Ukrajina štyritisíc rokov pred Kristom

Pred šiestimi tisíckami rokov vznikli v oblasti medzi Dnestrom a Dneprom, na dnešnej Ukrajine, obrovské sídelné aglomerácie tisícov neolitických poľnohospodárov tripolskej kultúry. K rozpoznaniu kultúry a prvým objavom prispel pred viac ako storočím aj český rodák Čeněk Chvojka. Nebývalý rozsah niektorých sídlisk súvisel nielen s úrodnosťou tamojšieho kraja, ale predovšetkým s ich náboženským významom. Niektoré náboženské symboly a ozdobné motívy na keramike svedčia o diaľkových kontaktoch až s východnou Áziou. Život týchto rozsiahlych komunít spôsobil však vyčerpanie prírodných zdrojov a veľká akumulácia ľudí dokonca zapríčinila jednu z najstarších epidémií moru v dejinách ľudstva. Megaosady sa už po tejto katastrofe nikdy neobnovili. Pamiatky z doby prvých poľnohospodárov sa nám naliehavo prihovárajú práve dnes, keď ľudstvo opäť ohrozujú smrtiace nákazy a zločiny vojnových konfliktov, ktoré Ukrajinu opakovane sužovali v praveku, v stredoveku, v modernej histórii a, bohužiaľ, aj v súčasnosti.

Hoci dnes najviac sledujeme tragickú súčasnosť Ukrajiny a s neistou nádejou hľadíme do jej budúcnosti, je užitočné obzrieť sa aj do pravekej minulosti tejto časti východnej Európy. Nehovoríme o bohatých kniežacích mohylách skytskej aristokracie ani o pamiatkach starogréckych kolonistov. Doklady vyspelej kultúry neskorej doby kamennej pochádzajú z doby pred šiestimi tisíckami rokov, keď sa tu zrodila jedna z najstarších civilizácií Európy.

V období medzi rokmi 4 100 a 3 600 pred Kristom osídlili pravekí poľnohospodári úrodné oblasti na hornom toku rieky Južný Bug. Prepojili tak územie dnešného severovýchodného Rumunska a Moldavska a stali sa súčasťou kultúrneho komplexu Cucuteni-Tripolje, ktorý siahal na Ukrajine až k rieke Dneper v okolí dnešného Kyjeva. O objav a pomenovanie tripolskej kultúry sa zaslúžil Čech Čeněk Chvojka (1850 – 1914), zakladateľ ukrajinskej archeológie a Ukrajinského historického múzea v Kyjeve. Mladý muž zo Semína nedokončil štúdium, nasledoval hlas svojho srdca a odcestoval s ruskou šľachtickou rodinou svojej vyvolenej do Kyjeva. Po jej náhlej smrti v roku 1876 sa rozhodol zostať v Kyjeve natrvalo. Najprv sa živil ako učiteľ. Začiatkom 90. rokov sa začal amatérsky venovať pravekej a ranej stredovekej archeológii. Profesionálna archeológia v tom čase na Ukrajine ani neexistovala. Na pamiatky záhadnej neolitickej kultúry s maľovanou keramikou narazil už v roku 1896 pri stavebných výkopoch na Kyrillovskej ulici v Kyjeve. Vtedy zatúžil po nájdení sídiel prvých poľnohospodárov na Ukrajine. Podarilo sa mu to hneď nasledujúceho roku v obci Tripolja, po ktorej je pomenovaná celá kultúra. Ešte v tom istom roku na 11. zjazde ruských archeológov predstavil svoju teóriu o existencii tripolskej neolitickej kultúry. Ako prvý publikoval monografiu o tripolskej kultúre, ktorá významnou mierou prispela k formovaniu myšlienky moderného ukrajinského národa.

Praveké mestá

Archeológov najviac prekvapili „obrie osady“, ktoré boli domovom až 46-tisíc obyvateľov žijúcich v tisícoch domov usporiadaných v radoch na oválnom pôdoryse s plochou až 450 hektárov. Napriek tomu nešlo o mestá, ako ich poznáme zo staroveku a stredoveku.

