Keď vyhratá vojna ešte nemusí stačiť

Témou pravidelnej sobotnej eseje profesora Ľubomíra Žáka sú lekcie z pohnutých životných osudov francúzskej filozofky Simone Weilovej.

Našli ju ležať omdletú v jej izbe, 15. apríla 1943. Simone Weilová sa v nej zdržiavala pomerne málo, pretože väčšinu času, až do nočných hodín, trávila v kancelárii na londýnskej Hill Street. Po okamžitom prevoze do nemocnice a lekárskej kontrole sa ukázalo, že jej zdravotný stav je mimoriadne vážny. Nielen v dôsledku tuberkulózy, ale hlavne podvýživou a extrémnou únavou organizmu. Aj preto bolo otázne, či ju dokážu zachrániť lekári sanatória v Ashforde, na juhovýchode Anglicka, kde bola následne hospitalizovaná. Žiaľ, jej pobyt v ňom bol naozaj veľmi krátky. Simonino vyčerpané srdce dotĺklo 24 augusta. Mala 34 rokov. Na jej pohrebe bolo prítomných iba sedem ľudí. Vojna zabránila tomu, aby ich mohlo byť viac.

V Londýne v jej skromnej izbe zostalo po nej iba pár osobných vecí, šaty, niekoľko kníh včítane Nového zákona. Našli sa tam ale aj jej filozofické, politické a duchovné texty. A nebolo ich málo. Pretože to, čo ju charakterizovalo, bolo práve písanie. Simone mala neuveriteľnú ľahkosť vyjadriť sa s perom v ruke, vložiť na papier svoje myšlienky. Pritom dokázala písať v podmienkach, ktoré neboli nijak výhodné pre literárnu tvorbu. Je známe, že keď v júni roku 1940 ušla z Paríža, spolu s rodičmi, aby ju nacistickí okupanti nedeportovali do koncentračného tábora spolu s ostatnými príslušníkmi židovského národa, vydala sa s kufrom v ruke na dlhú migračnú púť a práve počas nej napísala celý rad literárnych, filozofických a politických článkov, diel, poznámok a osobných listov.

Písala, kde len mohla. Napríklad uprostred chaosu migračného židovského tábora v marockej Casablance, kde v máji roku 1942 čakala niekoľko týždňov na odchod lode do New Yorku. Dopísala tam svoje známe dielo Predkresťanské intuície. Predchádzajúce mesiace, počas ktorých sa skrývala na francúzskom vidieku a pracovala na farme v Saint-Marcel-d’Ardèche, napísala duchovné zápisky, ktoré boli vydané posmrtne pod názvom Tiaž a milosť. A predtým, keď sa istý čas skrývala v Marseille, dopísala rozpracované dielo Iliada – báseň o sile. Ale tvorila aj vo Vichy a Toulouse, kde nakrátko pobývala s rodičmi po úteku z Paríža obsadeného nemeckými vojakmi.

Po Simoninej smrti sa ocitli v rukách jej spolupracovníkov a priateľov početné londýnske texty. Tieto boli napísané v inom kontexte, než by sa to mohlo javiť na prvý pohľad. Weilovej pobyt v Londýne totiž nebol riešením úniku Hitlerom prenasledovanej Židovky a politicky aktívnej filozofky. Pricestovala tam v decembri 1942 z New Yorku, kde nechala rodičov a brata Andrého, aby sa aktívne zapojila do francúzskeho odboja v rámci hnutia France Libre (Slobodné Francúzsko), založeného generálom Charlom de Gaullom. Cítila, že nemôže zostať za oceánom a odtiaľ sa nečinne pozerať na vývoj diania v Európe, zvlášť v rodnom Francúzsku.

