Šimečka. Smutná evolúcia jedného priezviska

Michal Šimečka sa dnes stal predsedom strany Progresívne Slovensko, nemal protikandidáta, zvolilo ho 152 zo 156 delegátov.

Už predtým sa stal podpredsedom Európskeho parlamentu, čo je v podstate závratná a úspešná kariéra, ktorá by mala stáť za poznámku či komentár. Rozmýšľal som vtedy, že by som k tomu mal niečo napísať, ale zistil som, že nemám čo povedať. Slovák v čele Európskeho parlamentu by bol kedysi považovaný za priam štátny úspech, akoto že to teraz tak nie je?

Teda neberte ma zle, priaznivcom jeho strany radosť doprajem, ale myslím si, že nikoho inak nič veľmi neruší, nič neteší. Je to akosi jedno. Čosi to vypovedá o EÚ, čosi o Šimečkovi. A možno práve to je téma.

Čím to je? Možno tým, že Šimečka nič nereprezentuje. Je to progresívny liberál, zastáva presne to, čomu v Bruseli verí každý čelný politik, novinár a úradník. Niektorí sú bývalí kresťanskí demokrati, niektorí sú liberáli, niektorí zelení, ale v skutočnosti sú jeden kartel. Veria vždy tomu, čomu veriť treba. Ale rozlíšiť ich už nie je jednoduché.

Je to ich zásluha. Všetko dokážu spojiť, všetko poľahky zameniť.

Dokonale to reprezentuje Ursula von der Leyenová. Vždy bola tým, čím mala byť. Vždy ochotne píše, ako kedysi spievala trenčianska kapela, modrým perom. Bola ministerkou obrany, ale nikto ju dnes nekritizuje za jej stav. Bola za zrušenie jadra, hneď potom za zelenú agendu, ani tu ju nikto nekonfrontuje. Tých tém je viac, týkajú sa aj Ukrajiny a ruského plynu, integritu nehľadajte. Prekážalo by to iba vtedy, keby sa vzoprela dogme doby. Ale to ona nikdy neurobí.

A Michal Šimečka jej to nepripomenie, veď prečo aj, Európu predsa neohrozuje vládnuca trieda, všakže.

Všimli ste si, že v európskej politike neurobil kariéru žiadny významnejší Východoeurópan? Uspeli tam najmä tí, ktorí splynuli s ideológiou a témami Bruselu. Malou výnimkou bol Ryszard Legutko, poľský filozof a politik strany Právo a spravodlivosť, ktorý vedel to veľké zhromaždenie pod skleníkom v Bruseli aspoň vyrušiť. Keď napríklad nebohý Giscard d’Estaing predstavil európsku ústavu, Legutko bol proti, ale svoju autoritu ukázal tým, že ctených Európanov upozornil, že ten Grék, ktorého citát si vybrali za motto ústavy demokratickej Európy, bol dosť nemilosrdným kritikom demokracie.

Bolo to trpké. Nikto prirodzene nereagoval, to motto sa neskôr nenápadne vytratilo.

Lenže Legutko je znalec Platóna, popredný mysliteľ našej doby, ktorý úplne presne opísal slabé miesto Milana Kunderu v polovici 80. rokov, potom si pokojne trúfol na kritiku demokracie, ktorá zavrhla republikánsku tradíciu, ale aj porovnanie neskorého komunizmu a liberálnej demokracie. Nie zrovnanie, nič povrchné ani prvoplánové, naopak, hlboká úvaha, ktorá znepokojuje najviac tých, ktorí za slobodu do roku 1989 prinášali obete.

To je Legutko, oplatí sa ho čítať aj počúvať. Ale čelnú funkciu v Bruseli nikdy nedostane.

Šimečka je iný prípad.

Ja viem, je to neporovnateľné v každom možnom ohľade: inteligencia, rozhľad, vek, skúsenosť… ideologické krytie, nepatrí sa ich zrovnávať. Ospravedlňujem sa za to. Ale niečo si pritom azda uvedomiť môžeme. Nejde len o to, že Šimečka tam ničím nevynikne, ničím nevyruší, nepovie nič, čo by bez neho nevedeli. Ide najmä o to, že si nič také ani nemyslí.

A to je vlastne tragédia, ktorú zdôrazňuje Šimečkovo priezvisko. To je tá smutná evolúcia, na ktorú odkazuje názov článku.

Starý pán Šimečka (1930 – 1990), ako sa mu v mojich kruhoch hovorí, bol pôvodne marxista a komunista. Keď v polovici 60. rokov napísal knihu Kríza utopizmu, bola to originálna úvaha, od komunizmu sa rýchlo emancipoval. Za svoje myslenie ochotne zaplatil, stal sa robotníkom, len aby mohol myslieť a písať to, čo chcel. A písal naďalej originálne. Koniec nehybnosti bývalého režimu začal opisovať už na konci roku 1987, jeho Obnovenie poriadku o normalizácii či Kruhová obrana, to všetko sa dá dodnes čítať a čitateľ vďaka tomu lepšie porozumie komunizmu. Nepísal totiž na ideologickú objednávku, čelil jej.

