1. mája, 07:19

Krutý aj svätý. Príbeh Vladimíra Veľkého a Kyjevskej Rusi

Krutý aj svätý. Príbeh Vladimíra Veľkého a Kyjevskej RusiPochod Vladimíra proti Pečenehom. Foto: wikimedia, Для справки: Медиа-просмотрщик, CC BY-SA 4.0
Dana Ljubimovová Miháliková Spolupracovníčka Štandardu.

Kyjevské knieža Vladimír I. si svoju cestu k moci a dejinám razil mečom a ľsťou. Píše Dana Ljubimovová Miháliková.  

Krutý, pragmatický, vypočítavý, živočíšny. Šiel z vojny do vojny, jedného brata pomstil, druhého zlikvidoval, mal päť manželiek, užíval si v háremoch, v Kyjeve vztýčil pohanský panteón, organizoval krvavé rituály, až ho k zemi zrazil nečakaný úder. Ešte včera všemocný vladár, dnes bezbranný slepec. Učupený v kúte sa strháva pri každom šuchnutí a nemohúcne šmátra po meči. Zmieta sa v pazúroch mučivého strachu ako vtedy, keď ho štvorročného unášala rieka, s vypätím všetkých síl sa vyškriabal na balvan a triasol sa ako šteňa. Po prijatí sviatosti krstu sa mu vrátil zrak. Prvé, čo uvidel, bol Kristus Pantokrator vyobrazený na byzantskej ikone.  

Letopisci Vladimíra I. Sviatoslaviča veru nešetrili, no zároveň naplno využili jeho potenciál. Historická postava krstiteľa Rusi od 11. storočia slúžila ako jeden z pilierov pri budovaní architektúry monumentálneho literárneho žánru. „Pri čítaní letopisu môžeme nadobudnúť pocit, že letopisec ho píše z vtáčej perspektívy. Často bez pragmatickej súvislosti spája rôzne deje, ktoré sa udiali na rozličných miestach, do jedného celku. Neustále sa pohybuje po celej krajine a nerobí mu problém v jednej vete spomenúť udalosť v Kyjeve a v nasledujúcej sa presunúť na druhý koniec územia,“ píše akademik D. S. Lichačov, považovaný za jedného z najväčších znalcov ruskej stredovekej literatúry. Z prerodu fanatického vyznávača pohanských kultov na kresťanského panovníka tak letopisci fragment po fragmente vyšperkovali vizitku Kyjevskej Rusi. Ríše, kde aj malé zaváhanie malo cenu života. Hrozba neraz číhala v radoch najbližších a vtedy platilo jediné: ak chceš prežiť, odstráň brata a panuj.

Stredoveké PR  

V období Kyjevskej Rusi nachádzame výnimočných štátnikov a udatných bojovníkov, ale aj tie najväčšie víťazstvá by upadli do zabudnutia bez talentovaných ideológov. Vojen bolo neúrekom, hrdinov tiež. Ktorého vypichnúť spomedzi ostatných, riešil, nazvime to jazykom súčasnosti, PR tím. Kým kniežatá s družinami bojovali mečom, ich zbraňou bolo slovo. Letopisci, kronikári, prekladatelia, prepisovatelia, teológovia, kazatelia. Dokumentovali minulosť, ovplyvňovali prítomnosť a projektovali budúcnosť. Historickým udalostiam nachádzali univerzálny zmysel a reťazili ich do strhujúcej výpovede určenej pre ďalšie pokolenia. Zmienka o konkrétnej osobnosti v letopise, rozpísanie sa o nej alebo naopak – odignorovanie jej významu pre chod dejín –, preto nemohli byť vecou náhody. Dokonalý obraz mnícha Pimena, ktorým Puškin v tragédii Boris Godunov odkázal na Nestora, autora počiatočného ruského letopisu Povesť o dávnych časoch (rus. Povesť vremennych let), už koncom 19. storočia spochybnil filológ A. A. Šachmatov. Skonštatoval, že letopisci a kronikári sa prevažne riadili politickými vášňami a svetskými záujmami konkrétneho panovníka.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.