Simone prijala funkciu redaktorky na Komisariáte pre vnútorné záležitosti riadeného André Philipom. Ten ju poveril analýzou a kritickým spracovaním obsahu dokumentov a správ zasielaných z Francúzska hnutiami odboja. Išlo o rezervované mate­riály s politickými návrhmi o budúcnosti usporiadania povojnového francúzskeho štátu a o jeho ideologicko-politickom postoji k inštitučným, ekonomickým, sociálnym a finančným otázkam. Vďaka tejto práci sa pomerne rýchlo oboznámila s tým, akým názorovým smerom sa orientujú lídri nového Francúzska, ako si predstavovali povojnovú budúcnosť a politickú cestu, po ktorej chceli vykročiť k lepším časom. Zároveň cítila, že ona sama ako intelektuálka by sa mala vyjadriť k otázke riešenia povojnovej politickej situácie. Preto v priebehu len pár mesiacov napísala niekoľko článkov a dielo Prelúdium k vyhláseniu práv týkajúcich sa ľudského bytia, vydané po jej smrti (vydavateľ ho nazval Zakorenenosť).

Keby bola Simone mladšia, menej skúsená, zaiste by nesedela v kancelárii na Hill Street. Zachovala by sa presne tak, ako to už raz spravila v minulosti. Presne tak ako George Orwell a iní európski ľavicoví intelektuáli. Ako oni, aj ona sa po vypuknutí občianskej vojny v Španielsku túžila zapojiť do bojov. Ako oni, aj ona bol plná revolučných ideálov sociálnej spravodlivosti, nutnosti boja proti vykorisťovaniu robotníkov a sociálne slabších ľudí. Avšak potom ako v auguste 1936 narukovala ako milicionárka medzi dobrovoľníkov anarchistickej skupiny Buenaventura Durruti na aragónskom fronte, jej idylická vízia boja sa začala meniť. Neskôr sa o tom vyjadrí slovami: „Už to nebola, ako sa mi zdalo na začiatku, vojna hladujúcich roľníkov proti veľkostatkárom a s nimi spriaznenému duchovenstvu, ale vojna medzi Ruskom, Nemeckom a Talianskom.“ O to viac bola sklamaná, keď sa neskôr, po ukončení krátkej vojenskej skúsenosti, dozvedela o zločinoch spáchaných jej vlastnými spolubojovníkmi.

Oplatí sa pripomenúť, že rozhodne dlhší pobyt v Španielsku priviedol Orwella k podobnému objavu. Presnejšie povedané, počas bojov v radoch milície strany POUM si uvedomil, že španielska vojna bola ideologicky a politicky natoľko zmanipulovaná, že vláda ľavicových republikánov začala zatýkať, mučiť a likvidovať vlastných sociálno-revolučne zmýšľajúcich vojakov a dôstojníkov. On sám ušiel len o vlások tomuto paradoxnému osudu, ako to neskôr vyrozprával v autobiografickom románe Hold Katalánsku.

V Španielsku sa Simone potvrdilo to, o čom sa ona sama vyslovila v roku 1933 v Úvahách o vojne, napísaných s predtuchou vypuknutia druhej svetovej vojny. V závere tohto článku, napísaného v pacifistickom duchu, tvrdí:

„Dnešná spoločnosť sa podobá obrovskému stroju, neprestajne do seba nasávajúceho každého človeka, stroju, ktorý nevie nik ovládať. Tí, ktorí sa obetujú v záujme spoločenského pokroku, sú ako ľudia, ktorí sa zachytávajú ozubených kolies a prevodových remeňov v snahe zastaviť stroj a nechávajú sa ním rozdrviť. Ale bezmocnosť, v ktorej sa človek v určitom momente ocitá, bezmocnosť, ktorú nikdy nemožno považovať za definitívnu, ho nezbavuje toho, aby zostal verný sám sebe, ani neospravedlňuje kapituláciu pred nepriateľom bez ohľadu na to, akú podobu na seba berie.

