Organizátori ankety Homofób roka znovu zakopli o tvrdú realitu

To, že sa vám niečo nehodí do krámu, ešte neznamená, že to nie je pravda. Zopár slov k ankete Homofób roka.

Inštitút ľudských práv (IĽP) a nezisková organizácia Dúhové Slovensko zverejnili pred pár hodinami päť nominácií vo svojej ankete Homofób roka. Anketa prechádza takzvanému Medzinárodnému dňu proti homofóbii a transfóbii (IDAHOT), ktorý si sexuálne menšiny a ich podporovatelia pripomínajú 17. mája.

Verejnosť bude môcť v ankete – od ktorej sa dištancuje aj šéf najväčšej slovenskej LGBT organizácie Inakosť Martin Macko – hlasovať o výrokoch katolíckeho biskupa Jozefa Haľka, slovenského reprezentanta v tenise Martina Kližana, ministra financií Igora Matoviča, lídra Smeru Roberta Fica a šéfa Aliance za rodinu Antona Chromíka.

Komentovanie samoúčelných nápadov čoraz okrajovejšej skupiny aktivistov okolo Petra Weisenbachera sa môže zdať ako strata času, no toto tvrdenie neplatí vo svetle skutočnosti, že organizátori ankety znovu rozporujú a démonizujú myšlienky, ktoré možno označiť za pravdivé.

Obhájiť sa dá väčšina z nich, no azda najmenej problematický je Chromíkov výrok o tom, že „propaganda spôsobuje epidemický nárast LGBTI správania u mladých“.

Rozmeňme si ho na drobné.

Aby sme mohli skonštatovať, že niečo rastie, najprv potrebujeme poznať východiskovú hodnotu.

Vo všeobecnosti sa uvádza, že vo svetovej populácii žijú asi štyri percentá homosexuálne orientovaných ľudí. Štatistiku vypracoval ešte koncom 40. rokov minulého storočia americký profesor Alfred Kinsey.

Liberálne kruhy zvyknú tento údaj nadhodnocovať. Niekdajší predseda Iniciatívy Inakosť Július Kolenič napríklad ešte v roku 2008 v RTVS hovoril o siedmich percentách a priekopníčka slovenského lesbického aktivizmu Hana Fabry dokonca o desiatich.

Konzervatívci toto číslo naopak stláčajú. Denník Postoj prišiel už v roku 2010 s rozsiahlym sumárom zahraničných štúdií, podľa ktorých „percentuálne zastúpenie ľudí výhradne homosexuálnych po celý svoj život sa hýbe od 0,7 percenta do 1,1 percenta“.

Skúsme však ostať pri štyroch percentách a chápať tento podiel ako plus/mínus priemernú hodnotu.

Kam uvedené číslo vystrelilo v ostatných rokoch a najmä pri mladých ľuďoch, o ktorých hovorí Chromík?

Podľa prieskumu spoločnosti Gallup z roku 2020 sa už každý šiesty mladý Američan (15,9 percenta) identifikuje inak ako heterosexuál. Reč je o takzvanej generácii Z, teda deťoch narodených zhruba medzi rokmi 1995 až 2010.

Ešte kurióznejšie dáta prichádzajú zo sféry trans. Štúdia Kalifornskej univerzity v Los Angeles pred pár rokmi napríklad zistila, že 27 percent mladých ľudí z tohto amerického štátu vo veku 12 až 17 rokov uvádza, že ich ostatní žiaci v škole považujú za rodovo nesúladných, alebo ak chcete, genderovo nekonformných.

Hoci v tomto prípade nie sme svedkami výstupov exaktnej vedy a iné štúdie môžu priniesť odlišné zistenia, základná premisa, že nárast LGBT správania u mladých je zrejmý až mnohonásobný, určite platí.

Ostáva už len zodpovedať na to, čo ho spôsobilo. Keďže pozorovaný jav štyroch percent sa v priebehu jednej-dvoch generácií geneticky nezmení, oným zodpovedným javom je zrejme práve propaganda, ktorá špeciálne na území USA preráža všetky mysliteľné medze. Téme sa Štandard venoval napríklad tu, tu, tu alebo tu.

Koniec koncov, snahu propagandou meniť mladých na svoj obraz otvorene priznávajú aj niektorí členovia gay komunity. Napríklad, vplyvný americký online LGBT magazín Queerty ešte v roku 2011 publikoval článok s nadpisom v znení: „Môžeme, prosím, začať priznávať, že skutočne chceme indoktrinovať deti?“

Samozrejme, vylúčiť nemožno ani vplyv iných faktorov ako propagandy, no korelácie medzi progresívnou propagandou a nárastom iného ako heterosexuálneho správania si musia byť vedomí aj organizátori tejto bizarnej ankety a Chromíkovi kritici.

Nie je to pritom prvýkrát, keď aktivisti z IĽP a Dúhového Slovenska nanajvýš legitímne konzervatívne názory a opis biologickej reality označili za fóbiu, teda chorobný strach. V roku 2014 napríklad nominovali 102 poslancov parlamentu, ktorí hlasovali za novelu ústavy o formulku, že „manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou“ a v roku 2018 ich extrémne pobúril výrok Richarda Sulíka, ktorý povedal, že SaS je za registrované partnerstvá homosexuálov, ale nie je diskrimináciou, keď si homosexuáli nemôžu adoptovať deti.

Človek by si bol pomyslel, že autori už naozaj nemajú o čom, prípadne, že trpia nejakou…ehm, fóbiou.