Nemecko má tajného kancelára. Je autentický, empatický, milovaný a zelený

Portrét Roberta Habecka, ktorému sa v Nemecku až prekvapivo dobre darí. K jeho úspechu patrí to, že sa vie prihovoriť robotníkom, ale aj trápenie kancelára Olafa Scholza a oboch zvyšných strán SPD aj FDP. Píše Martin Leidenfrost.

Necelý polrok po tom, čo trojkoalícia prevzala kor­mid­lo Nemecka, a necelý štvrťrok po začiatku vojny sa dá o stave Nemecka s určitou mie­rou istoty povedať iba toľko: Ústredná eu­róp­ska veľ­moc je zne­is­tenou a zmätenou krajinou, ktorá sa cíti pod vedením no­vé­ho kan­ce­lára Olafa Scholza čoraz menej bezpečne – a ktorá hladí s rastúcou dô­verou na tajného kancelára.

Semaforová koalícia zo Scholzových sociálnych demokratov, Zelených a stredopravých liberálov (FDP) absolvovala tri kra­jinské voľby a trend je čoraz zreteľnejší: SPD sa prepadá, li­be­rá­li sa musia opäť báť o svoju existenciu – a Zeleným ide karta. V ich 42-ročnej histórii sa Zeleným už niekoľkokrát stalo, že  vyhrávali v prieskumoch (ako opozičná strana), ale vo volebný deň skončili neslávne. Tentoraz je to prvýkrát inak. Nemcom sa poz­dáva štýl aj obsah zeleného vládnutia: Strana, ktorá odjakživa bo­ju­je proti spaľovaniu uhlia, ropy a plynu, dostala na starosť čo naj­rýchlejšie odstrihnutie sa od ruskej ropy a plynu. Kľúčové kom­petencie na to má zelený minister hospodárstva a klímy Robert Ha­beck. Vicekancelár sa ujíma svojej misie tak, že si získava srdcia mno­hých Nemcov. Je tajným kancelárom sŕdc. Vypĺňa vákuum, uspokojuje dopyt doby.

Pripomeňme, že vládny semafor už absolvoval tri krajinské voľby:

A) Sársko, ktoré má menej ako milión obyvateľov, volilo 27. marca. Aj keď tam sociálni demokrati vyhrali, nedal sa tomu pri­pí­sať ce­lo­ná­rod­ný význam: Bezradné va­ja­tanie kancelára Schol­za v otázke vyzbrojovania Ukrajiny ešte nebolo tak na očiach, preto je tento fran­ko­filný kraj (v rokoch 1920 – 1935 a 1945 – 1956 bolo Sársko pod správou Francúzskej republiky) prinajlepšom dosť špecifickým bio­topom. Rozhodli tam miestne témy.

B) Dňa 8. mája sa volilo už v o niečo významnejšom regióne severné Šlez­vic­ko-Hol­štajn­sko (2,9 milióna obyvateľov). SPD a FDP utŕžili debakel, kancelárova strana stratila 12 percent, liberáli päť, no a Zelení sa vyšvihli na 18 percent a stali sa druhou naj­sil­nej­š­ou stra­nou.

C) Dňa 15. mája volil obor medzi spolkovými krajinami – Se­ver­né Porýnie-Vestfálsko s 18 miliónmi obyvateľov. Keďže tam bije srdce nemeckého priemyslu, bolo NRW štyri desaťročia po se­be (1966 až 2005) v rukách SPD. Odvtedy bolo swing state, v kto­rom sa strie­dali kla­sic­ké dvojkoalície, SPD – Zelení a CDU – FDP. Porýnie-Vest­fálsko je Nemecko v malom, regionálne voľby sú prá­vom po­va­žo­va­né za malé celonemecké. Minulú nedeľu tam získali sociálni de­mo­krati naj­hor­ší výsledok od druhej sve­tovej voj­ny. Ze­lení sa až stroj­ná­so­bi­li.

