Ako sláviť Veľkú noc na cintoríne 300 metrov od pohraničnej služby FSB (fotoreportáž)

Veľká noc je pre Gruzíncov, ako pre väčšinu kresťanov, najdôležitejším sviatkom v roku. Jej sláveniu spojenému s mnohými špecifikami miestnym obyvateľom nedokáže zabrániť ani bezprostredná prítomnosť ruských pohraničníkov.

Oslavy sviatku Aghdgoma (gruz. აღდგომა), ako Gruzínci volajú Veľkú noc, môžu našincovi na prvý pohľad pripadať v mnohom povedomé. Niekoľko dní pred veľkonočnou nedeľou sa na miestnych trhoch objavujú narezané výrazne červené korene mareny farbiarskej. Gruzínci ich varia spolu s cibuľou a následne v nich farbia vajcia. Tie na rozdiel od našich kraslíc nie sú pred farbením vypúšťané, ale varia sa spolu s bielkom a žĺtkom – ich sýta purpurovočervená farba má symbolizovať utrpenie Krista.

Deti aj dospelí sa následne počas veľkonočnej nedele snažia odhadnúť, ktoré vajíčko je najtvrdšie a vyzývajú sa na priateľské súboje, pri ktorých sa vzájomným zrážaním snažia prasknúť vajce svojho súpera. Víťaz následne prasknuté vajíčko získava. Ďalším povedomím atribútom gruzínskej Veľkej noci je pascha – okrúhly, vysoký sladký chlieb podobný nášmu veľkonočnému barančekovi.

Tu sa však podobnosti končia. Na veľkonočný pondelok sa Gruzínci nevyzbrojujú lacnými voňavkami, korbáčmi a vodou. Namiesto toho kráčajú na najbližší cintorín, ktorý sa väčšinou nachádza na kopci pri dedine, tam rozprestierajú stoly, začínajú hostinu pri hroboch svojich blízkych a oslavujú tam aj ich zmŕtvychvstanie.

V Gruzínsku som strávil niekoľko Veľkých nocí, no pravú Aghdgomu s Gruzíncami som predtým nezažil. Tento rok som si preto dal predsavzatie uvidieť tento sviatok na vlastné oči. Bolo len treba nájsť miesto kde.

Kirbali v tieni ruských pohraničníkov

Kirbali je malá obec v okrese Gori, ktorá sa nachádza len niekoľko stoviek metrov od gruzínsko-juhoosetínskej administratívnej línie (ABL). Navštívil som ju prvýkrát v rámci terénneho výskumu ešte na začiatku marca. Po vjazde do dediny sme šli v pochmúrnom zimnom počasí po zablatenej ceste, ktorá zdanlivo nikam neviedla. Pomalým tempom sme sa blížili k zalesnenému kopcu, o ktorom som vedel, že už je súčasťou de facto Južného Osetska. V momente, keď sme sa rozhodovali, či otočiť auto, vynorilo sa pred nami malé námestie a na ňom to, čo sme hľadali.

„Aaaaa nakoniec. Birža,“ povedal náš taxikár Valo a ukázal prstom na skupinku asi 15 mužov, ktorí na námestí zdanlivo bezcieľne postávali. Slovo „birža“ a „biržovik“ [vo voľnom preklade burza a maklér, pozn. red.] vstúpili do gruzínskeho slangu z ruštiny na začiatku 90. rokov. Tieto termíny označujú skupinky mužov, ktoré sa zhromažďujú na námestiach dedín alebo v dvoroch obytných domov a celý deň až do neskorej noci tam postávajú, diskutujú, jedia slnečnicové semiačka, a ak sú peniaze, popíjajú. Práve birža je v zlom počasí najlepším odrazovým mostíkom k miestnym obyvateľom.

Po krátkom zoznámení a predstavení nášho projektu sa od zhromaždených mužov dozvedáme, že na rozdiel od mnohých iných obcí na ABL, Kirbali nestratilo po vojne v roku 2008 prístup k zavlažovacej vode a miestne sady im nevyschli. Napriek tomu sa však miestne rodiny pokoja nedočkali. Hoci by administratívna línia mala siahať až po chrbát neďalekej hory, v skutočnosti operuje ruská pohraničná služba FSB v celom priľahlom lese. Ten siaha až po samotný okraj dediny. Množstvo miestnych obyvateľov ruskí pohraničníci v posledných rokoch zadržali a odviezli do Cchinvali – de facto hlavného mesta Južného Osetska. Prepustení boli väčšinou až po zaplatení pokuty. Táto skutočnosť pripravila dedinu o prístup k drevu z ich lesa a z pasenia stád kráv urobila neobvykle rizikové povolanie.

