V Rusku sa stále viac hovorí o vojne proti USA, EÚ či Turecku. Čo je za tým?

V Rusku dochádza k znepokojivému vývoju. O novoročnom balíčku represívnych opatrení a militarizácii verejnej diskusie píše profesor Lipitsky.

Posledné týždne roku 2020 sa v Rusku vyznačovali značnými zmenami pravidiel verejného života. Štátna duma, ruský parlament, schválil a prezident podpísal niekoľko zákonov, ktoré opoziční politici a médiá považujú za represívne. Kriticky naladení komentátori to nazvali „novoročným darčekom“ pre Rusov.

V prvom rade ide o tzv. „zahraničných agentov“. Táto charakteristika pre neziskové organizácie, ktoré sú aspoň čiastočne financované zo zahraničia, platí v Rusku už od roku 2012. Aktivita takýchto asociácií bola ďalej obmedzená, každé ich podujatie alebo vyjadrenie má obsahovať upozornenie, že je organizované „zahraničným agentom“.

Najnovšie sa tento princíp rozširuje aj na jednotlivcov. Autori akýchkoľvek textov na internete, ktorí niekedy dostávali peniaze z iných krajín, musia byť – pod hrozbou pokuty – označení ako „zahraniční agenti“. Zákon pritom neupresňuje, o aké peniaze či minimálnu sumu ide. Vznikla obava, potvrdená aj právnymi expertmi, že „agentom“ sa môže stať aj internetový obchod, keď vráti platbu za neprijatý tovar.

Treba dodať, že označenie „zahraničný agent“ má pre Rusov silne negatívnu konotáciu. Až doteraz mal jediný význam – označoval špióna. Všetko, čo píše alebo hovorí taký človek, má teda pre iných občanov vyzerať podozrivo.

Druhý zákon, ktorý vyvolal veľké reakcie, sa týka klebiet na internete, zvlášť na sociálnych sieťach. Definícia klebety bola rozšírená a od tejto chvíle zahŕňa nielen nepodložené vyhlásenia určené konkrétnym ľuďom, ale aj nemenovaným jednotlivcom či dokonca skupinám ľudí. Porušenie tohto zákona bude trestné, trestom môže byť až väzba. Podľa expertov to takmer vylučuje možnosť akejkoľvek politickej kritiky na adresu vlády alebo oligarchov, alebo aj verejné diskutovanie ich činnosti. Zároveň sa sprísnili pravidlá pre organizovanie pouličných podujatí: zhromaždení, demonštrácií a protestných akcií jednotlivcov (tzv. piketov).

Znova je v popredí zahraničné financovanie. Odteraz sú zakázané udalosti, na prípravu a realizáciu ktorých sa použili finančné prostriedky, prijaté z iných štátov alebo od „zahraničných agentov“. Okrem toho sú pikety jednotlivcov prakticky na tej istej úrovni ako hromadné podujatia. Zákon preto aj od nich vyžaduje predchádzajúce povolenie orgánov a výrazne tým obmedzuje možnosti ich vykonávať.  

V ten istý čas Federálna bezpečnostná služba (FSB) požiadala prezidenta o posilnenie svojich právomocí v boji proti informačným a psychologickým hrozbám v ďalších oblastiach. Málokto pochybuje, že tejto žiadosti bude vyhovené.

Čo sa vlastne deje? Prečo ruské vedenie pristupuje k takýmto opatreniam? Dalo by sa to napríklad pochopiť, keby bol dôvodom nárast opozičnej činnosti, čoho by sa vládna moc mohla obávať. V skutočnosti je situácia presne opačná, ruská opozícia je slabá a jej aktivity upadajú. Okrem Navaľného ani nemá známych lídrov. Ten je ešte stále v Nemecku, navyše je súčasťou procesu, ktorý viedol k vytvoreniu nových sankcií voči Rusku, jeho príspevkom bolo údajné odhalenie činnosti FSB v aktivitách voči jeho osobe, čo mnohí Rusi považujú za vlastizradu. Takže postoj k jeho osobe vo verejnosti sa skôr nezlepšuje.