A nech už sa volá akokoľvek – fašizmus, demokracia alebo diktatúra proletariátu –, hlavným nepriateľom zostáva administratívny, policajný a vojenský aparát. Nie ten nepriateľský, ktorý nás napáda, ale aparát, ktorý sa nazýva naším ochrancom a robí z nás svojich otrokov. Bez ohľadu na okolnosti je vždy najhoršou možnou zradou súhlasiť s podria­de­ním sa tomuto aparátu a v záujme jeho služby pošliapať všetky ľudské hodnoty v sebe i v iných.“

Napriek tejto protivojnovej vízii, ak by jej to podlomené zdravie dovolilo, Simone by sa naozaj v rokoch 1942 – 1943 nechala zhodiť padákom na francúzske územie, aby sa zapojila do odboja. Ona sama sa o tom zmienila filozofovi Jacquovi Maritainovi. Povedala mu, že ak nebude vyslaná na misiu do Francúzska, určite upadne do stavu zúfalstva a bude musieť žiť s pocitom, že dezertovala. Fakt je ten, že jej účasť na odboji by mal inú dimenziu, než bola tá, ktorú zažila v Španielku, keď vzala do ruky pušku a bola ochotná strieľať. Inú, pretože od Simoninho návratu zo Španielska do vypuknutia druhej svetovej vojny sa v jej živote udialo niekoľko dôležitých zmien.

V roku 1937, počas cesty po Taliansku, navštívila v Assisi kostolík Svätej Márie anjelov, kde vnútorne zacítila opravdivosť ducha chudoby svätého Františka, naplneného vždy a ku všetkým iba láskou. Sebarozdávajúcou sa láskou. Mimoriadne citlivá mladá žena, ktorá zo solidarity k najchudobnejším vrstvám francúzskej spoločnosti pracovala celý rok po boku robotníkov v dielňach firiem Alstom Carnaud a Renault, padla na kolená. Prvýkrát v živote. Jej silné sociálne cítenie sa začalo explicitne otvárať kresťanskej spiritualite. Simone ju už potom nikdy neopustila, aj keď – veľmi pravdepodobne – sa nedala pokrstiť.

V roku 1938 zažila ďalšiu silnú duchovnú skúsenosť. Bolo to v opátstve svätého Petra v Solesmes, kde sa zúčastnila bohoslužieb Palmovej nedele a začiatku Svätého týždňa. Napriek silnej a bolestivej migréne, ktorou trpela od čias dospievania, Simone pocítila mimoriadnym spôsobom prítomnosť Boha. Napísala o tom:

„Božie Slovo nemalo v mojich myšlienkach žiadne miesto. Dostalo ho až v ten deň, keď som ho nemohla odmietnuť. Vo chvíli intenzívnej fyzickej bolesti som pocítila, bez toho, aby som na to bola vôbec pripravená, prítomnosť osobnejšiu, istejšiu, reálnejšiu, ako môže byť prítomnosť ľudskej bytosti, neprístupnú zmyslom ani predstavivosti, podobnú láske, ktorá žiari z najnežnejšieho úsmevu milovanej bytosti. Na túto prítomnosť som nemohla byť pripravená – nikdy som nečítala mystikov. Od toho okamihu sa v mojich myšlienkach začalo čoraz neodolateľnejšie spájať v jedno Božie meno a meno Krista.“

Vo svetle týchto a ďalších duchovných skúseností, umocnených štúdiom a meditáciou evanjelia a kresťanskej mystiky, ale aj čítaním mystických kníh iných náboženstiev, začal kulminovať Simonin záujem o posledných, chudobných, odvrhnutých, utláčaných, využívaných, spoločnosťou zabudnutých a opovrhovaných. Spôsob tejto kulminácie nespočíval v tom, že by vďaka viere objavila chuť pomáhať všetkými možnými silami a prostriedkami týmto ľuďom. Túto chuť pociťovala v sebe už od malička, a to takým spôsobom, že robil starosti jej rodičom. Pretože ju videli emočne skľúčenú pri prijatí každej správy o zneužívaní chudobných detí, o nespravodlivostiach páchaných na chudobných ženách či o hladujúcich rodinách. Keďže jej rodina bola sociálne veľmi dobre situovaná a ona sama bola hmotne zabezpečená, Simone sa v dospievaní cítila spoluvinu na týchto a všetkých podobných nespravodlivostiach. Preto ako mladá profesorka filozofie pravidelne rozdávala časť svojho platu medzi chudobné robotnícke rodiny.

