Púčik, Tunega, Tesár: Splatili sme im prvú časť dlhu

Stále sme dlžníkmi týmto martýrom slobody, stále treba pre ich miesto v našich dejinách urobiť viac. Ale včera sa niečo práve podarilo. Píše Ján Figeľ.

Udelenie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam prezidentkou Slovenskej republiky trom popraveným martýrom za Bielu légiu je dlho očakávaným zadosťučinením ich pamiatke a prínosu v slovenskom zápase o slobodu, demokraciu, ba aj spoločnú Európu.

Slovenské dejiny 20. storočia sú plné dramatických príbehov, ktoré sú dodnes ukryté a nepoznané. Prekryl ich čas, bolesť, nezáujem, ale aj zámerné mlčanie a obchádzanie. Mnohí pri odpore voči komunistickej totalite obetovali to najdrahšie  – svoje vlastné životy. K takýmto silným príbehom patrí aj zápas trojice študentov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára s totalitnou štátnou mocou.

Aj dnes, vyše tridsať rokov po páde komunistického režimu, zisťujeme, ako žalostne málo vieme o týchto a mnohých ďalších odvážnych ľuďoch z hnutia Biela légia. Napríklad, v mojej rodnej obci Čaklov pri Vranove nad Topľou bol za účasť v Bielej légii popravený v Prahe Michal Mihok a na dlhé roky žalárovaná skupina mužov. Otcov 26-ročný brat Ján Figeľ bol zlikvidovaný príslušníkmi ŠtB vo februári 1953 z dôvodu účasti na aktivitách hnutia. Takýchto zločinných a krvavých príbehov bolo na Slovensku mnoho. Často sa stretávam s doteraz nepoznanými. Je našou povinnosťou ich poznať a hovoriť o nich.

Rozsahom a charakterom činnosti bola Biela légia predvojom a inšpiráciou Nežnej revolúcie 1989. Predovšetkým tým, že išlo o nenásilné kresťanské hnutie odporu voči komunistickému režimu. Aj jej názov vychádzal z historickej sily Štefánikových československých légií a z občianskeho vzdoru voči červenej ideológii boľševizmu.

Po druhej svetovej vojne a po obnovení Československa v roku 1945 vznikol politický systém Národného frontu. V tejto vynútenej koalícii politických strán mali rozhodujúce slovo komunisti. Opozícia v tomto systéme nemohla pôsobiť. Na Slovensku vyvolali v roku 1945 veľkú nespokojnosť zásahy proti katolíckej cirkvi, predovšetkým poštátnenie celého cirkevného školstva a internátov, ale aj rozpustenie katolíckych spolkov a zastavenie katolíckej tlače. V lete 1945 sa na Slovensko z evakuácie v Rakúsku vrátil dr. Štefan Chalmovský. Púčik a Tunega ho poznali. Zapojili sa do Chalmovského protestnej činnosti vydávania letákov a budovania ilegálnej organizácie. Ciele tejto organizácie vyjadrujú tajné Smernice:

„Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie ak nie strašnejšie: Zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami. Účinky komunistickej diktatúry na Slovensku dirigovanej z Moskvy, sú už dnes jasne badateľné a veľmi zreteľne nám rysujú osud, ktorý nás Slovákov očakáva pod nadvládou komunizmu. Teror, útisk, žalárovanie, obmedzovanie osobnej slobody, majetkovej, náboženskej, tlačovej, zhromažďovacej, slobody prejavu a vôle, ľudové súdy, hospodársky a kultúrny úpadok Slovenska, to sú doteraz výsledky oslobodenia Slovenska komunistami. A čo nás očakáva v budúcnosti? Nič, len zvýšený teror, prenasledovanie všetkých statočne a poctivo zmýšľajúcich Slovákov... Musíme sa vzoprieť a postaviť sa proti diktatúre komunizmu, tak ako sme sa postavili proti diktatúre nacizmu... Naším cieľom je: 1. Predovšetkým odstránenie komunizmu a jeho historicko-materiálnej ideológie a svetonázoru, 2. Udržanie kresťanského svetonázoru na Slovensku a jeho uplatnenie sa v živote verejnom i súkromnom, 3. Zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. Nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku podľa zásad o demokracii, 5. Podľa vývinu medzinárodnej politickej situácie obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej ČSR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzu stredoeurópskych – európskych národov.”

