného systému na pomerný.

Vo vedení Macronov blok

V druhom kole sa jednoducho voliči obvykle priklonia k centristickému kandidátovi, čo ukazuje prieskum spoločnosti Elabe s prepočtom na poslanecké mandáty.

Žltou je v kruhovom grafe označená aktuálna vládna väčšina podporujúca prezidenta Macrona. Podľa prieskumu by mala pohodlne získať nadpolovičnú väčšinu (najmenej 289 hlasov). Červenou je označený ľavicový blok NUPES s odhadovanými 160 až 185 kreslami. Le Penovej predpovedajú len pár desiatok kresiel, podobne stredopravým Republikánom.

KomentárMacron utrpel víťazstvo. Antisystém chystá odplatu

Takzvané „tretie kolo“, ako Francúzi neraz nazývajú parlamentné voľby nasledujúce po dvojkolových prezidentských, zdá sa, zmenu neprinesie. Mélenchon sa netajil tým, že sa chce stať premiérom. Podľa všetkého získa niekoľkonásobne viac mandátov ako súčasných 17, ale od plánu dosiahnuť nadpolovičnú väčšinu kresiel alebo zostaviť koalíciu s inými stranami proti prezidentskému bloku je ďaleko. Dohoda s pravičiarmi a centristami je vzhľadom na jeho názory a program nepravdepodobná.

Ak by si predsa len Mélenchonova koalícia dokázala zabezpečiť väčšinu v dolnej komore parlamentu, bola by to pre prezidenta tvrdá rana. Keď vo francúzskom politickom systéme získa opozícia, hlava štátu príde o veľkú časť právomocí. Dochádza k takzvanému spolužitiu (po francúzsky cohabitation). Prezident si v takom prípade zachová post veliteľa ozbrojených síl a hlavné slovo v celkovom smerovaní zahraničnej politiky, ale reálna vládna politika sa stáva doménou premiéra.