To, čo prijatím kresťanskej viery vzbudilo u Simone nové prežívanie jej sociálnej empatie, bolo spojené s túžbou chcieť sa bytostne stotožniť s ľuďmi vrhnutými do biedy a do nešťastia. Na spôsob Krista a skrze neho, v sile jeho vtelenej, ľudí objímajúcej lásky. Ona sama sa o tom vyjadrila rok pred smrťou slovami:

„Mám v sebe zásadnú potrebu, azda môžem povedať i poslanie, pohybovať sa medzi ľuďmi všetkých spoločenských tried a presvedčení, stýkať sa s nimi a zdieľať s nimi ich život a náhľad, takpovediac v miere prípustnej svedomiu, vojsť do davu a splynúť s ním, aby som ich videla takých, akí naozaj sú po tom, čo si predo mnou zložia masku. Pretože ja ich túžim poznať a milovať takých, akí sú. Ak to neurobím, nebudú to už oni, koho milujem, a moja láska nebude môcť byť opravdivou.“

Ak by to Simone v roku 1943 podlomené zdravie dovolilo, okamžite by zanechala Londýn, aby sa ponorila do mora biedy, nešťastia a trápenia francúzskeho ľudu utláčaného nemeckými okupantmi. Určite by sa podieľala na protinemeckej diverzantskej činnosti spolu s nejakou partizánskou skupinou. Ale to by nebolo to hlavné. Simone dospela k názoru, že uprostred demoralizovaného francúzskeho národa bolo potrebné začať svedčiť o pravde. Nie o pravde vývoja vojenskej situácie či inej podobnej. Ale o tej, ktorá jediná môže zabrániť vzniku ďalších vojnových konfliktov.

Inými slovami, Simone túžila, aby sa slzami zmáčané oči krajanov začali otvárať – aj vďaka jej svedectvu – duchovnej dimenzii života. Aby sa dokázali oslobodiť, skôr než vyženú Nemcov, od nebezpečného materializmu, tak kapitalistického, ako marxistického typu, ktorý popiera, že skutočné dobro existuje a je večnou hodnotou. Tá nemôže byť sekularizovaná a následne prekrútená žiadnym „systémom“, ani politickým, ani ekonomickým či finančným, ba dokonca ani systémom zažitého náboženského ritualizmu a dogmatického formalizmu.

Simone bolo jasné, že večné a univerzálne dobro sa zjavilo v osobe, slovách a životnom príbehu Ježiša Nazaretského, vteleného Božieho Syna. V ňom ukázalo svoje pravé rozmery. Zároveň vedela, že túžba po tomto nadprirodzenom dobre je zasadená do srdca každej ženy a každého muža, a že je teda dôležité prihovoriť sa každému. Aj tým ľuďom, ktorí nie sú kresťania, ba dokonca nemajú žiadnu náboženskú skúsenosť. A práve na tomto projekte pracovala v Londýne. A toto isté presvedčenie malo podľa nej prijať aj celé hnutie France Libre, ak chcelo priviesť Francúzsko k ozajstnému oslobodeniu a k lepšej budúcnosti.

V londýnskych textoch, ktoré po sebe zanechala, sú tieto myšlienky rozpracované vo viacerých smeroch a na rôznych úrovniach. Je v nich snaha o ponúknutie nového post-materialistického pohľadu na človeka, na jeho dôstojnosť, ale tiež snaha o vypracovanie novej ústavy a nového pohľadu na štátnu politiku. V rôznosti obsahov a teoretických vypracovaní sú ale všetky tieto texty preniknuté vierou, ktorú Simone vyjadrila slovami formulovanými tak, aby – podľa nej – mohli byť prijaté tak veriacimi, ako aj neveriacimi občanmi Francúzska:

„Existuje realita, ktorá je mimo tohto sveta, teda mimo času a priestoru, mimo ľudského vedomia, mimo všetkého, čo je človek schopný obsiahnuť. Tejto realite zodpovedá túžba po absolútnom dobre v hĺbke ľudského srdca. Túžba, ktorá bude vždy existovať a ktorú neutíši nič z tohto sveta. Je jediným zdrojom všetkého dobra, ktoré na tomto svete môže byť, všetkej krásy, pravdy, spravodlivosti, legitimity, poriadku a každého ľudského konania, ktoré prijíma na seba záväzky.