Po­solstva sú tri:

Po prvé, Scholz, ktorý sa nechal vyobraziť na volebných plagátoch a kto­rý ešte v piatok vystúpil na pódiu pred kolínskou ka­te­drál­ou, je na dne. Pôsobí ako slabý (a pritom zbytočne na­mys­lený) líder. V kľúčovej de­bate tejto jari – do­dá­vať Uk­ra­ji­ne ťažké zbrane alebo ne­dodávať – sú Nemci podľa ak­tuál­neho pries­kumu roz­delení do dvoch úplne rov­nako veľkých tá­bo­rov: 45 percent je za, 45 percent je pro­ti. Schol­zovi sa podarilo pro­ti sebe na­štvať značnú časť oboch tá­bo­rov: Najprv sa brá­nil dodávkam ťažkých zbraní, potom sa pod­ria­dil väč­šine po­s­lan­cov v Spol­kovom sneme a s nevôľou súhlasil – len aby od­vtedy dodávky na front reálne odkladal. Zbro­jov­ka Rheinmetall síce za­ča­la s opra­vou svojich tankov, ibaže na vlastný účet, na ob­jed­náv­ku od Spol­ko­vej vlády stále čaká. (Sta­rosti o zbro­jov­ku si ne­musíme ro­biť, dopyt po jej tankoch z iných eu­róp­s­kych krajín je ob­rov­ský.)

Druhým posolstvom je, že (po odchode kancelárky Mer­ke­lo­vej) demoralizovaná štátostrana CDU je opäť v hre, sta­rý harcovník na čele Únie Friedrich Merz sa v úlohe vodcu opo­zí­cie našiel. Keďže Scholz pre svoj 100-miliardový program do­datočného zbrojenia po­tre­buje hlasy CDU, môže ho zanietený at­lantista Merz pekne vy­die­rať. V Šlez­vic­ku-Holštajnsku aj v Se­vernom Porýní-Vestfálsku zví­ťa­zili premiéri z radov CDU. Sú rozlišní: Severan Daniel Gün­t­her je údajne prak­ti­zu­jú­ci katolík, ktorý hovorí, „že kon­zer­va­tív­ne prostredie už neexistuje“ a ktorý svojou podporou pro­gre­sív­nej agendy (ho­momanželstvo, právo homosexuálov na adopciu de­tí) ste­les­ňu­je akúsi škan­dinávsku verziu kresťanskej demokracie. Na dru­hej strane stojí se­veroporýnsky-vestfálsky premiér Hend­rik Wüst, ktorý stavil na vnútornú bez­pečnosť. Keďže krátko pred voľbami doš­lo k streľ­be v Duisburgu, k zatknutiu 16-ročného bombového útoč­níka v Es­sene a k ataku na ces­tujúcich vo vla­ku neďaleko Aa­chenu, ujal sa Wü­stov sľub na po­sil­nenie polície viac ako roz­hor­čenie jeho červeného vyzývateľa nad tým, že permanentka na MHD stojí pre učňov viac ako pre študentov. Ťah na bránu majú však obaja kancelári z Únie. S CDU treba zase rátať.

Tretím posolstvom je, že Scholz dokáže svoju koalíciu už len ťažko držať po­ko­pe. Asymetria je priveľká: Vojna uvrhla tendenčne pro­rus­ký mainstream jeho SPD do neistoty, liberáli prepadajú panike, lebo ich predseda a financmajster Christian Lindner môže na zá­klad­ný prísľub FDP (zdravá rozpočtová po­litika) zabudnúť, no a od­jak­živa misionársky založení Ze­lení po­chodujú so silným pocitom za­dosťučinenia, že his­tó­ria im dala za pravdu. Zelení nemajú naj­men­ší dôvod na zmenu svojej po­litiky. Jeden nemecký komen­tátor predpovedal: „Zelení ženú kancelára pred sebou, s jasnosťou, šikovnou ko­mu­ni­káciou a coolness.“ No­vinkou je, že CDU bez 18-percentných Zelených ne­mô­že v Se­ver­nom Porýní-Vest­fálsku vládnuť. Tí tam mali na pla­gátoch slo­gan „Nezávisle od uh­lia, plynu a dik­tátorov“, žia­dajú so­lár­ne články na každej streche a obmedzenie rých­lo­s­ti na 30 km/h v širšom centre miest. Sú drahou a vytúženou nevestou.

