Škandál prokuratúry a otázka trojitého agenta Makóa

Je to už vyše tri týždne, čo nám Úrad vlády neodpovedá na otázky, aká bola rola premiéra na údajnej dohode, že bývalý šéf daňových kriminalistov a súčasný „kajúcny“ kriminálnik Ľudovít Makó nastúpi do tajnej služby. O tejto dohode vypovedal Zoroslav Kollár pri svojom výsluchu v kauze Pčolinský. Informáciu mal dostať od samotného Makóa.   

„Bez úcty k médiám nemôžeme hovoriť o vyspelej spoločnosti,“ uviedol premiér Eduard Heger pár dní po ignorácii našich otázok pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Kultúra úcty voči novinárom a médiám je vraj znakom slobody tlače. „Iba vyspelá spoločnosť dokáže niesť pálčivé alebo kritické otázky s rešpektom a nadhľadom,“ dodal premiér.

Jeho odpoveď na našu pálčivú otázku je pritom dôležitá pre pochopenie roly, akú počas inkriminovaného leta 2020 zohrával kriminálnik Ľudovít Makó. Makó je totiž dôležitý kajúcnik, ktorý spolu s Borisom Beňom okrem iného usvedčujú bývalého šéfa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského za to, že vzal úplatok od stíhaného podnikateľa Zoroslava Kollára. Mal mu údajne pomôcť zastaviť jeho sledovanie.

Ide o dôležité súvislosti, na ktoré máme právo poznať odpoveď.

V čase, keď mal Makó dostať úplatok od Zoroslava Kollára, ktorého polovica mala podľa jeho svedectva skončiť u Vladimíra Pčolinského, pracoval Makó pre Roberta Fica, stíhaného Zoroslava Kollára a zrejme aj ako agent SIS.

Bol teda „trojitým agentom“ s ťažko definovateľnými záujmami.  

Predstava, aké záujmy môže mať takýto človek a aké hry môže hrať v pozadí, je práca pre tú najbujnejšiu fantáziu. A hoci sú Makóove výpovede a svedectvá o zločinoch bývalej vlády veľmi dôležité pre usvedčenie mnohých zločincov, len veľmi ťažko sa dá považovať za svätý mlynček pravdovravnosti, za akého nám ho predstavuje prokuratúra.   

Náš text preto nechce spochybňovať Ľudovíta Makóa ako dôležitého svedka rozsiahlych korupčných prípadov, mnohé z nich sa možno podarí dotiahnuť do spravodlivého konca aj vďaka nemu. Avšak vyšetrovanie a dokazovanie, ktoré je postavené na jeho automatickej dôveryhodnosti, stojí na vratkých základoch.  

Makó totiž s políciou spolupracuje predovšetkým kvôli sebe a výhodám, ktoré tým získal. Ak sa od neho vyšetrovatelia stanú závislými, Makó so svojím charakterom veľkého hráča na všetky strany – podľa toho, ktorá mu práve vyhovuje – ich môže ľahko ovládať.

Makóova minulosť nabáda k ostražitosti, aby sme jeho svedectvá brali vážne len vtedy, ak sa ich podarí preukázať aj nezávislými dôkazmi. Makó môže vypovedať pravdu, ale nemusí vždy vypovedať celú pravdu. Jeho výpoveď môže byť zahmlená aj vlastnými záujmami.

Trojitý agent

Makó počas údajného uplácania Pčolinského podľa všetkého pracoval nielen pre Zoroslava Kollára a zároveň pre Roberta Fica – ako sám priznáva –, ale podľa mnohých indícií aj ako agent SIS, na želanie aktuálne vrcholných predstaviteľov štátu. A to všetko naraz a zároveň.

Robert Fico ho pritom zjavne využíval pri likvidácii politických súperov, najmä Igora Matoviča a Andreja Kisku.  

V rozhovore s Marekom Vagovičom Makó hovorí, že počas inkriminovaného leta 2020 sa s Robertom Ficom stretol trikrát. Potvrdil to aj Fico na nahrávke z poľovníckej chaty. Pre Fica musel byť Makó ako „konzultant“ veľmi vzácny. Podľa uznesenia o obvinení Roberta Fica Makó predtým ako šéf Kriminálneho úradu Finančnej správy nezákonne donášal expremiérovi utajované informácie z vyšetrovania, slúžiace na diskreditáciu vtedajších opozičných lídrov Igora Matoviča a Andreja Kisku.

