Prečo nie sme ochotní bojovať za Slovensko. Prst ukazuje na liberalizmus

Mnohí sa v uplynulých dňoch pozastavili nad prieskumom verejnej mienky, podľa ktorého by bola za Slovensko ochotná bojovať len malá časť obyvateľstva. Pohoršenie nestačí, kým si neodpovieme na príčinu. Ide totiž len o zrkadlo liberálnych myšlienok, ktoré sa presadili v našej spoločnosti.

V mojom predchádzajúcom zamestnaní som sa takmer každý rok pýtal zhruba osemnásťročných stredoškolákov, či by boli v prípade napadnutia Slovenska ochotní brániť svoju vlasť. V drvivej väčšine prípadov to študenti rezolútne odmietli. Na ich reakciách bolo vidieť, že tá predstava im pripadá ako z iného vesmíru. Ak si dobre spomínam, ochotu bojovať prejavili za šesť rokov len dvaja študenti a ďalší dvaja boli ochotní zamyslieť sa nad tou možnosťou. Pre ostatných to bolo sci-fi.

Tieto dva prieskumy potvrdili odpovede mojich vtedajších študentov a ukazujú, ako veľmi je naša spoločnosť poznačená liberálnym myslením, ktoré odmieta alebo karikuje takmer všetky tradičné hodnoty, národ a štát nevynímajúc.

Národ ako dôvod zničujúcich vojen

Má to svoje príčiny. Prvým dôvodom, prečo klasickí (teda tí starší) liberáli odmietali národnú myšlienku, bola skúsenosť s vojnami, na počiatku ktorých boli nacionálne vášne. Tu si treba predstaviť najmä nemecké rozpútanie druhej svetovej vojny, ale aj vojny na Balkáne z 90. rokov. Táto argumentácia má svoje rácio, keďže prehnaný nacionalizmus skutočne priniesol ľudstvu veľké tragédie. Avšak liberálny liek, ktorý spočíva v úplnom odmietnutí nacionalizmu, nie je ničím iným ako neuskutočniteľnou utópiou, keďže národ je prirodzené spoločenstvo a odstrániť ho sa skrátka nedá.

Namiesto odsúdenia národnej myšlienky ako celku je potrebné nájsť správnu mieru lásky k vlasti. Práve na to upozorňuje britský mysliteľ C.S. Lewis, ktorý v brilantnej knihe Štyri lásky upozorňuje, že každá láska – teda aj tá k národu – môže prerásť v zničujúcu nenávisť, ak sa v nej nenájde strednosť, inak povedané správna miera. Konceptom miernosti, ktorý je tak úzko spätý s kresťanskou filozofiou, však liberáli opovrhujú.

Lewis navyše správne predvídal, že ak niekto zavrhne myšlienku nacionalizmu ako zlú, bude musieť vždy nájsť iný dôvod, ktorým ospravedlní obranu svojej vlasti. A presne to vidíme aj dnes na diskusných fórach, keď ľudia píšu, že za takú (skorumpovanú, zaostalú…) krajinu, ako je Slovensko, sa neoplatí bojovať. Lewis pripomína, že svoju vlasť nemáme mať radi preto, že je dobrá. To by bolo rovnaké, ako keby sme povedali, že svoje deti budeme mať radi len vtedy, keď budú dobré a manželku len vtedy, keď bude mladá. Pri vlasti, rovnako ako v rodine, je to naopak. „Človek, ktorý skutočne miluje svoju krajinu, ju bude milovať aj v jej troskách a úpadku,“ píše Lewis. Neopustí loď hneď, ako sa začne potápať. Preto konzervatívci tvrdia, že svoju vlasť nemáme milovať len, keď je úspešná, ale vždy. A to len preto, že je naša.

Individualisticko-hedonistická kultúra

U bežných mladých ľudí je však problém hlbší a leží v samom koreni toho, ako premýšľajú nad sebou a spoločnosťou. Predstava, že by mali zomrieť za niekoho, s kým ich nespája nič iné, len náhoda, že sa narodili v tom istom štáte, je pre nich absurdne hlúpa. Veď ak v dnešnej spoločnosti existuje niečo, prečo by som mal trpieť, tak to je osobný úspech alebo prinajlepšom úspech mojich najbližších.