Treba uznať, že Zelení v semaforovej vláde ešte neurobili významnú po­litickú chy­bu. Je to dané aj tým, že sa kedysi mediálne os­pevo­vaná „kandi­dát­ka na kancelára“ Baer­bo­cková po zbabraných sep­tem­bro­vých voľ­bách nestala vice­kan­ce­lár­kou a bola odškodnená mi­nis­ter­stvom zahraničia. Nedovzdelaná funkcionárka vie síce aj v dip­lo­macii iri­tovať svojím častým prerieknutím, nedávno sa jej po­darilo premenovať Pressefreiheit na Fressefreiheit, to jest „slo­bodu tlače“ na „slo­bodu huby“. No od vypuknutia vojny je ne­kom­promisnou obrankyňou Ukrajiny, manicheizmus tej roly jej sedí. Keď sa pri náv­šte­ve Ir­piňu odvážila vojsť do úplne vyhoreného domu, do­stala od uk­ra­jinských hostiteľov kompliment: „Vy ste veľmi sta­toč­ná poli­tič­ka.“ Baerbocková odpovedala: „A vy ste veľmi statočný ná­rod.“

Za rešpekt, ktorý Zelení dnes požívajú v zneistenej nemeckej spo­loč­nosti, však v prvom rade môže vicekancelár Habeck. V týchto dňoch mu hneď dvaja komentátori liberálno-progresívneho Spieglu spievali chvá­lo­spevy: „So správnym kandidátom by sa Zelení mohli stať najsilnejšou stra­nou v Nemecku. Robert Habeck by bol človek, ktorý by dokázal uro­biť nemožné možným. Ak všetko neklame, už sa za­čal roz­cvi­čovať.“ Ko­lega z redakcie ozrejmil, že tajomstvom Ha­beck­ovho ús­pe­chu „je autenticita a empatia“.

Habeck ťaží zo skúseností, ktoré nadobudol počas šiestich rokov ako mi­nister v Šlezvicku-Holštajnsku – áno, práve ten dán­s­ky ply­nu­le ho­voriaci politik je jedným z otcov tamojšieho „škan­dináv­s­ke­ho modelu“. Vo vláde naj­severnejšej spolkovej krajiny mal pod se­bou všetky agen­dy, kto­ré sú pre zelenú agendu kľúčové, viedol „Mi­ni­sterstvo za ener­ge­tickú zme­nu, poľnohospodárstvo, životné pro­stre­die a vi­diec­ke oblasti“. Nejaké tie vý­sledky mal, výroba ob­no­vi­teľných energií sa po­čas prvých šty­roch rokov zdvojnásobila, eko­logicky obrábaná pô­da vzrás­tla počas troch rokov o 50 percent. Ha­beckova si­la spočívala v tom, že svoju malú severanskú biore­vo­lú­ciu dosiahol kon­se­n­zu­ál­ne, v neúnavnom dialógu s poľ­no­hos­po­dár­mi. Nazval sa vtedy Drau­ßen-Mini­s­ter, „minister Vonku“, pretože bol zodpovedný za prírodu, ale aj pre­to, že sám bol často vonku. Ak boli ľudia proti ve­ternej tur­bí­ne alebo elek­trickému vedeniu, išiel ich vypočuť a pres­vedčiť. Ale­bo na­vrhnúť kompromis.