Zároveň v rovnakom čase pracoval Makó aj pre Zoroslava Kollára, ako to priznáva aj on sám v kauze Pčolinský. Naopak, podľa Kollárovej výpovede sa mu Makó vtieral do priazne a chvastal sa, čo všetko mu dokáže v tajnej službe „cez kamarátov“ vybaviť. 

A do tretice: Makó mal byť v tom čase agentom SIS, kam sa mal dostať na základe dohody s Matovičom a Hegerom, ktorí ho potrebovali vypratať z Finančnej správy. Uviedol to Zoroslav Kollár vo svojom výsluchu v kauze Pčolinský, na ktorej potvrdil, že Makóovi odovzdal úplatok 40-tisíc eur za vybavenie zastavenia jeho sledovania. Makó mu Pčolinského spomínal „v súvislosti s tým, že s ním komunikuje o jeho vstupe do SIS. Vysvetlil mi to tak, že v rámci nejakých dohôd s vtedajším ministrom financií dostal p. Pčolinský pokyn prijať Makóa do služby“.

Makó mal podľa Kollára nastúpiť do SIS ako legalizant 1. júna 2020, čiže hneď nato, ako skončil na Kriminálnom úrade Finančnej správy, ktorá spadá pod ministerstvo financií, ktoré v tom čase riadil súčasný premiér Eduard Heger. 

Podobne tieto súvislosti v minulosti interpretoval aj bývalý šéf NAKA Branislav Zurian. V trestnom oznámení na bývalého zástupcu riaditeľa SIS Borisa Beňu uviedol, že Matovič chcel Makóa „upratať“ do SIS: „Premiér Igor Matovič ho potreboval bez problémov a v tichosti bez kriku dostať z funkcie od Hegera z Kriminálneho úradu Finančnej správy, a tak ich požiadal, aby ho zobrali do SIS,“ uvádza Zurian. Malo ísť vraj o barter, aby Makóa dostali preč z kľúčovej funkcie na Finančnej správe.

Expremiér a súčasný minister financií Igor Matovič v minulosti potvrdil, že bol informovaný o takomto zámere: „Bolo mi iba oznámené, že takáto bude snaha. Ja neviem a nebol som informovaný, či sa nakoniec príslušníkom stal,“ povedal. Matovič tiež priznal, že sa s Makóom raz alebo dvakrát stretol ešte ako opozičný poslanec, poprel však, že by sa snažil vybavovať prestup Makóa do SIS.  

Makó: Chceme spravodlivosť či nie?

Makó zároveň v rovnakom čase, ako spolu s Beňom v SIS na objednávku zariaďovali zastavenie sledovania Zoroslava Kollára, pracoval pre Fica ako „poradca“ v daňových a bezpečnostných kauzách. Makó sa podľa svojich slov v rozhovore s Marekom Vagovičom s Ficom v lete 2020 stretol asi trikrát. Jeho rady a informácie mal Fico využívať v rámci politického boja.

„Cez spoločných známych sme sa dostali k téme, že by som im mohol radiť v daňových a bezpečnostných otázkach. S tým, že by to potom mohli využiť v rámci politického boja, na tlačovkách, v správach a podobne,“ zdôvodnil Makó príčiny stretnutí. Malo ísť o obojstrannú iniciatívu, stretávali sa v centrále Smeru.

Makó bol na Finančnej správe do 1.júna 2020, hneď v ten deň podľa Zoroslava Kollára mal nastúpiť do SIS (presnejšie to bolo zrejme až na druhý deň). Tak mu to mal povedať samotný Makó. Minimálne z prvej polovice je Kollárove tvrdenie takmer presné.

Makóove odvolanie sa uskutočnilo neštandardne. Vtedajšia šéfka Finančnej správy Makóa odvolala 1. 6. 2020 s účinnosťou od 2. 6 .2020. Aby to bolo možné, koalícia vtedy zmenila zákon.    

Makó sa k spolupráci s Ficom musel priznať. Napokon, nemal veľmi na výber. Informácia o takejto spolupráci totiž vyplýva priamo z Ficových slov zachytených na nahrávke z poľovníckej chaty. Makó bol pre Fica zaujímavý, keďže mal presné informácie o stíhaní Matoviča, Kisku a ich rodinných firiem.

