Albert Petrovský Meno autora nie je skutočné, vedenie redakcie jeho identitu pozná.

Tento text napísal pedagóg pôsobiaci na Univerzite Komenského. Redakcia akceptuje jeho obavy, preto sme sa ho rozhodli uverejniť pod pseudonymom. Jeho skutočná identita je nám známa a o jeho integrite nemáme pochybnosti.

Progresívne úderky nezaháľajú. Korona-nekorona, vojna-nevojna. Čas na kultúrne vojny pod vlajkou progresu je vhodný vždy. To sa netýka len ministerstva zdravotníctva, ale aj najstaršej a najväčšej univerzity na Slovensku – Univerzity Komenského v Bratislave. Na tejto univerzite už roky pôsobím a vždy som ju vnímal ako miesto, kde vládol v prvom rade zdravý rozum. Toto pomaly prestáva platiť.

Naša univerzita prijala na prelome rokov Plán rodovej rovnosti. V kontexte diania v našom západnom civilizačnom okruhu prijatie takéhoto plánu až tak neprekvapuje. No je desivé, ako potichu a bez nejakej väčšej vnútrouniverzitnej diskusie to prebehlo. Sám som sa o tom dozvedel až v posledných týždňoch, pretože od kolegov som sa dopočul, že v duchu tohto plánu aj na našej fakulte má byť zriadený post poverenca pre rodovú rovnosť.

Rodová teória, po anglicky gender theory, je pavedecká teória stojaca na predpokladoch, že:

(1) biologické pohlavia muž a žena de facto neexistujú,

(2) všetky podstatné rozdiely medzi mužmi a ženami sú sociálne vykonštruované,

(3) takže „muž“ a „žena“ sú len dva z viacerých možných „rodov“ (po anglicky gender), ktoré navyše môže človek ľubovoľne meniť,

(4) rod/gender treba spraviť súčasťou všetkých rozhodnutí (v angličtine známe ako gender mainstreaming).

Jedine takto môžeme dosiahnuť skutočnú rovnosť.

Kto trochu sleduje situáciu v univerzitnom prostredí na západ od nás, vie, že o žiadnu rovnosť nejde. Všetky podobné rovnostárske plány, všetci tí poverenci a výbory majú jediný spoločný menovateľ. Robiť problémy na univerzite všetkým, ktorí nebudú súhlasiť. V tomto prípade tým, čo budú stále tvrdiť, že pohlavia sú práve dve a pohlavie človeka je dané geneticky, a to kombináciou chromozómov X a Y.

Keď sa čudujete, prečo človek milión prestáva veriť vedcom, tak tu máte dôvod. Presne preto, že takéto ideologické nezmysly sa dnes vydávajú za vedecké teórie.

Keď som sa dopočul o pláne zriadiť spomínaný post implementujúci Plán rodovej rovnosti na našej fakulte, komunikoval som s pár ľuďmi z vedenia fakulty. Zaujímalo ma, prečo niečo také na fakulte potrebujeme a k čomu to má vlastne prispieť. Stretol som sa s postojom, že rodová teória príliš zmysluplná nie je. Ale európske granty si vyžadujú, aby fakulta tieto štruktúry mala. Nemáte správny výbor, nedostanete peniaze na výskum! Takže to nejako prijmeme a budeme dúfať, že ide o ďalšiu kolónku v tlačivách pre úradníkov, ktorá skončí ako ďalšia potemkinovská dedina. V istom zmysle je ťažko zazlievať takýto postoj. Od takýchto grantov je (nielen) naša fakulta už roky závislá. Ale tá podobnosť s otázkami o vysporiadaní sa s náboženskou otázkou ako prerekvizitou k tomu, aby človek mohol zastávať významnejší post – neviem ju dostať z hlavy.

