Ruské straty sú alarmujúce. Vyhlási Putin totálnu mobilizáciu?

S väčším napätím než kedykoľvek predtým čakal svet na prejav Vladimíra Putina na tradičnej vojenskej prehliadke 9. mája v Moskve. Témy špekulácií siahali od možnosti, že ruský prezident oznámi ukončenie „špeciálnej vojenskej operácie“ proti Ukrajine, až po strach, že oficiálne vyhlási vojnu a totálnu mobilizáciu. Nakoniec však nenastalo ani jedno, a preto sa, samozrejme, intenzívne diskutuje o tom, čo môže nasledovať teraz. Pretože vôbec nemožno vylúčiť, že Rusko naďalej počíta s nejakým plánom eskalácie.

Najprv si zhrňme situáciu na fronte krátko po ruskej prehliadke. Najväčšie stretnutia sa stále odohrávajú na východe a juhovýchode Ukrajiny. Zvyšky obrancov v Mariupole stále vzdorujú [podľa ruských zdrojov sa ich do stredy 18. mája už zhruba tisícka vzdala, pozn. red.] a komplikujú postup Rusov, ale oveľa vážnejší je z ruského pohľadu fakt, že pri Charkove je úspešná ukrajinská protiofenzíva. Aj ruské sily dosiahli určité zisky, ale ich postup je slimačí a musia zaň platiť ťažkými stratami.

Evidentne sa teda (opäť) nekoná žiadny ruský „blitzkrieg“, ktorý by viedol k obkľúčeniu a zničeniu jadra ukrajinskej armády na Donbase. Možno predpokladať, že to malo byť operačným cieľom Rusov v tejto fáze konfliktu. Oslabené ruské jednotky však nedostali čas na doplnenie síl a reorganizáciu a stoja proti veľmi dobre vybudovanej ukrajinskej obrane, ktorej nahráva aj (zatiaľ) vynikajúca morálka Ukrajincov a všestranná podpora zo Západu. Rusi sa naopak zjavne stále stretávajú s vážnymi problémami s logistikou, morálkou a systémom velenia.

Nanešťastie, pre Rusov sa situácia na bojisku neustále mení, a preto také rozkazy strácajú zmysel. Ukrajina naopak zaviedla princíp, ktorý sa v západných armádach už dávno stal normou a ktorý sa spolieha na delegovanie právomocí a podporu iniciatívy. Inak povedané, veliteľ určí podriadeným cieľ ich operácie, ale potom už nechá na nich, aby podľa situácie našli cestu na jeho dosiahnutie.

„Demilitarizovať“ Ukrajinu

Ukrajincom, samozrejme, nesmierne pomáha skutočnosť, že od členov NATO dostávajú rozsiahlu spravodajskú a materiálnu podporu. Na Ukrajinu prúdia informácie, ťažké zbrane, munícia, drony a obrnené vozidlá, a to v stále rastúcich objemoch. Ktosi už výstižne poznamenal, že snaha Ruska o „demilitarizáciu“ Ukrajiny dosiahla len to, že Ukrajina má z hľadiska výzbroje a skúseností jednu z najlepších armád v Európe.

Ako dôkaz je možné uviesť porovnanie sekvencie krokov, ktoré uplynú od zistenia nepriateľského cieľa po jeho zničenie delostrelectvom. V angličtine sa tento proces označuje ako „kill chain“ a západné armády ho okrem iného vďaka dronom a kvalitným systémom spojenia, velenia a riadenia často zvládajú za niekoľko minút. Zábery z Ukrajiny napovedajú, že ukrajinská armáda dosahuje podobnú úroveň, zatiaľ čo ruský „kill chain“ trvá prinajmenšom hodinu.

Ruská armáda teda síce po stránke hrubej sily doteraz disponuje ničivejším delostrelectvom, ale ukrajinské delostrelectvo páli oveľa rýchlejšie a presnejšie, takže jeho reálna bojová hodnota je vo výsledku podstatne vyššia. Navyše sa oná ruská výhoda hrubej sily začína rozplývať, pretože na Ukrajine už operujú moderné americké 155 mm húfnice M777, ktoré svojím dostrelom a ničivosťou munície prekonávajú väčšinu ruských diel. Objavujú sa aj správy, že Ukrajina získa (alebo azda už získala) výkonné americké delostrelecké raketomety.

Konkrétne by malo ísť o komplexy MLRS a HIMARS, ktorých rakety kalibru 227 mm boli kedysi vytvorené ako nástroj na elimináciu početnej prevahy sovietskej armády. Raketomet MLRS môže vypustiť salvu dvanástich rakiet, ktoré takpovediac „vygumujú“ plochu štvorcového kilometra, respektíve pokryjú ju tisíckami kusov submunície proti najrôznejším typom cieľov. Jedna taká salva by zrejme prakticky zlikvidovala celý ruský prápor.

Ruské straty živej sily i techniky dosahujú alarmujúce čísla, pretože sa odhaduje, že Rusko už na Ukrajine stratilo možno až pätinu svojich celých pozemných bojových kapacít. Počet mŕtvych a ranených vojakov sa už možno pohybuje okolo 60-tisíc a ruská armáda preukázateľne stratila aj okolo 670 tankov, bezmála štvrtinu predvojnových aktívnych počtov. Samostatnú kapitolu tvoria straty na mori, zvlášť ponižujúce potopenie raketového krížnika Moskva a dlhý zoznam menších lodí, ktoré zničili ukrajinské bojové drony.