Keďže Makó bol agentom na tri strany, a to všetko zrejme naraz, pričom aj jeho súčasné svedectvá a mediálne rozhovory stále vyvolávajú dojem, akoby s hrou na viac strán nikdy neprestal, verejnosť má právo na informácie, ktoré by nám pomohli zorientovať sa. Najmä v tom, v akom čase Makó pracoval pre ktorého mafiána, v akom období pracoval zas pre niekoho iného a kedy pracoval naraz pre jednu stranu a zároveň v rovnakom čase pre druhú stranu, ktorá si u neho najala likvidáciu tej prvej.

Uznávame, že zorientovať sa v predchádzajúcej vete je značne komplikované. Veď práve o to ide.

Makóovo svedectvo a výpoveď jeho kamaráta Beňu na Slovensku odstrelila šéfa tajnej služby, pričom táto udalosť mala vážne politické dôsledky na vyšetrovanie vážnych zločinov. Je teda namieste otázka o základnej orientácii tohto človeka. Makóove svedectvá sú totiž nosnou kostrou vyšetrovaní zločinov bývalej vlády, no v tejto chvíli nie je jasné ani to, do akého termínu Makó pracoval pre mafiu, dokedy pracoval pre lídrov minulej vlády na likvidácii lídrov súčasnej vlády, odkedy pracoval pre súčasnú vládu a nakoľko sa tieto termíny vzájomne prekrývali.

Tieto časové súvislosti môžu naznačiť, v ktorých momentoch sa mu dá veriť trochu, kedy viac a kedy vôbec. 

Paradoxne, za prevracača kabátov ho mal označiť sám Kaliňák priamo u Makóa doma v Jelenci už v roku 2017. Hovorí o tom sám Makó: „Kontaktoval ma [Kaliňák, pozn. red.] 1. septembra 2017, čo bol štátny sviatok. V rámci skupiny som už totiž nechcel robiť niektoré veci. Napínal som strunu, keďže som hovoril aj veci, ktoré sa im nepáčili. Bol som označený za prevracača kabátov a osobu, ktorá nehrá s nimi.“

Prečo by sme však mali Makóovi veriť každé slovo? Zaujímavý argument dodal samotný kriminálnik Makó, vypovedajúci v 86 zločineckých skutkoch, ktorých sa zúčastnil – aspoň k toľkým sa dodnes uvolil priznať:

„Chceme spravodlivosť alebo presne to isté, čo tu bežalo doteraz? Mal som zaujímavú debatu s určitými ľuďmi, ktorí mi povedali, že chcú, aby pokračoval starý systém, lebo v ňom vedeli fungovať a nič im nehrozilo,“ vraví Makó.

Z kontextu rozhovoru vyplýva, že táto veta je určená každému, kto si dovolí Makóovi aj neveriť úplne vo všetkom.

Zdá sa, že prokuratúra jeho inscenácii dôveruje. Je to do veľkej miery prirodzené, až príliš veľa dôležitého zápasu s mafiou stojí a padá na jeho svedectvách, nemôžu si preto dovoliť pripustiť, že by v niektorých skutkoch mohol zavádzať.

Vyšetrovanie sa priveľmi spolieha na výpovede „kajúcnikov“, ktorým sa zvykne dôverovať vo všetkom. Lenže čo v prípade, ak sa takéto výpovede dostanú do vzájomného protirečenia?

Stretká Makóa a Beňu

V kauze Pčolinský sa k úplatku priznáva Makó aj Zoroslav Kollár. Kollár ho mal odovzdať Makóovi. Obaja z týchto pánov sú približne rovnako (ne)dôveryhodní „hráči“, obaja sa ku skutku priznávajú. Každý z nich ho ale opisuje inak, vzájomne si ho prispôsobujú tak, aby z neho dotyčný vyšiel lepšie. Isté je len jedno: jeden z nich hovorí pravdu, druhý pri opise konkrétnych súvislostí a pozadia zavádza. Nie je známe, že by nejaký dôkaz favorizoval jednu stranu.  

Prokuratúra je presvedčená, že svedectvá Makóa a Beňu o zapojení Pčolinského do úplatku od Zoroslava Kollára sú vierohodné, pretože sa vraj pri svojich výpovediach nemohli koordinovať. Prokuratúra tým má na mysli svedectvá tejto dvojice vo februári 2021, keď už Beňa sedel v kolúznej väzbe s kontrolovaným tokom informácií. Ide o kľúčový argument obžaloby.

