Krutý aj svätý. Príbeh Vladimíra Veľkého a Kyjevskej Rusi

Kyjevské knieža Vladimír I. si svoju cestu k moci a dejinám razil mečom a ľsťou. Píše Dana Ljubimovová Miháliková.  

Krutý, pragmatický, vypočítavý, živočíšny. Šiel z vojny do vojny, jedného brata pomstil, druhého zlikvidoval, mal päť manželiek, užíval si v háremoch, v Kyjeve vztýčil pohanský panteón, organizoval krvavé rituály, až ho k zemi zrazil nečakaný úder. Ešte včera všemocný vladár, dnes bezbranný slepec. Učupený v kúte sa strháva pri každom šuchnutí a nemohúcne šmátra po meči. Zmieta sa v pazúroch mučivého strachu ako vtedy, keď ho štvorročného unášala rieka, s vypätím všetkých síl sa vyškriabal na balvan a triasol sa ako šteňa. Po prijatí sviatosti krstu sa mu vrátil zrak. Prvé, čo uvidel, bol Kristus Pantokrator vyobrazený na byzantskej ikone.  

Letopisci Vladimíra I. Sviatoslaviča veru nešetrili, no zároveň naplno využili jeho potenciál. Historická postava krstiteľa Rusi od 11. storočia slúžila ako jeden z pilierov pri budovaní architektúry monumentálneho literárneho žánru. „Pri čítaní letopisu môžeme nadobudnúť pocit, že letopisec ho píše z vtáčej perspektívy. Často bez pragmatickej súvislosti spája rôzne deje, ktoré sa udiali na rozličných miestach, do jedného celku. Neustále sa pohybuje po celej krajine a nerobí mu problém v jednej vete spomenúť udalosť v Kyjeve a v nasledujúcej sa presunúť na druhý koniec územia,“ píše akademik D. S. Lichačov, považovaný za jedného z najväčších znalcov ruskej stredovekej literatúry. Z prerodu fanatického vyznávača pohanských kultov na kresťanského panovníka tak letopisci fragment po fragmente vyšperkovali vizitku Kyjevskej Rusi. Ríše, kde aj malé zaváhanie malo cenu života. Hrozba neraz číhala v radoch najbližších a vtedy platilo jediné: ak chceš prežiť, odstráň brata a panuj.

Stredoveké PR  

V období Kyjevskej Rusi nachádzame výnimočných štátnikov a udatných bojovníkov, ale aj tie najväčšie víťazstvá by upadli do zabudnutia bez talentovaných ideológov. Vojen bolo neúrekom, hrdinov tiež. Ktorého vypichnúť spomedzi ostatných, riešil, nazvime to jazykom súčasnosti, PR tím. Kým kniežatá s družinami bojovali mečom, ich zbraňou bolo slovo. Letopisci, kronikári, prekladatelia, prepisovatelia, teológovia, kazatelia. Dokumentovali minulosť, ovplyvňovali prítomnosť a projektovali budúcnosť. Historickým udalostiam nachádzali univerzálny zmysel a reťazili ich do strhujúcej výpovede určenej pre ďalšie pokolenia. Zmienka o konkrétnej osobnosti v letopise, rozpísanie sa o nej alebo naopak – odignorovanie jej významu pre chod dejín –, preto nemohli byť vecou náhody. Dokonalý obraz mnícha Pimena, ktorým Puškin v tragédii Boris Godunov odkázal na Nestora, autora počiatočného ruského letopisu Povesť o dávnych časoch (rus. Povesť vremennych let), už koncom 19. storočia spochybnil filológ A. A. Šachmatov. Skonštatoval, že letopisci a kronikári sa prevažne riadili politickými vášňami a svetskými záujmami konkrétneho panovníka.

Dokumentovanie informácií a ich ďalšie prepisovanie však zahŕňalo komplexnú literárnu činnosť. Osobnosť a s ňou spojené udalosti museli byť zakomponované do historického a tiež aktuálneho politického kontextu. Vypustiť fragment, upraviť vetu, pozmeniť prívlastok, utlmiť alebo naopak rozviť motív, doplniť novú pasáž bolo súčasťou stratégie, lebo každá informácia mala ďalej pulzovať v ústnom podaní.  