Čoraz viac odborníkov sa preto pýta, ako dlho môže niečo také pokračovať. Ak Rusi za dva mesiace bojov stratili pätinu svojich síl, znamená to straty zhruba 10 percent za mesiac, takže možno už niekedy v júni by mohol Putinovej armáde hroziť aj kolaps praktickej bojaschopnosti, ktorý sa spravidla definuje stratami vo výške 30 percent. Práve odtiaľ pramení špekulácia, že by Rusi mohli siahnuť k formálnemu vyhláseniu vojny, respektíve k totálnej mobilizácii, ktorá by im dovolila naplno využiť početnú prevahu.

Ruská mobilizácia?

Zároveň sa začalo upozorňovať na to, že mobilizácia možno vyzerá impozantne na papieri, ale praktická realizácia by znamenala obrovský problém. Áno, Rusko by hypoteticky mohlo povolať státisíce záložníkov, v skutočnosti sa však od sovietskych čias nikdy nepočítalo s tým, že by sa to naozaj robilo. Státisíce mobilizovaných záložníkov totiž samy osebe nie sú armáda, ale len dav s mizivou bojovou hodnotou.

Na to, aby sa z nich stala bojaschopná armáda, by boli potrebné mesiace obnovovacieho výcviku, ktorý by musel niekto niekde vykonať, avšak Rusko zjavne na niečo také nemá personál ani infraštruktúru. Ďalší gigantický problém predstavuje výzbroj a výstroj, pretože množstvo správ napovedá, že stav zásob v ruských záložných skladoch je najskôr veľmi tristný. A pripomeňme trvajúce problémy ruskej armády s frontovou logistikou.

Ruská armáda evidentne nedokáže zaistiť ani adekvátne zásobovanie tých jednotiek, ktoré už na Ukrajine má, takže je veľmi pochybné, že by jej nejako zásadne pomohlo, ak by na Ukrajinu poslala zástupy mobilizovaných mužov. Či už sa na tému mobilizácie pozeráme z akéhokoľvek uhla pohľadu, vychádza z toho záver, že pre Moskvu by to rozhodne nebola záruka víťazstva, skôr naopak. Mobilizácia by totiž dokázala (nanajvýš) vygenerovať množstvo nekvalitných jednotiek, ktoré by zmasakrovalo ukrajinské delostrelectvo.

Nanešťastie, už sa opakovane preukázalo, že fakt, že niečo je obrovská hlúposť, ešte nezaručuje, že to Rusi neurobia. Mobilizácia reprezentuje jeden z možných scenárov eskalácie, ale určite nie jediný. Špekuluje sa tiež o tom, že by Rusi mohli zatiahnuť do konfliktu aj Podnestersko, prípadne, že by dokonca mohli siahnuť k chemickým alebo jadrovým zbraniam. Nepochybne by už išlo o prejav zúfalstva, pretože rozbor situácie na fronte napovedá, že by ruská armáda mohla čoskoro stáť pred katastrofou epických rozmerov.

Nasvedčujú tomu aj vyhlásenia predstaviteľov USA a dodávky ťažkých zbraní, predovšetkým tých delostreleckých, pretože (niektoré) západné štáty chcú využiť túto príležitosť na výrazné oslabenie Ruska. Navyše je potrebné zdôrazniť, že aj keby ruská armáda na Donbase nakoniec predsa len dosiahla nejaké väčšie vojenské úspechy, zaplatila by za to strašnú cenu a celkom iste by už nemala silu na akékoľvek ďalšie veľké útoky.

V čom sa Západ zhodol s Kremľom

Výsledkom by potom zrejme bol vojenský pat a „zamrznutie“ konfliktu, poprípade akési prímerie, hoci je diskutabilné, či po zničení Mariupola a ďalších ruských (zlo)činoch vôbec existuje na strane Ukrajiny ochota pristupovať na nejaké prímerie. Tento patový scenár, ktorý by priniesol (dočasný) pokles intenzity bojov, každopádne väčšina expertov pokladá za najpravdepodobnejší, pretože ani jedna strana nemá kapacity na to, aby viedla takúto intenzívnu vojnu dlhšie ako niekoľko mesiacov, zatiaľ čo „zamrznutý“ konflikt môže trvať dlhé roky.

Tento scenár by ale predstavoval faktickú porážku Ruska, ktoré má iba obmedzené možnosti nahrádzať straty ľudí i techniky (a západné sankcie situáciu ešte zhoršia), zatiaľ čo Ukrajina môže naďalej počítať s rozsiahlou podporou Západu na čele s USA. Všeličo napovedá tomu, že západné krajiny s týmto vývojom počítajú a stavajú na to, že veľký ruský vojenský neúspech by sa nakoniec odrazil aj na situácii v Kremli. Pozícia Vladimira Putina sa teraz môže zdať ako neotrasiteľná, ale zostane taká aj o mesiac? O dva? O rok?

Konflikt na Ukrajine sa každopádne mení na „zástupnú vojnu“ Západu proti Rusku. Cynici či fanúšikovia Kremľa tvrdia, že NATO chce proti Rusku bojovať „do posledného Ukrajinca“, ale to stavia Ukrajincov do pozície akýchsi nevedomých alebo neochotných „bábok“ NATO, hoci v skutočnosti im bojachtivosť rozhodne nechýba. Stále však potrebujú predovšetkým materiálnu a spravodajskú podporu, aby mohli bojovať ďalej.

Hoci je to paradoxné, Západ aj Kremeľ pred vojnou silne precenili ruskú armádu a podcenili tú ukrajinskú. Iba málokto totiž očakával, že by sa Ukrajinci mohli nielen tak dlho a tak efektívne brániť, ale že by sa mohli dokonca aj ubrániť. Teraz už nemožno pochybovať, že táto vojna (nech sa skončí akokoľvek) vstúpi do učebníc vojenskej stratégie a taktiky, a rovnako je jasné, že každý ďalší deň tejto vojny zdôrazňuje ruské neúspechy.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.