Tri poznámky k vystúpeniu prezidenta Zelenského

V. Zelenskyj sa v príhovore poslancom NR SR poïakoval Slovensku za pomoc Poslanci ĽSNS, zľava Stanislav Mizík, Marek Kotleba, Rastislav Schlosár odchádzajú z rokovacej sály Národnej rady SR počas príhovoru ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Foto: Pavol Zachar/TASR

Volodymyr Zelenskyj vystúpil cez obrazovku v slovenskom parlamente. Bolo to gesto solidarity voči krajine, ktorá čelí krutej vojne, čo treba privítať a podporiť. Ak myslíme naše priateľstvo vážne, mali by sme byť schopní povedať ešte niečo. Aj keď možno nie hneď.

Ešte predtým, než pripojím pár poznámok k samotnému vystúpeniu, jedna úvodná. V istom zmysle podstatnejšia ako tie ostatné.

Časť opozičných poslancov z ĽSNS odišla po začiatku príhovoru ukrajinského prezidenta zo sály takým spôsobom, aby si to musel všimnúť aj Zelenskyj. Bol to prejav neúcty a zjavného pohŕdania voči hlave susedného štátu, ktorý je vo vojne. Neexistuje dôvod ani postoj, ktorý takéto správanie môže ospravedlniť. Neexistuje.

Nevieme sa správať, stále a znovu sa to opakuje.

Videli sme to v utorok v parlamente, ale videli sme to aj v pondelok na Slavíne, keď bolo bránené niektorým ľuďom (napríklad Harabinovi), aby položili kvety padlým.

Úctivosť a rešpekt, podobne ako to platí pre toleranciu, nepestujeme voči tým, s ktorými súhlasíme. Sme povinní ju ukázať všetkým. Je zvláštne, že všetky tie kampane proti neznášanlivosti sú sprevádzané nárastom neznášanlivosti. Všetky tie kampane zrejme nedokážu riešiť to, čo sľubujú. Pri tých, ktorí sa správali ako luza v pondelok pri Slavíne, je to úbohé. Ale pri správaní poslancov parlamentu je to hanba. Dotýka sa aj tých, ktorí si Zelenského demonštratívne neprišli vypočuť.

Prejdime k téme.

Je dobre, že sa k Ukrajine správame solidárne, je dobre, že pomáhame utečencom, že sa naši politici stretávajú. Je namieste, že odsudzujeme ruskú agresiu. Pokiaľ ide o dovoz zbraní, musíme byť schopní o tom viesť čo najpokojnejšiu debatu. Nezhodneme sa vo všetkom, ale práve tá debata nás odlišuje od neslobodných režimov. Budú medzi nami pacifisti, ktorí akékoľvek zbrane odmietnu, budú medzi nami tí, ktorí budú namietať proti útočným a ťažkým zbraniam (obranné a ľahké podporia), a budú takí, ktorí podporia dovoz všetkých zbraní.

Práve posledná skupina nám dnes vládne a mala by si byť vedomá dvoch vecí. Po prvé, nálad a stavu spoločnosti, aby svojím postojom neradikalizovala situáciu doma. A najmä toho, že útočník (Rusko) nesmie našu pomoc vyhodnotiť ako našu účasť vo vojne. Potom by to bola účasť štátu NATO, čo by mohlo viesť k eskalovaniu vojny presahujúcu našu zodpovednosť a význam. Sú totiž aj horšie scenáre ako všetky tragédie, ktoré vidíme na Ukrajine.

Prezident Zelenskyj povedal dve veci, ktoré si zaslúžia poznámku.

Po prvé, že ak „nezastavíme ruské vojská, prídu všade tam, kam budú môcť, aj na územie Slovenska“.

K obetiam sa správame citlivo a pán prezident má právo povedať slobodne to, čo cíti a považuje za potrebné, ale tento výrok nemá racionálny základ.

A môžeme to povedať aj vďaka tomu, čo vidíme na Ukrajine. Ruské vojská (chvalabohu!) neboli schopné obkľúčiť ani dobyť Kyjev. Rusko (chvalabohu!) nedokáže dobyť celú Ukrajinu ani „zotrieť ukrajinskú samostatnosť“, ako to nazval Zelenskyj. Rusi sú schopní viesť ničivú vojnu, aj ju na juhovýchode Ukrajiny vedú, ale nechcú a nebudú viesť vojnu voči štátom NATO. Ak ich tie nevyprovokujú.

Cieľ, o ktorom hovorí prezident Zelenskyj, aby Rusko neviedlo vojnu proti Slovensku, teda vyzerá z našej perspektívy inak. To, čo Ukrajina vidí ako úlohu zastaviť Rusko, aby nepostupovalo ďalej, tak to pre štáty ako Slovensko znamená Rusko k vojne nevyprovokovať. Zelenského analógia s rokom 1968 neobstojí rovnako, ako neobstojí Putinova analógia s vojnou proti nacizmu.

A potom je tu ešte druhá poznámka.

Mala by zaznieť, aj keď nie nevyhnutne ako reakcia na Zelenského prejav. Mali by sme si ju uvedomiť doma, sami voči sebe, týka sa totiž často tých, ktorí dnes mávajú ruskými alebo sovietskymi vlajkami.

Aj na našom území žije iný národ (naučili sme sa ich volať národnostná menšina), obýva súvislé územie, ktoré susedí so štátom, kde je ten istý národ štátotvorným. Po roku 1989 a ešte viac po roku 1993 existovalo veľa príležitostí na rast napätia, nenávisti a konfliktov. Skúšali sme zakazovať maďarčinu, prechyľovať priezviská, zatvárať školy, bojovať o sochy a tabule, komplikovať volebný zákon, osočovať sa v parlamente aj na verejnosti. Museli sme čeliť provokáciám a rôznym hrám z druhej strany. Ale za uplynulých vyše 20 rokov sme ukázali, že sme týmto pokušeniam dokázali ako štát odolať. Ten zápas sa neskončil, ale naše vzťahy s Maďarmi sú (chvalabohu!) dobré.  

Vojnu na Ukrajine od tohto nemožno oddeliť. Na Ukrajine sa pred touto vojnou stalo presne to, pred čím varovali mnohí vopred. Nič neospravedlňuje vojenskú agresiu voči susednému štátu, ale niečo k nej môže viesť.

Aj túto lekciu by sme mali raz Ukrajincom ponúknuť. S Ruskom budú totiž susediť navždy.


Ďalšie články