Autor píše bez výraznejších prvkov psychologizmu, ktoré začínajú do východoslovanských literatúr prenikať postupne. Ľudská bytosť ako taká nie je pozornosti letopisca a kronikára, rozumej histórie, hodná, hrdinom je predstaviteľ elity, svätec, mučeník alebo ten, kto je s nimi na základe významnej udalosti v úzkom prepojení. Umelecké pnutie sa však ukazuje silnejšie ako pravidlá strohého literárneho kánonu a historické osobnosti nadobúdajú podobu literárnych hrdinov. Ruské letopisy totiž charakterizuje žánrový synkretizmus, analistické zápisy sa striedajú s uzavretými dramatickými sujetmi. Mnohé z nich sa vďaka ústnemu podaniu spopularizovali a fungovalo to aj naopak. Letopisci nachádzali inšpiráciu v ústne tradovaných príbehoch a upravené ich včleňovali do oficiálnych textov.

Ale teraz, konečne, prejdime ku kniežaťu Vladimírovi, s ktorého obrazom sa stretávame v hagiografiách, publicistike, bylinách, náboženských či svetských legendách. Nahliadneme na niektoré momenty zachytené v letopisoch. Aký asi bol predtým, než prijal sviatosť krstu a v Kyjevskej Rusi uskutočnil veľkú náboženskú reformu?

Krvavá svadba

V roku 972 kyjevský knieža Sviatoslav I. padol v boji proti kočovnému stepnému národu. „Keď nastala jar, pobral sa Sviatoslav k hraniciam. I napadol ho Kuria, knieža Pečenehov, i zabili ho, vzali jeho hlavu, z lebky si urobili pohár, i pili z neho,“ rozpráva Nestorov letopis. Ako múdry panovník a otec pred odchodom z Kyjeva synom podelil kniežatstvá. Priestor v Kyjeve prenechal najstaršiemu Jaropolkovi, prostredný Oleg šiel severnejšie ku Drevľanom a Vladimír putoval do ďalekého Novgorodu. Z chlapcov vyrástli mladí muži. Vladimír so svojím strýkom Dobryňom pokojne vládol v Novgorode, zatiaľ čo medzi jeho dvomi bratmi sa rozpútala vojna. Počas panického ústupu v roku 976 Oleg s celou družinou spadol z mosta do rokliny. „Vyťahovali telá od rána do poludnia a našli Olega pod telami, vyniesli ho a položili na koberec. Prišiel Jaropolk a plakal nad ním,“ spomína letopis. Najstaršieho Sviatoslavovho syna čakal osud bratovraha. Platil zákon krvnej pomsty, na ťahu je Vladimír. Ten však zo strachu pred bratom zuteká z Novgorodu do Škandinávie. Po čase sa vráti v plnej sile so spojeneckým vojskom Variagov, Novgorod získa späť bez boja a pustí sa do svojho životného projektu. Vie, že ak chce zostať kniežaťom a vodcom, musí pomstiť Olega, no je tu ešte bonus. Krvná pomsta legitimizuje nárok na hlavný prestol v Kyjeve, po ktorom odmalička túžil.

Vladimír si osvojí schému, ktorej zostane verný po celý život: dôkladná príprava, ošetrenie detailov a tvrdý úder. Po jeho návrate do Novgorodu sa začali šíriť zvesti o nezlomnej sile a nevídanej krutosti vojska zo Severu. Agitátori putovali po krajine, šírili správy o krviprelievaní a pustošení miest. Medzi Novgorodom a Kyjevom sa hrdo týčil Polock, mesto nezávislé od Rurikovičovcov. Keď severná Kyjevská Rus tiahla na južnú, jeho knieža Rogvolod musel učiniť významné rozhodnutie, ktoré ovplyvní rozloženie síl na znepriatelených stranách.