Takto to robí aj v novom úrade, v špeciálne preňho vytvorenom „Spolkovom ministerstve hospodárstva a ochrany klímy“. Aby sa Ne­mec­ko rýchlejšie od­pojilo od ruských plynovodov, presadzuje mini­ster rekordne rýchlu výstav­bu LNG terminálu vo Wil­hel­ms­havene. Blbý detail: V tom is­tom zá­live pláva obľúbenkyňa ze­le­ných voličov – svi­ňucha. Habeck vzal na seba úlohu, aby trpezlivo pred občanmi vy­ložil dilemu, čo je dô­le­ži­tej­šie – boj proti Pu­ti­no­vi alebo pre­ži­tie sviňuchy? Urobil to ve­rej­ne, aj v ko­merč­nej te­le­vízii RTL. Otvorene poprosil ekoak­ti­vis­tov, aby ne­vy­užili svo­je zákonné prá­vo podať žalobu pro­ti vý­stav­be terminálu. Vášnivo zvo­lal: „Milujem svi­ňu­chy, po­chád­zam z po­brežia a som najväčším fa­núšikom sviňuchy v spolko­vej vlá­de.“ Tým „autentickým“ prí­stu­pom údajne zanechal sil­ný dojem. Ko­ná pritom na nemecké pomery rýchlo, v stre­du ka­bi­net už schválil Habeckov „Zá­kon o urýchlení výstavby LNG terminálu“. Zákon sa naozaj tak volá.

S tým, že zmrazený plyn, ktorý Habeck hlava-nehlava po celom svete vy­kupuje, je drahý, „špinavý“ a čiastočne aj „diktátor­s­ký“, sa mu­sel Ha­beck verejne zmieriť. Pre porážku Ruska robí všetko.

Habeck je pôvodne spisovateľ a literárny vedec. Promoval s prácou o ro­man­tic­kom bás­ni­kovi z dnes lotyšského východu Nemecka a inicioval ako spolupredseda Zelených turné po významných pamätných miestach ne­mec­kého národa. Turné Habecka s Baerbockovou veľmi poe­tic­ky volali Des Glückes Unterpfand („šťastia záruka“). Bol to citát z ne­mec­kej hym­ny: „Jednota a právo a sloboda / sú šťastia zárukou.“ Na tých verejných podujatiach začali Zelení rozprávať o pat­rio­tiz­me a o domo­vine – pre postnárodných multi-kulti pacifistov v strane to ale bo­li sporné témy. Je trošku aj za­slú­hou tohto milovníka nemeckého ja­zyka, že Zelení majú teraz v otáz­ke vojny a mie­ru tak jasno ako žiad­na iná politická strana: Bol to on, kto ako prvý – dávno pred rus­kou inváziou – navrhol do­dá­va­nie zbra­ní Ukrajine. Vtedy musel eš­te cúvať. Teraz výzbroj Ukrajiny sám or­ganizuje.

Habeck má štyri deti, spolu s manželkou napísal aj niekoľko dets­kých kníh. Jedna sa volá Volanie vlkov, Habeck je totiž okrem iné­ho pro­vlčím politikom. Ak existuje feministkami vysnívaný chlap, je to on. Vyzerá dobre, dáva ženám prednosť, vie sa ženám aj podriadiť, ne­pôsobí však ako zoženštený slaboch. V minulosti sa novinári vy­smie­vali z jeho sklonu k zdĺhavému filozofovaniu. Fej­to­nista z Frank­fur­ter Allgemeine cha­rak­terizoval Habecka raz otázkou: Denkt er noch oder ref­lek­tiert er schon? („Rozmýšla ešte ale­bo už re­flek­tu­je?“) Teraz sa jeho štýl ofenzívneho po­me­no­va­nia chýb, dilem a po­chyb­nos­tí ho­dí do doby – lebo sa spája s ak­cie­schop­nosťou.

Na embargo proti ruskej rope mal Habeck na začiatku vojny skep­tic­ký názor, rovnako ako jeho kolega Richard Sulík na Slovensku sa obá­val, že by to nemeckú ekonomiku značne poškodilo. Zá­roveň však začal od prvé­ho dňa vojny pracovať na znížení nemeckej zá­vis­lo­s­ti. Po iba dvoch me­sia­coch vyhlásil, že sa už podarilo zní­žiť ne­meckú od­ká­za­nosť na ruskú ropu z 35 na 12 percent. Ak za tým nie je krea­tív­na ma­tika, je to priam záz­rak.