Ako píše historik Róbert Letz:

“Zo Smerníc vyplýva jednoznačne odmietavý postoj ku komunizmu, upozornenie na jeho nebezpečenstvo, a to v čase, keď sa mnohí nechali klamať iba vonkajším zdaním a domnievali sa, že Moskva a komunistické hnutie sa budú demokratizovať. Odmietnutý tu nie je len komunizmus, ale aj nacizmus, takže odpor proti komunizmu nepramení z príchylnosti k nacizmu, ale z presvedčenia o nesprávnosti oboch systémov. Tvorcov a podporovateľov smerníc teda nemôžeme automaticky považovať za prívržencov politického systému Slovenského štátu, požadujúcich návrat starých čias. Sami sa prihlásili k demokracii ako najvhodnejšej politickej forme. Dôvod, prečo sa postavili proti prenikaniu komunizmu na Slovensko, tkvel práve v tom, že sa zasadzovali za práva a slobody, ktoré sa nerešpektovali. Je pozoruhodné, že myšlienka samostatného slovenského štátu v smerniciach sa nechápe dogmaticky ako jediné schodné riešenie, ale spája sa česko-slovenskou federáciou, prípadne stredoeurópskou federáciou.”

Podobne, ako počas desaťročí disentu, Biela légia šírila informácie aj prostredníctvom zahraničnej vysielačky – Rádia Biela légia z územia Rakúska. To sa stalo predchodcom neskoršej stanice Slobodná Európa. A na území Rakúska sa uskutočňovala aj spravodajská spolupráca s americkou službou CIC (Counter Intelligence Corps), z ktorej sa neskôr stala známa CIA.

Hnutie pôsobilo hlavne v rokoch 1947-55 celoplošne v mnohých bunkách na Slovensku. Režim ho považoval za veľmi nebezpečnú silu. V jednom z najväčších monsterprocesov proti Púčikovi a spol. bolo v roku 1949 v Bratislave súdených 60 obvinených. 48 bolo aj odsúdených, traja mladíci na doživotie. Po odvolaní prokurátora Antona Rašlu Najvyšší súd v Prahe tieto rozsudky sprísnil. Tunega, Púčik a Tesár dostali trest smrti. Prezident Gottwald ich žiadosti o milosť nevyhovel. Popravení boli skoro ráno 20. februára 1950 v Justičnom paláci v Bratislave. Pochovali ich na druhý deň do spoločného hrobu na Martinskom cintoríne v Ružinove. Dodnes nemá Biela légia a jej martýri výtvarné stvárnenie v Bratislave. Udelenie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam hlavou štátu je napríklad vhodným pozvaním a aktuálnou príležitosťou na pomenovanie ulíc či námestí tam, kde súčasní komunálni predstavitelia na Bielu légiu nezabudli a vážia si jej prínos pre našu slobodu a demokraciu.

Základom slobodnej občianskej spoločnosti je statočnosť a odvaha občanov. Tunega, Púčik a Tesár spolu s mnohými podobne zmýšľajúcimi sú pre nás pozvaním k aktívnej pamäti a úcte. Potrebujeme vyhľadať existujúce stopy po rozsiahlom hnutí odporu voči totalite, lebo aj jeho ovocím je naša súčasná sloboda. Príklad Bielej légie je povzbudením pre statočnosť a odvahu aj v tejto dobe. Pretože sloboda bez pravdy neprežije a sloboda bez zodpovednosti sa rozvráti.