Tieto poľnohospodárske osady boli predovšetkým sídlami svetskej moci a náboženskými centrami, dôkazy o rozsiahlych remeselných aktivitách však v týchto lokalitách chýbajú. Zdá sa, že tieto „hlavné mestá“ s populáciou nad 15-tisíc ľudí a rozlohou viac ako sto hektárov obklopovali menšie satelitné osady s veľkosťou 10 až 40 hektárov a dediny o rozlohe dva až sedem hektárov. Tieto komunity zrejme obhospodarovali polia a pasienky a zásobovali centrálne osady.

Zostáva otázne, prečo pravekí poľnohospodári vytvárali na Ukrajine také rozsiahle sídliskové aglomerácie. Naše doterajšie znalosti neolitického poľnohospodárstva súvisia skôr s menšími usadlosťami využívajúcimi poľnohospodársky potenciál krajiny rovnomerne. Obrovské tripolské osady sa takémuto modelu úplne vymykajú. Ak by tu skutočne dlhodobo žili desaťtisíce ľudí, museli by sa spoliehať na zásobovanie z menších dedín a prepravu pracovnej sily a úrody na značné vzdialenosti. Väčšina vysvetlení, prečo dochádzalo k takej obrovskej akumulácii stavieb v jasne vymedzenom priestore, zvažuje nejakú formu vonkajšieho ohrozenia. Či už zo strany východných pastierskych kultúr, alebo novoprichádzajúcich kolonistov z juhozápadných oblastí toho istého kultúrneho okruhu.

Pravdepodobnejšie sú vnútorné, náboženské príčiny vytvárania takých veľkých komunít. Ukazuje sa, že väčšina obrích lokalít disponovala niekoľkými veľkými komunitnými svätyňami, kde sa konali náboženské obrady, hostiny a obety, za ktorými mohli ľudia putovať aj na značné vzdialenosti. Je dokonca možné, že úplná kapacita týchto megalokalít sa využívala skôr sezónne v čase náboženských sviatkov. Túto otázku nemožno zatiaľ uspokojivo zodpovedať, a to aj preto, že nám takmer úplne chýbajú stopy po pochovávaní zomrelých obyvateľov osád. Predpokladá sa, že pozostatky predkov spálili na pohrebných hraniciach a ich popol potom rozptýlili alebo vysypali do rieky. Tu sa nám ponúka ďalší dôvod, prečo sa tieto veľké sídliská vyskytujú práve v blízkosti Južného Bugu, prípadne Dnepra. Veľké rieky poskytujú nielen dobrú obživu vo svojom povodí, ale v mnohých svetových náboženstvách sa považujú za samotné božstvá a tak sa aj uctievajú. Nebolo by teda prekvapením, že z dôvodu riečnych pohrebných obradov, podobne ako to robia pri rieke Gange hinduisti, sa aj pri týchto európskych riekach zhromažďovali veriaci v čase sviatkov či pohrebných obradov. Podobné objavy v britskej lokalite Durrington Walls naznačujú, že ľudia na sklonku doby kamennej skutočne vytvárali obrovské posvätné okrsky, v ktorých permanentne aj sezónne prebývali a venovali sa kultu a rituálom. Podobné rozsiahle svätyne obohnané valmi a priekopami sa v dobe tripolskej kultúry stavali aj v Čechách. Ich pozostatky sme nedávno preskúmali v blízkosti sútoku Vltavy a Labe pri Mělníku. Podobností je tu opäť celý rad. Tak ako v tripolskej oblasti používali aj naši pravekí predchodcovia býčie hlavy ako magickú ochranu svojich svätýň. V dobe náboženských festivalov sa zhromažďovali vo veľkom počte ľudia zo širokého okolia, aby uctievali svoje božstvá a hodovali s duchmi svojich predkov.

Chrámy z dreva a hliny

V najrozsiahlejších lokalitách, ako je Majdanecke, boli objavené rozsiahle budovy skladajúce sa z jednej zastrešenej stavby a z väčšieho spevneného nádvoria pod holým nebom. Stavba sa datuje do 38. storočia pred Kristom a jej sedlovú strechu chránila býčia lebka. Steny boli zo štiepaných polien omazaných hlinou a v uzavretej časti budovy stál vyvýšený krb.