Lenže istá koordinácia medzi nimi pritom nielenže možná bola, ale prirodzené okolnosti nasvedčujú, že bola aj vysoko pravdepodobná.

Makó bol prepustený z väzby 14. 11. Beňu vzali do väzby 2. 12., teda 18 dní nato. V rozhovore s Vagovičom Makó tvrdí, že sa v tomto časovom okne spolu stretávali, keďže medzi nimi bol priateľský vzťah. „Ale to bolo po mojom prepustení z väzby a pred zadržaním Borisa Beňu,“ tvrdí Makó.

Polícia a prokuratúra nás presviedča, že dôveryhodnosť „kajúcnikov“ je postavená na tom, že musia vypovedať o všetkom a nesmú klamať, pretože by šli do rizika, že sa pripravia o všetky výhody, ktoré im vyplývajú zo spolupráce.         

Pripomeňme, že Makó bol vypustený z basy už ako „kajúcnik“, teda človek vypovedajúci o všetkých zločinoch, na ktorých mal podiel. O úplatku v SIS vtedy ešte nevypovedal, pravdepodobne sa nerozpamätal hneď a na všetko. Princíp kajúcnika ale znie, že musí vypovedať o všetkých zločinoch hneď, ako si na ne spomenie.

Práve v časovom horizonte, keď sa Makó stretával s Beňom, mal rozpamätávacie obdobie. Je teda pravdepodobné, že v tomto čase si uvedomil, že sa bude musieť priznať aj k úplatku, ktorý dostal od Zoroslava Kollára a odovzdal Beňovi.

V tom čase sa Makó stretáva s Beňom, pričom ho označuje za svojho priateľa. Neprezradil by mu ako jeho priateľ, že na neho bude musieť v rámci svojej kajúcnickej výpovede nabonzovať úplatok?

Makó svoje stretká s Beňom, ktoré mal už v role kajúcnika, priznal až potom, ako ich odhalil samotný Pčolinský. Ten totiž vypovedal, že mu Beňa povedal o tom, že mal v inkriminovanom čase stretnutie s Makóom. 

Pčolinskému mal zároveň Makó 29. januára 2021 prezradiť, že na polícii vypovedal v troch skutkoch, ktoré sa týkali Beňu: kauza Bopal, zhodenie čísla Františka Böhma a vyzradenie odpočúvania samotného Makóa. Makó o týchto veciach upovedomil Beňu, ktorému mal tiež podľa Pčolinského vysvetliť systém kajúcnikov a podmienky vo väzbe. Vraj mu dokonca vybavil, že sa môže sám preventívne prihlásiť u vyšetrovateľa Čurillu bez toho, aby mu rozkopli dvere.

Otázne je tiež to, prečo Makó o úplatku od Zoroslava Kollára nehovoril už pri prvých kajúcnických výsluchoch, ale až potom, keď absolvoval viacero stretnutí s Beňom. Čiže v čase, keď sa mohla uskutočniť vzájomná koordinácia.

Je zarážajúce, že prokuratúra považuje nemožnosť ich vzájomnej koordinácie za dôkaz pravdivosti ich výpovede.

Zoroslav mal posielať peniaze pravidelne

Podľa vyjadrenia Makóa pre Mareka Vagoviča chcel Zoroslav Kollár dokonca posielať peniaze Pčolinskému a Beňovi na pravidelnej báze. Malo ísť dokopy o 50 až 100-tisíc eur pre oboch. Ak to tak bolo, je čudné, prečo sa to nedialo. Kollár bol zadržaný až tri mesiace potom, ako mal prebehnúť tento rozhovor. Ak iniciatíva prichádzala od Kollára, ako tvrdí Makó, prečo to nepokračovalo, ak chcel posielať peniaze pravidelne?

Celé mesiace po „iniciačnom“ úplatku pritom Pčolinský s Beňom sledovanie Kollára, za ktoré mal zaplatiť, nezastavili.

Jediná pomoc pre Kollára spočívala v tom, že Beňa tri týždne pred Kollárovým zatknutím podpísal zastavenie odpočúvania jedného Kollárovho mobilu, pričom sledovačka a ostatné odposluchy naďalej pokračovali. Tento jeden „drevený“ mobil Beňa zhodil len deň potom, ako sa na základe Pčolinského príkazu začal odpočúvať.