Niektorí experti predpokladajú, že Kremeľ sa takto pripravuje na parlamentné voľby, ktoré sa majú konať už v tomto roku. Cieľom je vytvoriť také opatrenia, ktoré by mali vylúčiť akékoľvek prekvapenia. Do akej miery vyššie uvedené kroky súvisia s voľbami však nie je úplne jasné. Zákony totiž smerujú voči veľmi úzkej skupine obyvateľstva, ktorá pri formovaní verejnej mienky nehrá významnú úlohu, a najmä nepredstavuje reálne ohrozenie pre moc.

Podľa mňa je podstata týchto zmien v tom, že ruské vedenie je absolútne presvedčené, že zdroje akejkoľvek opozičnej činnosti sú organizované za hranicami krajiny. Táto úvaha nepripúšťa, že ruskí občania by boli schopní samostatne organizovať protesty, napríklad kvôli zníženiu príjmov či úrovne života. Skrátka, za každým prejavom nespokojnosti stoja zahraničné protiruské sily.

Rád by som na tomto mieste povedal, že je to absolútne falošný obraz a čistá paranoja. Ale nie je to tak. Minimálne niektoré vplyvné zahraničné skupiny a inštitúcie majú pomerne viditeľný cieľ vymeniť terajšie vedenie Ruska, s predpokladom, že po ňom príde priateľskejšie a spoľahlivejšie Rusko.

V Rusku vládne obava, že keď taký nápad vznikol, jeho autori urobili čokoľvek, aby ho uskutočnili. Príkladom je Irak alebo Líbya. Pravda, politické režimy tam neboli dobré, no ak ich porovnáme s tým, čo sa tam deje dnes, nedobrovoľne cítime istú nostalgiu.

Rusi preto chápu, že Kremeľ cíti ohrozenie a snaží sa blokovať všetky príležitosti pre zahraničný vplyv vo vnútri krajiny. Vyššie opísané opatrenia, hoci vyzerajú ako zamerané na domácu politiku, sú skôr elementom medzinárodnej politiky.

Ďalším takým prvkom je viditeľná militarizácia verejného povedomia. V rétorike niektorých provládnych politikov, a tiež v masmédiách, sa stalo úplne normálnym zaoberať sa témou možnej vojny. Najčastejšie ide o možnú vojnu proti USA alebo Európskej únii, alebo Turecku či Ukrajine. Porovnávajú sa zbrane rôznych strán, stav ich armád a vyvodzuje sa záver, že Rusko je schopné poraziť každého nepriateľa.

Znamená to azda, že Rusko sa naozaj chystá na vojnu? Asi nie. Nemyslím si, že si to v súčasnom ekonomickom stave Rusko môže dovoliť. Za každú cenu sa vyhýba priamemu konfliktu s Tureckom v Sýrii, Líbyi aj na Kaukaze, hoci tam dochádza k stretu a obidve krajiny majú absolútne protichodné ciele a záujmy. A to ešte Turecko nie je najsilnejší z pravdepodobných nepriateľov.

Myslím si, že v tejto militarizácii verejnej debaty ide najmä o propagandu, tá je súčasne orientovaná na cudzincov, aj pre domácu populáciu. Dejiny učia, že hrozba vojny spája ľudí, umožňuje im lepšie znášať ťažkosti. Ale na to je práve dobrá falošná, bezpečná pseudohrozba. Niečo, čo nepotrebuje mimoriadne opatrenia v obrane, ani nezvratné kroky v medzinárodných vzťahoch.

Možno z toho odvodiť aj iný záver. Kohokoľvek snaha dosiahnuť zmeny v Rusku nátlakom zvonku a povzbudením domácej opozície vedie k presne opačnému výsledku – posilňuje existujúcu moc a spôsobuje, že tá obmedzuje demokratické procesy a inštitúcie. Rusi teda dostali „novoročný darček“ nielen od Kremľa, ale aj od jeho zahraničných kritikov.

Chcel by som ešte pripomenúť, že takáto taktika vo vzťahu k Sovietskemu zväzu neprinášala žiadny úspech ani po minulé desaťročia. Nové trendy v sovietskom vedení vznikli len vtedy, ak nátlak a pokusy o podlomenie komunistického systému ustúpili a na ich miesto sa dostali rokovania o mierovom spolunažívaní a spolupráci. Azda to môže byť poučenie, možno aj vzor pre súčasnú situáciu.     

Denník Štandard víta diskusiu na rôzne témy. Diskusia nie je redakčným obsahom, vyjadruje osobné názory autorov.