Archeológovia tu našli veľké množstvo kuchynskej keramiky. Pri krbe sa našli zvieracie kosti, stopy hodovania a obiet bohom. Väčšinu odpadu však uložili do jám alebo do priestoru blízko budovy. Ako vieme z mnohých iných lokalít, praveké kultové obrady možno len ťažko oddeliť od bežných aktivít poľnohospodárskeho života, preto je pravdepodobné, že tieto veľké stavby (až 1 600 štvorcových metrov) predstavujú praveké chrámy.

Vnútri chrámu sa našli pozostatky ôsmich hlinených plošín, ktoré pravdepodobne slúžili ako oltáre. Okrem kostí a keramiky tu objavili aj zlomky keramických idolov v podobe sošiek ženských božstiev, ale aj zlaté šperky.

Zdá sa to neuveriteľné, ale sláva tripolskej civilizácie siahala až do ďalekej Číny. Ozdobné motívy maľovanej keramiky, ale aj tvary keramických nádob sú takmer identické so súčasnou kultúrou Jangšao (a neskôr aj s kultúrou Madžiajao) v povodí Žltej rieky v severnej Číne. Nejde však o importy keramiky na vzdialenosť cez päťtisíc kilometrov, ale zrejme o intenzívne kontakty a kultúrnu komunikáciu vrátane zdieľania symbolov. Je možné, že známy náboženský motív jin-jang má v skutočnosti tripolský pôvod. Objavuje sa totiž na keramike oboch vzdialených kultúr, ale aj na tripolských keramických modeloch domov-chrámov. Tieto obchodné, ale pravdepodobne aj náboženské a genetické kontakty sa uskutočňovali pozdĺž lesostepného pásma tiahnuceho sa pozdĺž väčšej časti Eurázie. Táto zóna je akousi diaľnicou transkontinentálnych kontaktov a migrácií. Ľudia túto oblasť vyhľadávali pre jej vysoko úrodné černozeme. V dobách otepľovania klímy a sucha sa však obyvatelia lesostepného pásma dávali – z dôvodu zániku svojich zdrojov obživy – do pohybu a v migračných vlnách postupovali ďalej do Európy. Na tejto pomyselnej migračnej východno-západnej trase sú ukrajinské nížiny akousi zasľúbenou krajinou a od praveku obilnicou vtedajšieho sveta. Neprekvapuje, že celá oblasť severného Čiernomoria bola oddávna akýmsi taviacim hrncom pravekých populácií a kultúr.

Po roku 3 650 pred Kristom zanikli najväčšie osady a ľudia tripolskej kultúry sa vrátili k životu v menších dedinách. Po roku 3 300 zanikla tripolská kultúra úplne. Čo bolo príčinou takého kolapsu? Najčastejšie sa hovorí o vyčerpaní prírodných zdrojov, ktoré pri vtedajších technológiách jednoducho nestačili na obživu takých obrovských ľudských komunít.

Ponúka sa ale ešte ďalšie vysvetlenie. Analýzou dávnej DNA zo zubov pozostatkov tripolských obyvateľov sa ukázalo, že niektorí zomreli na chorobu spôsobenú baktériou Yersinia pestis, teda na mor. Zásoby obilia tamojších obyvateľov lákali milióny hlodavcov, ktorí sú prirodzenými nositeľmi týchto baktérií. Morovému patogénu sa tak prvýkrát naskytla ideálna príležitosť naplno sa rozvinúť v spoločnosti s veľkým množstvom spoločenských vzťahov a podmienkami rozsiahleho komunitného prenosu. Je možné, že za šírením morovej nákazy stáli aj diaľkové kontakty s Ďalekým východom a Strednou Áziou, odkiaľ historicky pochádzala väčšina migrácií a šírenie epidémií.

Snáď aj zvyk spaľovať pri opustení svoje domy, a dokonca aj zámerne zničiť chlebovú pec v interiéri domu súvisel s magickým opatrením proti šíreniu smrtiacich chorôb. Každopádne ide v oblasti severného Balkánu a severozápadného Čiernomoria o široko rozšírený kultúrny jav, ktorý po období Cucuteni-Tripolje pretrval ďalších dvetisíc rokov.

Tripolská kultúra zanikla v dôsledku svojho rýchleho civilizačného vývoja, ktorý vtedajšia spoločnosť pravekých poľnohospodárov nedokázala dlhodobo udržať.