Špina, ktorá sa ukrýva v každom z nás

monika_hilmerovairena_janka_balkova_anita Monika Hilmerová (ako Irena), Janka Balková (Anita) v hre Špina. Foto: Robert Tappert, snd.sk

Slovenské národné divadlo uviedlo tento rok už niekoľko nových titulov, jedným z nich bolo aj predstavenie Špina, ktoré malo premiéru koncom marca. Predstavenie prišlo z Maďarska, autorom je súčasný dramatik Béla Pintér.

Pred pár rokmi na Nitrafeste s týmto predstavením vystúpilo maďarské divadlo pod vedením Bélu Pintéra, u nás ho režíroval Ján Luterán a dostalo sa na dosky Slovenského národného divadla. Najbližšie sa hrá dnes (v sobotu) večer alebo v júni dvakrát.

Manželský pár Irena a Attila, ktorých si zahrali Monika Hilmerová a Alexander Bárta, sa už niekoľko rokov neúspešne pokúšajú o dieťa. Predstavenie sa začína príchodom lekára, ktorý im oznámi smutnú správu, ktorú nechce počuť žiadna žena túžiaca po dieťati. Pri operácii museli Irene vybrať maternicu. Ich malá šanca otehotnieť sa úplne stratila, vlastné dieťa už nikdy nebudú mať.

Samo o sebe veľká téma, no súčasný maďarský autor do hry vložil aj ďalšie témy (aj s politickým znamienkom).

Predstavenie otvára tému rasizmu a predsudkov

Sledujeme vývoj vzťahu, utuženie aj krízu. Bezdetný pár má aj inú možnosť, dieťa si môžu adoptovať. Irena je sociálna pracovníčka a vie, že na bábätko budú čakať aj dva roky. V detskom domove sa spoznávajú s dospievajúcou Rózsou, ktorú prezývajú Špina. Irena sa rozhodne, že práve Rózsu si chce vziať domov. Rózsa však nechce odísť bez svojej najlepšej kamarátky Anity.

Foto: Robert Tappert/SND.sk

S oboma dievčatami sa presťahujú do malej maďarskej dediny, v ktorej vládne veľká dávka netolerancie. Ako to už býva, všetci sa na dedine poznajú a majú potrebu rozoberať tých druhých. Príchod Attilu a Ireny s oboma dievčatami sa medzi dedinčanmi nestretne s veľkým pochopením.

Anita je Rómka a žiaden Róm v dedine ešte nežil. Predstavenie tým otvára tému (skrytého) rasizmu. Našťastie, ten sa veľmi rýchlo potlačil po tom, ako si ich Anita získa svojou milou povahou a obetavosťou. Rózsa to má horšie, v obci ju nikto nemá rád a nie je to len pre jej vzhľad, ktorý je… no, povedzme, že nie je veľmi pohľadná. Navyše je drzá a nevychovaná. Dievča je v puberte, poviete si, treba jej hneď všetko vyčítať?

Ako prvý mal voči adoptovaným dievčatám predsudky dedinčan Šulek, no podobne ako ostatní, aj on si našiel cestu aspoň k Anite. Ani Irena a Attila nevedia svoju lásku medzi dievčatá rozdeliť rovnako a majú radšej Anitu, ktorá to však využíva vo svoj prospech.

Divadelná balada, v ktorej nájdete aj humor

V Rózse však časom bujnie nenávisť a závisť voči svojej kamarátke (a vlastne dnes už sestre) Anite. Predchádzajúce veľké kamarátstvo jej nahrádzajú sympatie k extrémistom, ku ktorým sa napokon pripojí. Vidíme to na jej oblečení, ktoré sa po čase mení.

Celá hra v sebe nesie aj baladické a folklórne prvky. Dopĺňa ich spev a hudba, ktorú skomponovali Adam Ilyas Kuruc a Daniel Fischer. Po presťahovaní začal Attila tvoriť svoje vlastné ochotnícke predstavenie. Ide o baladu o partnerkinom trápení, v ktorej si zahrali všetci dedinčania. Hlavnú hrdinku stvárnila Attilova manželka, znázorňovala ženu menom Ilona. Keď bola mladá, nechcela mať deti. Neskôr čakala chlapca, ale radšej ho nechala v lese, nech ho zožerú vlci. Po pár rokoch svoje rozhodnutie ľutuje, ale už je neskoro. Tento fantazijný obraz zrejme odkazuje na traumu potratu.

Foto: Robert Tappert

Pôsobí to strašidelne, žánrovo ide o baladu. Za toto predstavenie získajú Attila aj jeho žena dokonca ocenenie Zlatý reflektor. Vtedy je čas aj na trochu pobavenia. O vtipné pasáže sa postarali starší muži, Bandi Šulek (Emil Horváth) si v scéne mnohokrát doberal Paliho Kováča (Vladimír Obšil).

Špina je v každom z nich

Predstavenie ako celok pôsobí veľmi smutne, na každej postave vidíme, že jej niečo chýba. U Ireny a Attilu to bolo dieťa, u Rózsy a Anity rodičovská láska, Etuške zase chýba zdravie a jej manželovi uznanie.

Osvetu adopciám toto predstavenie asi veľmi nespraví. Celkom zaujímavou otázkou by bolo, ako by na túto hru reagovali ľudia, čo sa starajú a pomáhajú deťom z detských domovov. Vrátane adoptívnych rodičov.

Na začiatku hry sa zdá, že názov predstavenia Špina dal autor titulu podľa Rózsy, ktorú tak prezývajú. Zvykli si na to všetci v detskom domove a neskôr aj v dedine. Ako sa divadelný kus posúva v čase, je čoraz viac zrejmé, že tá špina sa ukrýva v každom jednom z obyvateľov dediny.

Predstavenie sa najbližšie hrá dnes (v sobotu) večer, prípadne ešte v júni dvakrát. Pridáme ešte jednu upútavku – od dramaturga Daniela Majlinga:


Ďalšie články