Falošné vzkriesenie Sovietskeho zväzu

Iróniou osudu hovoril Putin aj o svojom budúcom ja, ktoré je (možno) naozaj postihnuté nejakým neurologickým ochorením. So symbolickým kriesením Sovietskeho zväzu však začal už v roku 2000, a to náhradou vtedajšej ruskej hymny za bývalú hymnu sovietsku. Obklopil sa aj početnou komunitou silovikov, bývalých či súčasných príslušníkov polície, tajných zložiek a armády, väčšinou dosť starých na to, aby ich kariéra začala ešte za ZSSR. Ak sa mu nepodarilo vtedy vzkriesiť Sovietsky zväz inštitucionálne, jeho duch v Kremli nepochybne posilnil.

Pri invázii na Ukrajinu sa tento vzkriesený sovietsky duch prejavil naplno. Na niektorých miestach vyvesili okupanti červené sovietske vlajky, naposledy 1. mája v meste Melitopol. Nezávislá Ukrajina odstránila roku 2014 všetky Leninove sochy z verejných priestorov; niektoré z nich sa teraz v okupovaných oblastiach vrátili na svoje miesto. S nimi sa tiež vrátili mnohé hrôzy leninsko-stalinského štátu: vraždenie bez hlbšieho zmyslu, unášanie jednotlivcov nevedno kam, krádeže obilia, zavlečenie časti obyvateľov okupovaných území do Ruska, mučenie, delostreľba ničiaca obytné štvrte, rabovanie, znásilňovanie atď. Žiadne vojny sa nevedú v bielych rukavičkách, ale to, čo ruská (červená?) armáda predvádza na okupovanom ukrajinskom území, to je poctivý sovietsky teror bez zábran. Bývalí šéfovia NKVD Dzeržinskij, Jagoda, Ježov a Berija pri tom pohľade určite zhora – alebo skôr zdola – uznanlivo kývajú hlavami.

História vraj má tendenciu sa opakovať – ​​a druhýkrát ako fraška. Tragická fraška, ale predsa len fraška: pretože nový sovietsky štát nemá ani zďaleka také šance dlhodobo prežiť, ako mal ten starý. Stojí proti nemu koalícia národov, ktorá je dokopy asi 30-krát bohatšia ako on sám a podstatne technicky rozvinutejšia. Nikto mu nedaruje hromadu vybavenia ako počas druhej svetovej vojny, keď do Murmansku smeroval z Ameriky jeden konvoj naložený technikou za druhým. Dokonca aj pragmatickejšie autoritárske štáty ako Čína si od neho udržujú opatrný odstup. Ďalší parameter, v ktorom Sovietsky zväz vstal z mŕtvych, je masívna dysfunkčnosť, ktorá zasahuje aj jeho ozbrojené zložky. Mnohí čitatelia určite čítali knihu sovietskeho zbeha Viktora Suvorova (Rezuna) Môj život v sovietskej armáde. Ide o nekonečný prúd historiek o korupcii, neschopnosti, protekcii, podvodoch a rozkrádaní. Moskva však vo svojej drzosti Červenú armádu dokázala zvyšku sveta ukázať ako funkčnú, bojaschopnú a mocnú silu. Keď sa roku 1968 chystá invázia do Československa, vysloví autor knihy pochybnosti o tom, že reálne schopnosti sovietskych síl na takúto akciu stačia, najmä ak sa zapojí do obrany napadnutého štátu Západ. „Pôjdeme do toho čisto nadrzo, ako vždy!“ odpovedá mu starší kolega.

Skeptický čitateľ by knihu mohol označiť za nie príliš podarený spôsob, ako západnému publiku predať hrubé stereotypy a zalichotiť jeho egu. Lenže vývoj súčasnej invázie na Ukrajinu ukazuje, že onen tradičný šlendrián nikam nezmizol. Princíp „čisto nadrzo“, na rozdiel od roku 1968, tentoraz nezafungoval a skutočná ruská armáda sa v boji príliš nevyznamenáva. Zastarané vybavenie, zlá komunikácia, granáty, ktoré nevybuchujú, autá s popraskanými pneumatikami, tanky uviaznuté v bahne, neustále rastúci zoznam zabitých generálov a plukovníkov: presne to, čo by človek čakal od bývalej sovietskej armády popísanej v Rezunovej knihe. Aj v tomto ohľade je teda Sovietsky zväz zase medzi nami. Lenže vojna je tvrdý test vlastných schopností. Tých skutočných, nielen tých predstieraných na pravidelných prehliadkach. A vzkriesený Sovietsky zväz nevyzerá, že by bol schopný uhrať v nej aspoň nerozhodný výsledok. To znamená budúcu porážku – a najskôr aj opakovanie posledného dejstva sovietskych dejín, ktorým bol pád celej ríše.

Text pôvodne vyšiel na portáli na Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.