„Nielen to, hoci máme až tri chrámy, nemáme kam chodiť na bohoslužby. Dva chrámy sú príliš blízko hranice a ten v centre dediny zničilo zemetrasenie,“ povedal nám jeden zo zhromaždených mužov. Už o niekoľko minút neskôr stúpame po zablatenej ceste smerom k zrútenému chrámu, keď vtom počujeme hlasné pozdravy smerom od neďalekej malej chyže. Prichádzame aj s fotografkou bližšie a zoznamujeme sa s postaršou vysmiatou ženou. Ako sa ukazuje, je Osetínka, ktorá sa do obce privydala pred 30 rokmi a odvtedy tam žije so svojím mužom Gruzíncom. „Pokojne ma foťte! A aha! Hlavne nohy. Pozrite, aké mám na sebe gumáky! Oba sú pravé! Ale lepšie dva pravé ako žiadne,“ hovorí nám žena s humorom a pozýva nás k sebe.

V dome sa zoznamujeme s jej manželom, ktorého podľa jeho slov ruskí pohraničníci chytili pri pasení kráv už dvakrát. Prvýkrát strávil vo väzení dva mesiace a osem dní. Starali sa o neho dobre, kŕmili ho, nikto ho neponižoval a ani nebil. Do väzby ho chodili pravidelne navštevovať príbuzní jeho ženy. Ona samotná ich pritom nevidela už 13 rokov – od konca vojny.

„Druhýkrát to bolo nedávno. Boli sme ešte s jedným pastierom na lúke, keď v tom vybehli z lesa. On bol mladý a ušiel. Mňa chytili. Držali ma niekoľko hodín u seba na stanovišti. Vysvetlil som im, že už som starý, chorý a mám poranenú ruku po tom, ako ma napadol býk. Keď som im ju ukázal, zľutovali sa a pustili ma,“ povedal.

Keď sme sa ho opýtali na miesto, kde ho chytili, povedal nám, že pri miestnom cintoríne, ktorý mnohí miestni obyvatelia pre blízkosť obávaného lesa, takmer prestali navštevovať. „Chodíme tam vo veľkom len počas Veľkej noci, sprevádza nás vtedy naša polícia,“ dodal. Vtedy sme sa rozhodli vrátiť sa na Veľkú noc práve do Kirbali.

Keď Kristus vstáva z mŕtvych na okraji sveta

Po necelých dvoch mesiacoch sme sa už vrátili do úplne iného Kirbali. Charakteristickou farbou východného Gruzínska na rozdiel od stále zeleného západu je zlatistá žltá. Do tohto odtieňa sú po väčšinu roka sfarbené miestne holé trávnaté kopce. Výnimkou je práve obdobie Veľkej noci, kedy sa tráva v dôsledku bohatých zrážok mení na sýtu zelenú. Celé okolie obce tak pôsobilo po sychravej zime symbolicky tiež ako znovuzrodené.

Cintorín sa nachádza, ako to je v tomto regióne zvykom, na kopci nad dedinou. Dominantou tohto pokojného miesta je čiastočne rozpadnutý stredoveký chrám svätého Juraja [po gruzínsky Giorgi, pozn. red.]. Prišli sme skoro. Na mieste nadchádzajúcej slávnosti je len policajné auto a pastieri so svojím stádom kráv.

Po malej chvíli vidíme, ako nás k sebe volá skupinka troch mužov sediacich okolo malého stolíka pri hrobe vysmiateho starca. Na kovovom stole je len dvojlitrová plastová fľaša piva a improvizované poháre. Traja muži sú kamaráti z detstva, ktorí spolu v dedine vyrástli. Dvaja z nich sú vojaci, fotiť sa preto nechcú.

„Ešte ste tu skoro. Ľudia začnú chodiť až okolo obeda. Budú tu prestreté stoly, veľa jedla aj vína,“ hovorí nám jeden z nich. Na otázku, prečo oni začali Aghdgomu sláviť tak skoro, s úsmevom odpovedá, že oni ešte neslávia. V dedine nie je krčma, na cintoríne sú vždy stolíky, tak keď dvaja vojaci prídu z mesta do rodnej dediny, zvyknú tam všetci traja zájsť a pri pive sa porozprávať. „Najčastejšie si chodíme sadnúť k tomuto hrobu. Odpočíva tam môj ded. Volali ho pilník [z ruského napiľnik, pozn. red.], lebo ľúbil piť pivo. Vždy, keď tu sedíme, aj jemu sa trocha ujde,“ dodal s úsmevom.

Hoci oni sami chodia na cintorín pravidelne, dodávajú, že po tom, ako sa pohraničníci začali aktívne pohybovať po okraji neďalekého lesa, mnohí miestni sa tam už boja ísť sami. Ešte v nedávnej minulosti tam posielali najmä deti, aby očistili hroby. Dnes tak už nerobia.

