Ako som sa stal podozrivým. A SBU ma nepustila cez hranicu na Ukrajinu

Keď sa na to pozerám odzadu, všetky tie chyby a úzke miesta mi jasne svietia. A predsa som ich v dobrej viere urobil a neklamal som ani raz.

Najskôr malý kontext. Na krajnom juhozápade Ukrajiny, takmer 200 kilometrov západne od Ode­sy, sa nachádza výrazne ne­ukrajinský kraj. V starom okrese Bol­hrad/Bolgrad, ktorý uk­ra­jin­s­ká vláda v roku 2020 radšej zrušila, tvo­rili etnickí Bulhari 61 percent obyvateľstva. K tomu tam boli tri gagauzské dediny, jed­na ruská dedina a jed­na albánska. Štátnym ja­zykom (ukrajinčinou) hovorilo menej ako päť percent obyvateľov vtedajšieho bolhradského ok­re­su. Ak odhliadneme od Krymu, ťažko nájdeme ukrajinský kraj, kto­rý má tak málo spoločné s ukrajinským národom.

K tomu sa pridáva skutočnosť, že v tomto okrese dominujúce národnosti tra­dične inklinujú k rusofílii a k ruskému jazyku – mnohí Bulhari a Gagauzi prešli na ruštinu. Tieto národnosti žijú tu, lebo ruský cár sem pozval pravoslávnych kolo­ni­s­tov po ruskej anexii Besarábie v roku 1812. Predkovia týchto Bulharov, (tureckých) Gagauzov a Al­bán­cov sídlili pred vysťahovaním spolu v blízkosti dnešného ru­muns­ké­ho a bulharského pobrežia Čierneho mora. Preto ich cárska rí­ša všet­kých označovala ako Bulharov, preto sú aj niektoré ich zvyky po­dob­né.

Keď sa moc Sovietskeho zväzu oslabila, všetky možné národnosti zakladali autonómne alebo nezávislé republiky. V južnej Besarábii, ktorú Stalin v roku 1940 zlomyseľne rozdelil medzi Moldavsko a Uk­ra­jinu, to nebolo inak. Výsledkom je, že Gagauzi dostali v roku 1994 v rámci Moldavska svoju autonómnu republiku: s parlamentom, pre­zi­den­tom, univerzitou a s gigantickou (stále nepoužitou) škôl­kou, ktorú im tu­rec­ký pre­zi­dent Erdogan postavil podľa vzoru svoj­ho paláca v An­ka­re.