V dnešnej individualisticko-hedonistickej spoločnosti skrátka neexistuje koncept znášania utrpenia za iných, lebo to, o čo sa mám snažiť, je hlavne osobný prospech. Preto je zosmiešňované národné cítenie či koncept rodičov s mnohými deťmi. Nikde v tom totiž nie je miesto pre osobný prospech, ak teda nepočítame cnostný život za istú formu prospechu. A liberáli ho za taký rozhodne nepočítajú.

Je to vlastne vojna dvoch konceptov, ako hľadieť na spoločnosť a jednotlivca. Ten liberálny vraví, že spoločnosť je súborom atomizovaných jednotlivcov, ktorí sa snažia maximalizovať svoje šťastie a úlohou štátu je čo najmenej im v tom prekážať. Za najvyššiu hodnotu považuje slobodu jednotlivca robiť si, čo sa mu zachce. Konzervatívny koncept však za najvyššie dobro považuje spoločné dobro či dobro spoločnosti. Pre konzervatívcov je tu štát na to, aby jednotlivcom dopomáhal stať sa lepšími, cnostnými ľuďmi. Ľuďmi slobodnými od svojich vášní, slobodnými konať to, čo je správne, a nie to, čo sa im zachce.

Ak totiž záleží len na mne a na tom, čo sa mi zachce, prečo by som mal trpieť za Slovensko, ak môžem ujsť do Ameriky a žiť tam spokojný život bez obáv? Takto o smrti za vlasť zmýšľa liberalizmus. A aj väčšina Slovákov. Preto nie sú ochotní ísť bojovať.

Snaha spojiť liberalizmus s nacionalizmom nemôže fungovať

Samozrejme, vojna na Ukrajine odrazu ukázala hrdinstvo ľudí ochotných zomierať za svoju vlasť a nabúrala liberálnu predstavu o nacionalizme ako niečom výlučne zlom či nepochopiteľnom. Liberáli preto začali v posledných týždňoch resuscitovať národnú myšlienku. Avšak po svojom.

Predviedol to napríklad Francis Fukuyama, ktorý v eseji v magazíne Foreign Affairs píše, že liberáli by mali zmeniť svoj vzťah k národnostnej otázke, lebo sa ukázalo, že národné cítenie môže pomôcť pri boji za slobodu, čo je, samozrejme, pravda. Taký Scruton o tom písal knihy. No Fukuyama ešte v tom istom texte píše, že národ je len sociálny konštrukt, teda je niečím abstraktným, čo existuje len v mysliach ľudí. Fukuyama teda liberálov nabáda, aby svojim spoluobčanom hovorili, že by sa mali byť ochotní obetovať, ba umrieť len za akúsi chiméru, ktorá v skutočnosti neexistuje.

Fukuyama a ďalší liberáli (na Slovensku napríklad Jozef Bátora) však nemôžu byť so svojím konceptom nacionalizmu úspešní, pretože nikdy nepripustia dve veci, ktoré sú pre správne národné cítenie najdôležitejšie. Prvou je, že bojovať za svoj národ je správne najmä preto, lebo je to naše prirodzené spoločenstvo, do ktorého patríme rovnako ako trebárs do rodiny. Pre liberálov je národ (a už aj rodina) len sociálny konštrukt, žiadne prirodzené spoločenstvo. Preto ostávajú uväznení v tom, o čom písal Lewis. Stále si potrebujú racionalizovať to, prečo mať radi svoju vlasť.

A po druhé nebudú úspešní preto, lebo myšlienka obetovania sa za spoločné dobro je v príkrom rozpore s myšlienkami liberalizmu, ktorý niečo ako spoločné dobro odmieta a vidí len dobro jednotlivca a maximalizáciu jeho osobných dobier. Skrátka, Bátora s Fukuyamom a ďalšími by najprv museli pripustiť, že liberalizmus sa mýli vo svojom základe. Preto spojenie liberalizmu a národnej myšlienky nie je možné.

A prieskumy verejnej mienky o tom, nakoľko sme ochotní bojovať za svoju vlasť, len ukazujú, ktorý myšlienkový smer u nás prevláda.

A svedčí o tom aj história. Zatiaľ čo v minulosti bola národná hrdosť, reprezentovaná aj tým, že za svoj národ budem znášať príkoria, považovaná priam za nevyhnutnú vlastnosť každého člena spoločnosti a jej absencia znamenala verejné odsúdenie, v posledných rokoch je to naopak. Za čudákov sú označovaní tí, ktorí sú ochotní brániť svoju vlasť. Preto sa nečudujme, že Slováci nemajú záujem o obranu svojho štátu. A ak to chceme zmeniť, treba čeliť príčine, nie dôsledkom.