V tom čase už pritom Pčolinský podľa svojich slov vedel o tom, že Kollár bude zadržaný. Je zvláštne, ak by tri mesiace po prevzatí úplatku prvú službu pre neho urobil až v čase, keď už vedel, že z neho bude zadržaná osoba – teda potenciálny kajúcnik.

Odposluch „dreveného“ mobilu pritom nepriniesol žiadne informácie. Beňa totiž jeho odposluch zhodil ešte v čase, keď SIS nemala povolenie na odposluch jeho obsahu. Mala povolenie len na overovanie, či mobil používa naozaj Kollár (keďže mobil nebol oficiálne jeho, ide o poistku, aby súd nedal povolenie na odpočúvanie irelevantnej osoby).

Ak má Makó pravdu, prečo tie úplatky od Kollára, ktoré mali pokračovať na pravidelnej báze, nepokračovali? A prečo Pčolinský nekonal v súlade so zadaním úplatku? Akým spôsobom Makó preukazoval Kollárovi, že účel jeho úplatku bol naplnený?

Škandál prokuratúry

V ktorejkoľvek krajine platí, že šéf tajnej služby má z povahy svojej práce množstvo nepriateľov a v prostredí mafie a zločinu je mnoho vplyvných ľudí, ktorí majú záujem na jeho likvidácii. Preto sa k obvineniam voči nemu musia orgány činné v trestnom konaní postaviť veľmi citlivo a neuveriť automaticky každému ústnemu svedectvu o tom, že vzal úplatok. Mafia by totiž až príliš ľahko dokázala zlikvidovať a paralyzovať tajné služby. 

Minimálne by sa to nemalo stávať bez podporných dôkazov a obzvlášť v prípade, ak svedectvá proti nemu pochádzajú od usvedčených kriminálnikov spolupracujúcich s mafiou. O ktorých záujmoch navyše nič netušíme.

Spôsob, akým slovenská prokuratúra zlikvidovala šéfa tajnej služby, by bol neprijateľný v každom zdravom štáte, ktorý si ctí svoje inštitúcie.  

Kým ešte Pčolinský sedel vo väzbe, predpokladali sme, že vyšetrovatelia na neho zozbierali viac dôkazov než len dve svedectvá. Domnieval sa to vtedy aj autor tohto textu. Nikomu príčetnému vtedy totiž nenapadlo, že by sa špeciálna prokuratúra mohla poblázniť až tak, že na základe ústneho obvinenia dvoch kriminálnikov a bez dôkazov zlikviduje šéfa tajnej služby, ktorý mal navyše citlivé väzby na vládnu stranu (manželka, brat).

Po tejto afére sa strana Sme rodina spätila a jej predseda Boris Kollár mal podľa kuloárov obavy, že pôjdu aj po ňom. Pčolinského stíhanie a uväznenie tak malo závažné dôsledky na vzájomnú dôveru medzi OĽaNO a Sme rodina a rozbilo vzťahy vo vnútri koalície. Začala sa vojna bezpečnostných zložiek a boj proti mafii sa potkol o poleno, ktoré si sám hodil pod nohy. Dodnes sa z toho celkom nespamätal.

Po prepustení Pčolinského a prvotnom zastavení jeho stíhania generálnou prokuratúrou sme zistili, že okrem výpovede Makóa a Beňu prokuratúra žiaden doplňujúci dôkaz nemala, dokonca nestíhala ani len vypočuť základných svedkov. Pripomeňme, že práve za účelom nerušeného priebehu vyšetrovania sedel Pčolinský vo väzbe, aby nedokázal ovplyvňovať svedkov.  

Nevieme, či je Pčolinský vinný alebo nie. Avšak podobný prípad likvidácie šéfa tajnej služby bez dostatočných dôkazov a na základe výpovede dvoch kriminálnikov považujeme za príliš vážny na to, aby sa k nemu dalo postaviť jednoznačne.

Preto sme v tejto kauze zaujali neutrálny postoj, nepostavili sme sa po vzore ostatných médií víťazoslávne na stranu usvedčených kriminálnikov a berieme vážne aj námietky druhej strany, ktoré považujeme za závažné a pritom úplne ignorované.