Hoci táto realita leží mimo dosahu ľudského vnímania, je v silách človeka obrátiť k nej svoju pozornosť a lásku. Nič nepotvrdzuje domnienku, že by bol ktokoľvek a kedykoľvek zbavený tejto schopnosti.

Kto si uvedomuje tú realitu, vníma každého človeka bez rozdielu ako posvätnú bytosť, ku ktorej je zaviazaný úctou. Toto je jediný možný motív pre všeobecnú úctu voči všetkým ľuďom. Nech by sa človek rozhodol pre akúkoľvek formuláciu viery či nevery, ak vo svojom srdci cíti túto úctu, potom si vlastne uvedomuje aj realitu odlišnú od reality tohto sveta.

Každý, kto svoju pozornosť opravdivo zameral na realitu mimo tohto sveta, zároveň zisťuje, že je viazaný, tak v osobnom, ako aj vo verejnom živote, neustálou povinnosťou naprávať – s ohľadom na svoje právomoci a schopnosti – všetky nedostatky na duši a tele, schopné zničiť či porušiť pozemský život ktoréhokoľvek človeka.

Ak je akákoľvek forma moci v rukách toho, kto tejto povinnosti nedal svoj úplný, úprimný a vedomý súhlas, potom ide o zle situovanú moc. Ak niekto vedome odmietol túto povinnosť, potom je zločinom akýkoľvek výkon funkcie, väčšej či menšej, súkromnej či verejnej, ktorá mu dáva istú moc nad životom iných. A všetci tí, ktorí sú si toho vedomí a súhlasia s jeho výkonom danej funkcie, sa stávajú spoluvinníkmi.

Každý štát, ktorého oficiálna doktrína podnecuje k takémuto zločinu, je zločinným. Nemá viac nijakú známku legitimity.

Každý štát, ktorého oficiálna doktrína sa primárne nestavia proti tomuto zločinu v akejkoľvek podobe, nemá plnú legitimitu.

Každý právny systém, ktorý nemá nariadenia voči tomuto zločinu, nemá v sebe princíp spravodlivosti. Každý právny systém, ktorý sa stavia len voči niektorým formám tohto zločinu a nevidí ostatné, nemá v sebe plný pojem spravodlivosti.

Každá vláda, ktorej členovia spáchajú tento zločin alebo ho legitimizujú cez svojich podriadených, sa spreneverila svojmu poslaniu.“

Po Simoninej smrti a následnom publikovaní londýnskych spisov sa o ňu začali zaujímať mnohé osobnosti kultúrneho a akademického sveta. Básnik a spisovateľ Thomas Eliot, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, bol jedným z nich. Keď ho požiadali, aby napísal predslov k Prelúdiu k vyhláseniu práv týkajúcich sa ľudského bytia, podarilo sa mu na pár riadkoch vyjadriť myšlienku, ktorá sa týka nielen tohto Simoninho textu, ale aj jej celoživotného diela a životného príbehu. Poznamenal:

„Toto dielo patrí do kategórie prolegomény k politike, ktorú politici čítajú len zriedkavo a ktorú by väčšina z nich nechápala alebo nevedela, ako ju realizovať. Takéto diela nemajú vplyv na súčasné dianie. Pre mužov a ženy pohltených svojím zamestnaním a jazykom trhu prichádzajú vždy neskoro.

Ide však o knihu, ktorú by mali čítať hlavne mladí ľudia, a to skôr, než ich skúsenosť predvolebných kampaní a parlamentných zhromaždení pripraví o čas a o schopnosť myslieť. Je to jedna z tých kníh, ktorých vplyv – dúfajme – sa prejaví v myslení nasledujúcich generácií.“