Potvrdil to aj neskôr, keď celkom pokojne a dlho pred víťazstvom Mečiara pochopil, že Slovensko sa bude musieť osamostatniť, že je to celkom prirodzené a káže tak logika dejín, čomu už jeho žiaci skôr nerozumeli.

Jeho syn Milan Šimečka mladší je už iný prípad. Ideológii komunizmu rozumel, ale to už nebol jeho zápas, ten prišiel až neskôr. Mečiarizmu čelil statočne a priamo, Dzurindove chyby ešte vedel pomenovať a opísať, ale potom sa čosi zmenilo. Začal sa mýliť v zásadných veciach aj interpretáciách. Po 11. septembri 2001 videl svet na pokraji svetovej vojny, ale o islame písal konformne. Kritikov ideologickej homoagendy považoval za Putinových idiotov, ale nesedelo to ani u nás a v takom Poľsku už vôbec nie. V knižke Medzi Slovákmi, kde sa pokúsil vysvetliť tému slovenskej ľahostajnosti, písal, ako u nás neboli ľudia pred rokom 1989 ochotní vlastným menom podpísať protest proti režimu, čo síce platilo pre spisovateľov a umelcov, ale odignoroval tým desiatky tisíc katolíkov a kresťanov, ktorí toho schopní boli. Čo nám teda jeho esej objasnila?

Neskôr dal do kontrastu Sulíka a Fica, až sa z toho hlava krútila: „Od Mečiarových čias nečelila naša krajina väčšej domácej politickej hrozbe, než je Sulíkova geopolitická otočka,“ napísal a vyšlo mu z toho, že Fico „je pre túto krajinu menšou hrozbou než Richard Sulík“. Bolo to v roku 2017.

Porovnávať ho s jeho otcom sa už veľmi nedalo. Vzťah ideológie a poznania mal už totiž iný pomer. Na niektoré veci, v politike aj našich dejinách, pozeral ideologicky. Pri EÚ a dúhe to platí zvlášť.

No a poslednú kapitolu píše vnuk Michal Šimečka.

Žiaľ, nespomínam si na nič, čo povedal, je to skôr pena dní, nezviedol zatiaľ žiaden verejný konflikt, kde by musel ukázať, či je mu bližšia moc alebo pravda. Chýba mu charizma, ale celkom iste mu nebude chýbať podpora médií, najmä červených denníkov. Priezvisko mu, zdá sa, otvára dvere. Mal som v priebehu posledných mesiacov trochu pocit, že práve v domovskom denníku, a nie v strane, sa o jeho zvolení za predsedu rozhodlo.

Aj jeho dedo, ktorého sa oplatí čítať, uveril v mladosti ideológii svojej doby. Vzbúril sa až niekedy po tridsiatke. Možno to Michala Šimečku ešte čaká, celkom iste sa to dá.

Ale možno má gény po inom dedovi, Eduardovi Frišovi, ktorý bol cez vojnu v Moskve a pracoval v moskovskom rozhlase a neskôr bol členom Ústredného výboru komunistickej strany a tajomníkom pre propagandu. Veril ideológii, keď bola mladá, a vydržal takmer dokonca.

Napokon, ešte predtým, keď najmladší Šimečka pracoval pre Borisa Zalu, ešte keď skúšal písať články, používal novinársky pseudonym Friš.

Doplnenie a oprava.

V texte sa po vyjdení nachádzala veta o Eduardovi Frišovi: „Veril ideológii, a vydržal dokonca.“ Niekoľko čitateľov ma v diskusii, mailom alebo telefonicky kontaktovalo, že to nie je celkom tak. O tom, že bol v roku 1958 (v roku 1964 mu členstvo vrátili) a neskôr aj v roku 1970 zo strany vylúčený a označený za pravicového oportunistu, samozrejme viem, tá veta mala zdôrazniť, že jeho osud bol iný, ako osud starého pána Šimečku. Ideológii sa nepostavil, stal sa jej – prepytujem – obeťou. Jeden čitateľ, ktorý sa s Frišom poznal a stretával, mi povedal, že na ideológiu a stranu na konci života zanevrel, bol zatrpknutý a cítil dezilúziu. K výraznejšiemu verejnému gestu sa však, žiaľ, neodhodlal. Vetu som preto zjemnil do aktuálnej podoby. Azda sa v tom neskrýva aj odkaz pre jeho vnuka.