Sestra Mária: Lastovičky odlietajú na jeseň do teplých krajín. Verím, že Ukrajinci budú ako ony a na jeseň sa vrátia domov

Na príchod tisícov ukrajinských detí na Slovensko zareagovala aj Cirkevná materská škola Madony Žitného ostrova, ktorá patrí pod Kongregáciu sestier dominikánok blahoslavenej Imeldy. V škôlke majú štyri slovenské triedy a po vypuknutí vojny vytvorili ešte jednu špeciálnu. Je určená pre ukrajinské deti, ktorých je tam momentálne pätnásť. Štandard sa rozprával so sestrou Máriou, ktorá bola dvadsať rokov na misiách v Mukačeve na Ukrajine.

Mária plánovala odísť na misie ešte počas vysokej školy v Poľsku, no vtedy sa jej to ešte nepodarilo. Po absolvovaní štúdia však už pozvanie dostala a neváhala ani minútu. „Rezonovala vo mne myšlienka ohlasovať evanjelium tým, ktorí to najviac potrebujú. A keď som si čítala o slovenských misionároch, tak ma to lákalo ešte viac,“ spomína si Mária na začiatok svojej misie na Ukrajine.

V Mukačeve žije viacero národnostných menšín, aj Slováci, preto sa snažila učiť deti po slovensky. Hlavne tie, ktoré plánovali, že pôjdu študovať na Slovensko. S nimi mávala aj samostatné hodiny. V prvý deň, keď vypukla vojna, sa vrátila. „Sestra predstavená mi povedala, že ak chcem prísť, nech idem hneď, lebo neviem, čo bude zajtra.“

Cíti sa ako utečenkyňa

Hoci sestra Mária pochádza zo Slovenska, na Ukrajine strávila toľko rokov, že sa cíti na Slovensku tiež ako utečenec. Na otázku, či sa mieni po skončení vojny vrátiť naspäť na Ukrajinu, pohotovo odpovedá: „Samozrejme, že by som sa vrátila. Veď tam mám všetko. Zbalila som sa len do jedného malého kufra.“

Prvé dni po príchode na Slovensko strávila v rodnej Spišskej Novej Vsi a odtiaľ šla pomáhať  ako dobrovoľníčka do Košíc na hlavnú železničnú stanicu. „Striedali sme sa tam 24 hodín denne. Utečencom sme podávali kávu alebo čaj, odprevádzali ich na vlak. Ale hlavne sme sa s nimi rozprávali, pretože my sme boli ich prvý kontakt. Ľudia prichádzali veľmi vystrašení,“ opisuje situáciu zo začiatku vojnového konfliktu sestra Mária.

Tým, že Mária vedela po ukrajinsky, ako sama s úsmevom na tvári hovorí, bola na roztrhanie. Navyše je veľmi energická a usmievavá žena plná elánu. No aj na ňu niekedy príde ťažšia chvíľa, keď si poplače, vidiac ťažkú situáciu ukrajinských utečencov. Pri rozhovore sa jej neraz zaleskli oči.

„V Košiciach som spoznala jednu sedemčlennú rodinu, ktorá mi veľmi padla do oka. Rozprávala som sa s nimi a oni mi hovorili, že mali farmu. Všetko tam museli zanechať, aj zvieratá, lebo pre nich bolo nebezpečné tam ostať. Pritom najmenšie dieťa malo len dva mesiace,“ hovorí sestra Mária.

Z Košíc napokon odišla do Dunajskej Lužnej, kde je kláštor sestier dominikánok a ich kongregácia je zriaďovateľom cirkevnej škôlky. Keď videli, že v Dunajskej Lužnej je veľa detí z Ukrajiny, vytvorili pre nich ďalšiu triedu. Voľba, kto bude tieto deti učiť, bola jasná. K Márii sa neskôr pridala ešte jedna pani, učiteľka z Ukrajiny.