Pýtame sa mužov na 90. roky. „Vzťahy s Osetíncami sa po prvej vojne rýchlo vrátili do normálu. Začali sme sa znova stretávať a navzájom ženiť. Tu vojna nebola intenzívna, najviac sa bojovalo v okolí Cchinvali, v okolitých dedinách boli potom vzťahy najvyhranenejšie,“ tvrdí nám jeden vojakov s tým, že až do vojny v roku 2008 bola situácia dobrá. „Pokojne sme tu pásli naše kravy, chodili do lesa na drevo a hríby, obchodovali s Osetíncami a stretávali sa,“ dodáva. „Teraz sa tu ľudia boja ísť za posledné domy dediny do blízkosti nášho lesa. Žijeme tu ako na okraji sveta,“ dodal.

Na cintoríne sa postupne zbiehajú rodiny. Pristavujeme sa pri pestro prestretom stole. Nechýba na ňom pascha, gruzínsky chlieb z pece, koláče, fašírky, šalát z čerstvej zeleniny a najmä domáce víno. To má na rozdiel od slovenských bielych a červených vín charakteristickú hnedo-oranžovú farbu, ktorá je dôsledkom fermentácie. Gruzínci totiž tradične víno neskladovali v dubových sudoch, ale hlinených nádobách zvaných Khvevri. Víno sa následne v týchto nádobách, ktoré sa v regióne podľa archeologických nálezov používajú už 8 000 rokov, skladuje najmenej pol roka aj so šupkami. Mok je následne prelievaný do fľašiek, pričom zo šupiek a jadierok a spodku Khvevri sa následne destiluje charakteristická pálenka nazývaná čača.

Počas Veľkej noci platia v gruzínsku iné pravidlá než zvyčajne. Gruzínci sa v tento deň namiesto tradičného „gamardžoba“ (doslova na tvoje víťazstvo) zdravia „Kriste aghsdga“ (Kristus vstal z mŕtvych) a odpovedajú si „češmaritad aghstga“ (Skutočne vstal z mŕtvych).

Iný charakter má aj tradičná gruzínska oslava – takzvaná „suphra“. Počas bežnej gruzínskej oslavy, ktorú vedie prostredníctvom prípitkov „tamada“, nie je nutné po prípitku vypiť pohár do dna. Tamada má väčšinou po ruke pomocníka zvaného „alaverdi“, ktorý hosťom neustále dolieva pohár tak, aby bol plný. To najmä cudzincom znemožňuje uvedomovať si počas oslavy, koľko pohárov už vypili. Hoci v gruzínsku existujú aj profesionálni tamadovia, ktorých si bohatšie rodiny platia, aby im robili prípitky počas svadieb a dôležitých rodinných jubileí, počas Veľkej noci plní úlohu tamadu väčšinou najstarší prítomný člen rodiny.

Mení sa aj inokedy pomerne prísne poradie prípitkov. Prvý prípitok je venovaný zmŕtvychvstaniu Krista. Tento sa na rozdiel od väčšiny ostatných pije až do dna. Nasleduje prípitok na blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. V tento deň podľa Gruzíncov aj oni vstávajú z mŕtvych spolu s Kristom. Aj pri tomto prípitku sa pije netradične až do dna. Nasleduje prípitok za zoznámenie. Pije sa do dna. Je totiž tretí v poradí a reprezentuje tak svätú trojicu.

Rodinná oslava pri hroboch sa však v žiadnom prípade nemení na bakchanálie. Rodiny hroby popri popíjaní a jedení aj čistia, pričom najmä pri náhrobkoch, na ktorých sú vyryté mladé tváre, si viacerí aj poplačú.

Presúvame sa k ďalšiemu stolu, ktorému jasne dominuje elegantná dáma vo výraznej modrej košeli. Z rozhovoru vyplýva, že pochádza z Kirbali, ale pred niekoľkými rokmi odišla z chudobného regiónu za prácou do Francúzska.

Bez ohľadu na vzdialenosť aj náklady priletela domov, aby mohla tento nielen pre Gruzíncov výnimočne dôležitý deň stráviť v kruhu rodiny – tej živej aj zosnulej.

Reportáž bola pripravená vďaka projektu „Rozvoj komunít pozdĺž administratívnej hraničnej línie oddeľujúcej región Cchinvali od zvyšku Gruzínska s dôrazom na miestnu samosprávu a rozvoj“. Projekt je financovaný Slovenskou agentúrou pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu v rámci výzvy „SAMRS/2021/GE/1 – podpora rozvojových intervencií v Gruzínsku“.