15. mája, 09:17

Palo Macho: Nebudem lepší ako Chagall, musím si nájsť inú polohu

Palo Macho: Nebudem lepší ako Chagall, musím si nájsť inú polohuPalo Macho. Foto: Matúš Zajac
Daniela Čarná Kunsthistorička a kurátorka.

Ak vám niekto robí prekážky v práci, nemíňajte na neho ani čas ani energiu. Pokračujte v práci. Síce vás môže chvíľu zdržať, ale prácu dokončíte. Tým sa riadim, hovorí Palo Macho v rozhovore s Dankou Čarnou.

Najskôr ale krátke predstavenie. Palo Macho (1965, Streženice) je významný sklársky výtvarník. Dlhodobo sa venuje špecifickej disciplíne – maľbe na sklo. Inicioval viaceré spolupráce s kolegami výtvarníkmi, vďaka ktorým posúval a inovoval technologické možnosti využitia sklárskeho média. Pedagogicky pôsobí ako docent v Ateliéri skla na Vysokej škole výtvarných umení, vyšli mu dve básnické zbierky. O jeho tvorbe bol natočený film Sklené obrazy, vyšla o nej publikácia Časovanie čiary (2017) a v roku 2020 monografia (autorky K. Bajcurová a S. Petrová). Pravidelne vystavuje na doma aj v zahraničí, (nielen) na sklárskych výstavách.

Sklo je materiál, ktorý vás celoživotne sprevádza už od strednej školy, na ktorú ste nastúpili v roku 1980. Akou cestou ste sa k nemu dostali? Predsa len, prístup ku kresbe či maľbe je o dosť jednoduchší.

Bola to úplná náhoda. Išiel som robiť skúšky z ôsmej triedy na strednú poľnohospodársku školu, ale, chvalabohu, ma nezobrali. Na základnej škole mi bolo vlastne jedno, čo robím. Mal som rád matematiku, fyziku aj maľovanie. Mali sme na tie predmety výborných pedagógov, robil som olympiády z fyziky. Na matematike a fyzike sa mi páčilo, že má princíp, zákonitosti. A keď som sa to raz naučil, tak to fungovalo. Pri maľovaní, tam som si zas mohol robiť, čo som chcel, lebo tak sa to učilo. Keď som si v deviatej triede pozeral ponuky, zdalo sa mi, že maľba na sklo by mohla byť zaujímavá voľba, pretože som o nej nevedel vôbec nič. Našiel som niekde u babky na povale maľovanú vázu a povedal som si, že to skúsim. Navyše, sklárne na Lednických Rovniach boli šesť kilometrov od Streženíc, kde som býval. Mama bola spokojná, že je to blízko. Pamätám si, že na skúškach sme kreslili fikus. Prijali ma, no učňov si fabrika nechávala školiť v Novom Bore. To bolo učilište pre všetky sklárne v Československu. A zo 6 bolo zrazu 450 kilometrov. No bol som šťastný. V Novom Bore som sa dostal do kontextu sklárstva, múzeí, fabrík, školstva. Maliari, fúkači, brusiči a rytci, všetko na jednej škole. Po troch rokoch učilišťa a maturity som šiel na druhú umeleckú strednú školu sklársku, založenú v roku 1856 v Kamenickom Šenove. Po „šenovskej“ maturite som sa vrátil do Boru dorobiť si praktickú časť výučného listu. Zamestnal som sa vo fabrike v Novom Bore, kde som maľoval vitráže a montoval veľkoformátové svietidlá a svetelné objekty.

Foto: Matúš Zajac

Sklo vám muselo od začiatku „učarovať“, z technologickej, ako aj výtvarnej stránky, aj keď tú ste objavovali postupne.

To bolo asi spojením remesla a výtvarnosti, vtedy som to chápal ako umenie. Učilište mi veľmi pomohlo, lebo ma naučilo všetky maliarske technológie. Keď som bol na Strednej umeleckopriemyselnej škole sklárskej v Kamenickom Šenove, vďaka učilišťu som mohol robiť kópie starších študentských prác, napríklad od Jiřího Šuhájka. Zároveň, keďže pedagógovia videli, že ma to zaujíma, brali ma na víkendy domov a zahŕňali ma knihami. Vedeli, že žijem zo štipendia a hľadali pre mňa možnosti, ako si zarobiť. Spomínam si, ako ma riaditeľ školy Josef Hospodka zavolal do riaditeľne. Nosil som vtedy svadobné sako po otcovi, bolo dvadsať rokov staré a on mi dal jeho vlastné sako. Bolo to malé mesto a niektorí pedagógovia tam boli preto, že mali nejaký „škraloup“. Vtedy sa tak schizofrenicky žilo. Všetko bolo rozpoltené, s tým sa počítalo. Profesor Rybáček bol v utečeneckom tábore, chcel emigrovať, ale sa s rodinou vrátili a už nemohol realizovať diela pod svojím menom. Bol som od socializmu „akože chránený“, lebo atmosféra tam bola tvorivá a intelektuálna. Žilo to tam ako malý underground a zároveň sklársky vysoko profesionálne. Často som chodieval na prednášky o skle do múzeí. Stretávali sa tam technológovia a kunsthistorici a vždy rozoberali témy na konkrétnych muzeálnych objektoch. Cez víkendy sme ako študenti chodievali kresliť portréty do domova dôchodcov do Sloupu, kde vykonávali opatrovateľskú starostlivosť rehoľné sestričky odsunuté zo Slovenska. Táto drsná oblasť Sudet mala na môj vývoj silný vplyv. Možno som sa tam naučil to, že ak vám niekto robí prekážky v práci, nemíňajte na neho ani čas, ani energiu. Prestaňte s ním komunikovať a pokračujte v práci. Síce vás môže chvíľu zdržať, ale prácu dokončíte. Tým sa riadim.

Vyzerá to tak, že ste napriek režimu vyrastali na pulze doby.

Áno, kamenickošenovská a novoborská časť môjho života bolo výborné obdobie pre moju profesiu. Veľmi dôležité pre umenie v skle boli medzinárodné sklárske sympóziá IGS v Novom Bore. Prvé sa konalo v roku 1982. Zrazu sme videli úplne iné sklo, iné typy výtvarníkov, iný svet, prístup, účesy, iné oblečenie… Každý účastník robil prednášku o svojej tvorbe. Ja som ako študent pomáhal aj pri inštalovaní sympoziálnych výstav. Pri skle socialistický režim nedával až taký pozor na témy, pretože ho bral ako úžitkové umenie, remeslo. Realizáciu abstraktných, ale aj zložitých figurálnych objektov v skle, fúkané, tavené a brúsené plastiky, to všetko sklársky kombinát Crystalex v Novom Bore uniesol. Patrili pod neho aj malé prevádzky. V piatok poobede mohli výtvarníci v sklárskej huti Hantich fúkať svoje objekty. Potrebovali niekoho, kto by pomáhal s držaním foriem. Čas som mával vyplnený takýmito aktivitami. Bol som blízko toho, ako veci reálne vznikali nielen v škole, ale aj na sympóziách a vo fabrike, kam som chodieval na brigády.

Foto: Matúš Zajac
(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.