Okrem dvoch synov mal dcéru na vydaj a do Polocka zavítali poslovia z Kyjeva aj Novgorodu. Ženíchov tradične vyberala hlava rodiny, no sebavedomá krásavica Rogneda, otcov miláčik, si s výberom poradila sama. „Nepokľaknem pred otrokom a nebudem ho vyzúvať,“ odkázala do Novgorodu. Takzvané „vyzúvanie“ bolo v tých časoch súčasťou svadobného obradu, symbolizujúcou pokoru manželky voči svojmu mužovi, za čo on sa zaviazal chrániť ju. Poslovia tlmočili slová hrdej kniežacej dcéry so sklonenými hlavami, vedeli, že verejnú urážku Vladimír, nemanželský syn bojovníka Sviatoslava, nenechá bez odplaty. Nešlo len o odmietnutie ponuky na sobáš. Rogneda urazila jeho matku, ktorá vykonávala váženú funkciu kľučiarky u kňažnej Oľgy, Vladimírovej starej mamy. Povesť dávnych čias rozpráva, ako Vladimír s družinou vtrhol do Polocka. Kniežací dvor spustošil, rodičov Rognedy zavraždil a mladú dievčinu, ktorá už bola Jaropolkovou snúbenicou, najprv znásilnil a potom si ju vzal za jednu z manželiek. Z divokého zväzku spleteného z nenávisti a Rognedinej žiarlivosti vzídu tri dcéry a štyria synovia. Jeden z nich sa zapíše do dejín ako Jaroslav Múdry.

V opojení moci

Kyjev sa chystal na obliehanie, Vladimír však nechcel zničiť vytúžené mesto. Vyslal zvedov, aby našli a podplatili zradcu. Vojvoda menom Blud najprv vylákal knieža z Kyjeva, neskôr ho presvedčí, aby šiel k bratovi vyrokovať mier. Keď Jaropolk vkročil do rokovacej miestnosti, dvaja muži z Vladimírovej družiny ho bodli do srdca. Zradca bol štedro odmenený, hodovali tri dni a na štvrtý deň nad ním vyriekli súd. „’Uctil som si ťa a teraz ťa odsudzujem ako zradcu a vraha svojho pána,‘ povedal Vladimír a odovzdal ho katom,“ rozpráva Povesť o dávnych časoch. Kruh sa uzavrel, krvná pomsta tentoraz za staršieho brata je dokonaná. Dôvtipné rozhodnutie všetkých ohromilo a vôbec, živelná povaha nového kyjevského kniežaťa bola dokonalým stelesnením pohanského božstva. Na rozdiel od modiel, Vladimír bol živý, z mäsa a kostí. Šli za ním davy. Podľa letopisu na kyjevský prestol zasadol v roku 980, mal vtedy asi dvadsaťdva rokov, presný dátum narodenia nie je známy. Potom viedol vojny o získanie okolitých území a upevnenie svojej moci. V priebehu pár rokov mu okrem Novgorodu patril Ľubeč, Černigov, Polock, Smolensk, Pskov, Rostov, Murom aj ďalšie mestá, ku ktorým pribudli novozaložené Suzdaľ a Vladimír-Volynský.

Vladimírove ambície však siahali vyššie. Z Kyjeva chcel vytvoriť náboženské centrum celej ríše a z pohanstva štátne náboženstvo. Neďaleko kniežacieho dvora vybudoval panteón, bol veľkňazom, vykonával pohanské rituály a kto sa na nich odmietal zúčastňovať, skôr či neskôr znášal dôsledky. Mladý knieža bol vo svojom živle, mocou sa opíjal plnými dúškami. Každý týždeň organizoval megalomanskú hostinu, deti plodil s manželkami aj v háremoch. „Milostníc mal tristo vo Vyšgorode, tristo v Belgorode a ešte dvesto v Berestove a bol nenásytný v neresti vodiac k sebe vydaté ženy i zneucťujúc panny,“ zmieňuje sa Nestorov letopis.

A potom prišiel zlom.