Samozrejme, nezmení to nič na ho­lom fak­te, že Ruská federácia prá­ve teraz inkasuje pre plyn a ro­pu nevídane mas­tné sumy – lebo zá­pad­ná politika sankcií ceny zdvih­la. Otázku, či (platné aj plá­nované) sankcie dosiahli svoj cieľ (brá­niť Rusku vo financovaní voj­ny), Ha­beck však príliš nerieši. To by ste chceli od verejného fi­lo­zofa priveľa. Tak ďaleko so svojimi pochybnosťami nejde. A ani ne­mu­sí. Pre jeho úspech je podstatné, že mu kľúčová časť ne­mec­kej spo­loč­nosti začala veriť.

Svoje politické kúzelníctvo demonštroval spolkový minister Vonku, keď vystúpil pred ro­bot­ní­k­mi rafinérie Schwedt. Iba trošku zje­dno­du­šene sa dá povedať, že Schwedt predstavuje presne tých 12 per­cent závislosti od ruskej ropy, ktoré Ha­beck ešte ne­do­riešil: Rafinéria patrí ruskej spoločnosti Ros­nefť, spracúva rus­kú ropu z ropovodu a zásobuje ňou celý severovýchod Nemecka. 1 200 ro­bot­níkov sa bojí o prácu, inú by si v tej hla­dovej doline nenašli, pro­ruský pragmatizmus je tu na území bývalej NDR viac rozšírený ako v západnom Nemecku a je úplne vylúčené, že by čo i len jeden z tých­ robotníkov niekedy volil Zelených.

Habeck skočil na stôl a oslovil zhromaždených robotníkov rafinérie priamo. Vy­svet­lil, pre­čo nemohol prísť skôr, a poprosil ich: „Bol by som rád, keby ste ma nevnímali iba ako svojho nepriateľa.“ Na ten­to účel vysvet­lil, čo všetko už urobil pre zachovanie ra­fi­né­rie, zvlášť pre prípad em­bar­ga Eu­róp­s­kej únie proti ruskej rope.

Minister po prvé zabezpečil ropu z iných zdrojov, napríklad (loďami) zo štátnej ropnej rezervy vo Wilhelmshavene (vyznanie lásky k sviňuchám vynechal) alebo (ro­po­vodmi) z Poľska. Nedávno vraj bol v Poľsku, oznámil pre­lo­mové vý­sled­ky. Po druhé, Habeck podľa vlastných slov zabezpečil, aby štát mohol prevziať do­datočné fi­nanč­né riziká, „Christian Lind­ner platí“ aj EÚ sú­hla­sí. Po tretie vraj zabezpečí, aby rafinéria zostala aj vtedy v pre­vád­z­ke, ak dôjde k najhoršiemu.

Tu sa vyjadril nejasne, si­tuá­cia je zložitá. Ako chce prinútiť rus­kú spoločnosť, aby prestala spracúvať ruskú ro­pu a takým spô­so­bom poškodila záujmy Ruska? Odpoveď Habecka bude prav­de­po­dobne niečo ako: vy­nú­time si to. Mohol by to urobiť cez predaj inej spoločnosti, cez správ­covstvo alebo rovno cez znárodnenie – všet­ko je na stole. 

Prítomní reportéri Spieglu uviedli, že Habeck zožal od za­mest­nan­cov rafinérie pozoruhodný potlesk, vraj takmer toľko ako kolego­via, ktorí vicekancelárovi kládli veľmi kritické otázky.

To nie je pre ministra, ktorý robotníkom predsa len ne­mo­hol sto­per­centne zaručiť, že budú mať prácu, až tak málo. Aj tajný kancelár Spol­kovej republiky Nemecko bol so svojím výkonom spokojný. Na spiatočnej ces­te do Ber­lína povedal: „Mohlo to dopadnúť aj hluč­nej­šie ale­bo hád­zanie-vajec-kejšie.“