Nemecko má tajného kancelára. Je autentický, empatický, milovaný a zelený

Portrét Roberta Habecka, ktorému sa v Nemecku až prekvapivo dobre darí. K jeho úspechu patrí to, že sa vie prihovoriť robotníkom, ale aj trápenie kancelára Olafa Scholza a oboch zvyšných strán SPD aj FDP. Píše Martin Leidenfrost.

Necelý polrok po tom, čo trojkoalícia prevzala kor­mid­lo Nemecka, a necelý štvrťrok po začiatku vojny sa dá o stave Nemecka s určitou mie­rou istoty povedať iba toľko: Ústredná eu­róp­ska veľ­moc je zne­is­tenou a zmätenou krajinou, ktorá sa cíti pod vedením no­vé­ho kan­ce­lára Olafa Scholza čoraz menej bezpečne – a ktorá hladí s rastúcou dô­verou na tajného kancelára.

Semaforová koalícia zo Scholzových sociálnych demokratov, Zelených a stredopravých liberálov (FDP) absolvovala tri kra­jinské voľby a trend je čoraz zreteľnejší: SPD sa prepadá, li­be­rá­li sa musia opäť báť o svoju existenciu – a Zeleným ide karta. V ich 42-ročnej histórii sa Zeleným už niekoľkokrát stalo, že  vyhrávali v prieskumoch (ako opozičná strana), ale vo volebný deň skončili neslávne. Tentoraz je to prvýkrát inak. Nemcom sa poz­dáva štýl aj obsah zeleného vládnutia: Strana, ktorá odjakživa bo­ju­je proti spaľovaniu uhlia, ropy a plynu, dostala na starosť čo naj­rýchlejšie odstrihnutie sa od ruskej ropy a plynu. Kľúčové kom­petencie na to má zelený minister hospodárstva a klímy Robert Ha­beck. Vicekancelár sa ujíma svojej misie tak, že si získava srdcia mno­hých Nemcov. Je tajným kancelárom sŕdc. Vypĺňa vákuum, uspokojuje dopyt doby.

Pripomeňme, že vládny semafor už absolvoval tri krajinské voľby:

A) Sársko, ktoré má menej ako milión obyvateľov, volilo 27. marca. Aj keď tam sociálni demokrati vyhrali, nedal sa tomu pri­pí­sať ce­lo­ná­rod­ný význam: Bezradné va­ja­tanie kancelára Schol­za v otázke vyzbrojovania Ukrajiny ešte nebolo tak na očiach, preto je tento fran­ko­filný kraj (v rokoch 1920 – 1935 a 1945 – 1956 bolo Sársko pod správou Francúzskej republiky) prinajlepšom dosť špecifickým bio­topom. Rozhodli tam miestne témy.

B) Dňa 8. mája sa volilo už v o niečo významnejšom regióne severné Šlez­vic­ko-Hol­štajn­sko (2,9 milióna obyvateľov). SPD a FDP utŕžili debakel, kancelárova strana stratila 12 percent, liberáli päť, no a Zelení sa vyšvihli na 18 percent a stali sa druhou naj­sil­nej­š­ou stra­nou.

C) Dňa 15. mája volil obor medzi spolkovými krajinami – Se­ver­né Porýnie-Vestfálsko s 18 miliónmi obyvateľov. Keďže tam bije srdce nemeckého priemyslu, bolo NRW štyri desaťročia po se­be (1966 až 2005) v rukách SPD. Odvtedy bolo swing state, v kto­rom sa strie­dali kla­sic­ké dvojkoalície, SPD – Zelení a CDU – FDP. Porýnie-Vest­fálsko je Nemecko v malom, regionálne voľby sú prá­vom po­va­žo­va­né za malé celonemecké. Minulú nedeľu tam získali sociálni de­mo­krati naj­hor­ší výsledok od druhej sve­tovej voj­ny. Ze­lení sa až stroj­ná­so­bi­li.

Po­solstva sú tri:

Po prvé, Scholz, ktorý sa nechal vyobraziť na volebných plagátoch a kto­rý ešte v piatok vystúpil na pódiu pred kolínskou ka­te­drál­ou, je na dne. Pôsobí ako slabý (a pritom zbytočne na­mys­lený) líder. V kľúčovej de­bate tejto jari – do­dá­vať Uk­ra­ji­ne ťažké zbrane alebo ne­dodávať – sú Nemci podľa ak­tuál­neho pries­kumu roz­delení do dvoch úplne rov­nako veľkých tá­bo­rov: 45 percent je za, 45 percent je pro­ti. Schol­zovi sa podarilo pro­ti sebe na­štvať značnú časť oboch tá­bo­rov: Najprv sa brá­nil dodávkam ťažkých zbraní, potom sa pod­ria­dil väč­šine po­s­lan­cov v Spol­kovom sneme a s nevôľou súhlasil – len aby od­vtedy dodávky na front reálne odkladal. Zbro­jov­ka Rheinmetall síce za­ča­la s opra­vou svojich tankov, ibaže na vlastný účet, na ob­jed­náv­ku od Spol­ko­vej vlády stále čaká. (Sta­rosti o zbro­jov­ku si ne­musíme ro­biť, dopyt po jej tankoch z iných eu­róp­s­kych krajín je ob­rov­ský.)

(viac…)