Nie je absencia vážnej diskusie o ukrajinskej vojne prejavom nášho zlého svedomia?

Nie je naša neochota či nedostatok odvahy vážne diskutovať o vojne na Ukrajine dôsledkom našej nestrávenej minulosti? Nie je to vybavovanie si účtov za rok 1968? Nie je to slovné vedenie vojny, ktorá sa v roku 1968 neuskutočnila? Píše Václav Klaus.

Naša mediálna diskusia o ukrajinskej vojne je v porovnaní s ďaleko bohatšou diskusiou v krajinách západnej Európy nesmierne plochá. Sporom nie je – pretože byť nemôže –, kto je agresorom. V tom žiadny dôvod stretu určite nie je. Agresorom je Rusko. Napriek tomu niektorí z našich mimoriadne nezodpovedných politických aktivistov [českých, pozn. red.] vrátane predsedu Ústavného súdu obviňujú svojich politických protivníkov, že aj v tejto téme zahmlievajú či nemajú jasno. To je, samozrejme, lož, čiže v modernom jazyku dezinformácia.

Legitímne otázky nastanú až vtedy, ak sa pýtame, čo Rusko k napadnutiu Ukrajiny viedlo a aké dôsledky – v ich celej šírke – a pre koho táto vojna vyvolá. Tu už u nás žiadna názorová jednota neexistuje. Blokovanie diskusie na túto tému je hlúposťou, poškodzujeme tým samých seba.

Aby nedošlo k omylu, netvrdím, že blokáciu diskusie vykonáva vláda. Možno by to robiť chcela, ale nemusí. Diskusia je blokovaná zvnútra, blokuje ju mediálny diktát, ktorý si pestrosť diskusie nepraje. Majitelia, šéfredaktori a hlavní komentátori médií nie sú predĺžené ruky štátu. Napriek tomu určujú, čo sa písať má, respektíve nemá, čo sa smie a čo sa nesmie.

Začal som tézou, že u nás je diskusia plochejšia ako v západnej Európe. Mal by som priznať, že podrobnejšie sledujem diskusiu len v po nemecky hovoriacej „Mitteleurope“, teda v Nemecku, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Škandinávsku a mediteránnu diskusiu hodnotiť nemôžem a Veľká Británia je svojrázny ostrov pri Európe. Všetky tieto krajiny sa od nás líšia jednou zásadnou vecou: neprežili august 1968 a vtedajšiu sovietsku inváziu do našej krajiny [vtedajšieho Československa, pozn. red.].