Bol by som rád, keby mali kolegovia pravdu a naozaj by šlo o ďalšiu potemkinovskú dedinu. Avšak skúsenosť zo zahraničia napovedá, že toto bude inak. V duchu rovnostárskych ideológií bol z Torontskej univerzity vyštvaný známy psychológ a špičkový vedec Jordan Peterson. Z Portlandskej univerzity rovnakým spôsobom odišiel profesor Peter Boghossian. S výpočtom podobných prípadov by sa dalo pokračovať. Čo implementácia rodovej a iných rovnostárskych teórií v univerzitnom prostredí spôsobuje, dobre zhrnul profesor Boghossian, keď pri svojej rezignácii povedal: „Študenti na Portlandskej univerzite nie sú vedení k mysleniu. Sú trénovaní k napodobňovaniu morálnej istoty ideológov. Akademickí pracovníci a univerzitní úradníci sa vzdali misie univerzity hľadať pravdu. Miesto toho posilňujú netoleranciu medzi divergujúcimi presvedčeniami a názormi. Toto stvorilo kultúru urážania (sa), kde sa študenti boja hovoriť otvorene a pravdivo.“

Prečo tento text píšem anonymne? Moja snaha o zorganizovanie rozumnej opozície na univerzite sa zatiaľ nestretla s veľkou odozvou. Viem o kolegoch, ktorým tieto ľavičiarske ideologické nezmysly tiež idú krkom. Poznám študentov, ktorí nesúhlasia so samozvaným progresívnym mainstreamom. Mimochodom, ono to nie je žiadny mainstrem. Je to menšina, ktorá je dobre zorganizovaná, ukričaná a bezohľadná v presadzovaní svojej ideológie. Úplne rozumiem, že nikomu sa do zápasu s ľavičiarskymi aktivistami nechce. Chceme robiť vedu a chceme vzdelávať. Preto sme sa rozhodli pracovať na univerzite. Ak by som sa pod tento text podpísal, iste sa nájde vhodný aktivista a moje pôsobenie v škole, ktorú mám tak rád, bude výrazne sťažené, ak nie rovno ukončené. Ak to, čo začalo Plánom rodovej rovnosti, bude v duchu západného vzoru pokračovať, pravdepodobne príde raz čas aj na to. Dnes však ten čas ešte nie je.

Dnes by som chcel týmto spôsobom vyzvať mojich kolegov a študentov našej univerzity:

Kolegovia, nedajme si vziať zdravý rozum len preto, že to doba alebo granty požadujú. Nepodpisujte sa pod dokumenty, s ktorými nesúhlasíte. Neostaňte izolovaní. Rozprávajte sa na svojich katedrách aj o týchto témach. Hľadajte spojencov. Kandidujte do senátov a keď tam ste, buďte na strane zdravého rozumu. Naštudujte si, čo hovoria všetky tie rodové a iné rovnostárske teórie. A hlavne, čo v realite spôsobujú. Spravte si na ne názor. Slobodne a bez ohľadu na to, čo žiada doba. V duchu toho potom aj konajte. V súlade s najlepšou univerzitnou tradíciou hľadania pravdy.

Študenti, hľadajte pravdu z plných síl. Čítajte, pozorujte, premýšľajte. Buďte nároční, nenechajte sa uspokojiť lacnými mediálnymi frázami. Vstupujte do diskusie so svojimi spolužiakmi a profesormi. S úctou, ale bez ohýbania pravdy. Sledujte, čo vo vašom mene robí študentská časť akademického senátu. Lebo práve cez ňu sa takéto nezmysly najčastejšie tlačia. Kandidujte do študentských častí akademických senátov a obhajujte tam zdravý rozum.

Možno na našej univerzite v najbližších rokoch prituhne a možno nie – mám nádej, že v strednej Európe nám toho zdravého rozumu ešte trochu zostalo. Ale ak by som mal kolegom a študentom dať nejakú radu do časov, ktoré nás čakajú, nech už budú akékoľvek, bola by to táto od Alexandra Solženicyna: „Môžeš prežiť svoj život integrálne. Nech je tvojím krédom toto: Nech lož príde do sveta. Nech aj zvíťazí. Ale nie s mojou pomocou.“

Najnovšie autorské články