Po úspešnej bitke s baltským kmeňom Jatviagov v roku 983 sa mal konať slávnostný rituál. Obetište bolo pripravené, bohovia čakali na krvavé vďakyvzdanie. „Žil vtedy jeden Variag, prišiel z gréckych zemí a tajne vyznával kresťanskú vieru. A mal syna, krásneho v tvári i na duši, a z diablovej závisti naňho padol žreb. Poslaní k Feodorovi tak aj riekli: syna tvojho si vyvolili bohovia, túto obeť im aj prinesieme. A povedal Variag: ‚Nie bohovia sú to, ale drevo, teraz ono stojí a zajtra zhnije. Boh je jeden, jemu slúžia Gréci a klaňajú sa mu, stvoril On nebo aj zem, i človeka, i hviezdy, slnce i mesiac a stvoril aj život na zemi. A títo bohovia, čo vytvorili, keď sami sú vytvorení? Nedám ja syna môjho diablom… Ak sú to bohovia, nech pošlú jedného zo svojich, nech vezme syna môjho. Vy prečo im slúžite?‘ A oni udreli a podťali pod nimi brvná, a tak ich oboch zabili,“ čítame v Povesti o dávnych časoch. Z Feodora Variaga a jeho syna Jána sa stali jedni z prvých mučeníkov za vieru na území Kyjevskej Rusi.

Od bohov k Bohu

Udalosť s Feodorom nedala Vladimírovi pokoja. Odhodlanie umrieť ho neprekvapilo, veď smrť videl už v toľkých jej podobách. Bolo to niečo iné, niečo mohutné a tajomné. V očiach otca a syna sa nezrkadlil strach, ale silné presvedčenie o svojej pravde. Nezlomnosť kresťanov fascinovala už kňažnú Oľgu, keď hľadala univerzálny prostriedok na upevnenie svojho štátu. Našla ho v Byzancii, impériu, kde už stáročia žili národy zjednotené v mene jediného Boha, a teraz po rokoch sa úvahy vnuka uberajú rovnakým smerom. Ukrižovaný Boh, ktorým pohŕdal jeho otec Sviatopolk, je predsa len zdrojom sily, akú doteraz nepoznal. Dozrel čas na novú náboženskú reformu, ďalší veľký projekt.

Kupci začali šíriť zvesti, že kyjevský knieža je pripravený zrieknuť sa pohanských bohov. V Nestorovom letopise nájdeme pasáž o rozhodovaní medzi monoteistickými náboženstvami, najobľúbenejšou časťou je dišputa s náboženskými vyslancami. Pravda, ide skôr o legendu než o zdokumentovanie reálneho dialógu. „Na Rusi je radosť piti, nemôžeme bez toho byti,“ zamietol Vladimír islam. Vyjednávačov z Ríma odmietol so slovami: „Iďte, odkiaľ ste prišli, naši otcovia vašu vieru už neprijali.“ Chazarským vyslancom vyznávajúcim judaizmus odvetil: „Ako iným kázať môžete, keď sami z vôle Boha ste roztratení bez domova, alebo nám to isté želáte?“ Letopis spomína, že vyslanec Byzancie vynechal oslavnú reč o náboženských obradoch a zákonoch, zato Evanjelium prerozprával tak, akoby sám bol býval kráčal po boku Krista.

V skutočnosti bol Vladimír dávno rozhodnutý, ktoré náboženstvo si vyvolí, ale ako šikovný taktik potreboval vzbudiť dojem kolektívneho rozhodnutia. Vypočul radu starších a vyslal poslov do Ríma, Konštantínopolu aj k Chazarom, aby pripravili  podrobné správy o tamojších bohoslužbách. Najpôsobivejšie svedectvo priniesol tím z Konštantínopolu o Chráme Svätej Múdrosti. Potvrdili sa slová kňažnej Oľgy, kľúčovú rolu pri krste kniežaťa Vladimíra a Kyjevskej Rusi však zohrá iná žena. Bude ňou byzantská princezná Anna, ale to už je ďalší príbeh.