Pre sestru Máriu to bola tiež veľká zmena. Na Ukrajine síce deti učila, ale v každej triede, ktorých bolo niekedy i 15, bola len jednu hodinu týždenne. Teraz je s nimi celý deň, a tak je to pre ňu nová a veľmi pekná výzva, na ktorú sa tešila. Pre deti je to tiež zmena. „Bola som prekvapená, ako to zvládajú. Čakala som, že budú viac plakať, keď pôjdu do škôlky. Ale spomínam si len na jedného chlapčeka, ktorý mal slzy v očiach.“

Verí, že budú ako lastovičky

Každá trieda má nejaký názov svojej skupiny. Sestra Mária dlho rozmýšľala, ako pomenuje tú svoju s ukrajinskými deťmi. Napokon jej napadli lastovičky. „Vravela som si, že oni sú ako také lastovičky, ktoré k nám na jar prichádzajú a potom na jeseň odlietajú do teplých krajín. A verím, že to tak bude aj s nimi, že odletia ako tie vtáčiky a vrátia sa domov. Každému som vytvorila takú lastovičku.“

Škôlka je veľmi pekne vybavená. Deťom v nej nič materiálne nechýba, hračiek majú dostatok. Pomaly ich sestra Mária učí aj po slovensky. Na vystúpení ku Dňu matiek už najstaršie deti spievali dve slovenské pesničky.

Na dvore sa stretávajú aj s chlapcami a dievčatami zo slovenských tried. Tie sa na malých Ukrajincov veľmi tešili. Snažia sa s nimi komunikovať. „Najsmelší je náš najmladší Marko z Ukrajiny. Keď príde do jedálne alebo na dvor, hneď každého zdraví.“

Hry na úkryty

Keď sa sestry Márie pýtam, či deti vnímajú vojnu a či o nej rozprávajú, presúvame sa k relaxačnému domčeku, v ktorom nám opisuje, ako sa tam prednedávnom ukrajinské deti hrali. „Boli tam dve deti, ktoré si hovorili, že sú v podzemnom úkryte a je im zima. Ja som sa do ich hry zapojila a spýtala som sa, kde je mama, tak mi povedali, že išla na chvíľu domov navariť kašu a znova príde za nimi skryť sa do úkrytu. Je to cítiť, že si tieto deti niečo zažili.“

V škôlke mali aj dve dievčatká, ktoré odišli z Ukrajiny neskôr, nie hneď v prvý deň vojny. Pochádzali z Mariupola a zažili veľkú traumu, keď ich vytiahli z trosiek ich domu. „Boli veľmi vystrašené. Staršia sestra sa veľmi starala o tú mladšiu. No potom odišli do Litvy, lebo mama si tu nevedela nájsť prácu. Ale nedávno sa nám ozvala, či by sa mohla vrátiť späť a zapísať dievčatká opäť do škôlky,“ vraví Mária.

Sestra opisuje aj situáciu, keď tieto dve dievčatká prijali do škôlky. V prihlasovacom formulári mali vyplniť adresu a miesto, odkiaľ pochádzajú. Vtedy mama detí smutne skonštatovala, že je zbytočne písať, odkiaľ sú, lebo celá jej ulica už neexistuje a nič po nej neostalo.

Deti na Ukrajinu nezabúdajú. Spomenú si na ňu aj pri bežných situáciách. Napríklad keď pršalo, chlapec zo škôlky si spomenul na svoj zabudnutý dáždnik, ktorý nechal na Ukrajine, pretože vonku veľmi lialo a on sa nemal čím chrániť.

Chlapci a dievčatá vnímajú aj to, že pri sebe nemajú otcov. Najviac asi pri modlitbe. „Keď sa modlíme, nechávam im priestor, aby povedali svoje vlastné modlitby a veľakrát vyslovili, že prosia za svojich otcov alebo dedkov, aby ich nezastrelili a mohli sa s nimi stretnúť,“ zdôrazňuje rehoľná sestra Mária.

Na Slovensku sa ukrajinské deti väčšinou cítia dobre, keďže ich všetci prijali. Napriek tomu im chýba domov a ak sa vojna skončí, ich mamy z nich sa túžia vrátiť späť. „Málokto mi povedal, že by ostal na Slovensku,“ konštatuje Mária.

Mária je rada, že jej kongregácia sa hneď po vypuknutí konfliktu zaktivizovala a začala pomáhať deťom z Ukrajiny. Sama hovorí, že určite nebolo jednoduché si z dňa na deň povedať, otvoríme ďalšiu triedu. Je za tým veľa práce a vybavovačiek, ktoré ale v konečnom dôsledku stoja za to.

Sestra dáva na záver jasný odkaz: „Priala by som si, aby sa vojna čo najskôr skončila a všetci utečenci sa mohli vrátiť do rodnej zeme Ukrajina.“