Foto: stránka k seriálu, ČT

Nový seriál o Božene Němcovej je poplatný duchu našej doby. Škoda, trochu empatie by si tí naši dávni predkovia zaslúžili. 

Písať dojmy z niečoho, čo sa sotva začalo, sa nemusí vyplatiť. Na druhej strane, keď bude hotovo, už to nebude také riskantné. Po prvom zo štyroch dielov televíznej série Božena (vysiela Česká televízia v nedeľu o 20. hodine, pozn. red.) by sa však snáď dalo odhadnúť smerovanie, ktoré celkom napĺňa predstavu, z akého “ducha doby” bude dielo o živote Boženy Němcovej vymodelované.

Ten náš „duch doby” rozumie vtedajšej spoločnosti ako spoločnosti krutého útlaku, ktorý sa uplatňoval predovšetkým v temne pudovom nároku na ženu. Mladá Betty vyrastá v prostredí permanentnej represie a konfliktu, keď jediným východiskom je buď romantický únik do snov (a čítanie nemeckých autorov), čo sa nedá robiť dlho, alebo pragmatické riešenie čo najrýchlejšie sa vydať, a tak tejto biede uniknúť, čo je samozrejme iluzórne, lebo unikne len do nového žalára, manželského.

Na tom je iste kus pravdy a všetci životopisci Němcovej tie nijak idylické pomery jej adolescencie a mladosti potvrdzujú. Zároveň je nutné povedať, že autorky tu od začiatku tlačia na to, aby tá neutešenosť bola vykreslená čo najneutešenejšie, aby surovosť toho sveta, kde ženy nemajú žiadne práva, keď tak len v bolestiach rodiť na kameňoch, keď chodia aj vo vysokom štádiu tehotenstva máčať do rieky prádlo, bola čo najdrsnejšia a aby mužský chtíč a mužské nároky na ženu mali podobu čo najsurovejšiu.

Autorky v Bettyinom okolí nenachádzajú snáď ani jeden svetlý bod či nejakú spriaznenú dušu, aj tí jej súrodenci, s ktorými pritom bude do konca života udržiavať vrelý vzťah, sú len takým kŕdľom malých podvyživených híkalov a matka je hrubá a bezcitná (je nutné povedať, že skôr bola – babička je vypudená).

Vo filme možno ide o svojráznu vzburu proti národným obrazom (napokon dávno zašlým) „idyly” Ratibořického údolia, ale vytvárajú tak zase iný umelý obraz akéhosi deprimovaného inferna, kde Betty môže len každú chvíľu čakať, kedy ju niekto z chasy hulvátov zneuctí či zmláti. Bezútešnosť jej mladosti prekračuje nutnú mieru „realistického poňatia”, lebo je napríklad doložený veľmi pekný a vrúcny vzťah Betty a jej „otca” Johanna Pankla, ktorý má vo filme pre ňu len odťažitý, ba priam neľútostný pohľad. Zmätočne je potom podané Bettyino „školenie” na dámu na zámku vo Chvalkoviciach, kde spoznala prostredie omnoho kultivovanejšie (prečo ju tam asi dali?) a kde si síce na ňu mohol brúsiť zuby personál, no predovšetkým ona im vedela popliesť hlavu, takže práve tam si uvedomila svoju cenu a docenila čaro, ktorým bola schopná pôsobiť na mužov. Mimochodom, celé jej vzdelávanie prebiehalo v nemčine a nemčina bola tiež jej otcovským jazykom, čím chcem povedať, že niekto mal slečnu Kameníkovú, ktorá bola inak vynikajúca, zoznámiť aspoň so základmi nemeckej výslovnosti. Tá je strašná.

Samozrejme, že ústrednou témou je od začiatku skôr nešťastné manželstvo s Josefom Němcom. Autorkám nemožno uprieť, že si o tom určite mnoho načítali, takže tento v princípe nerovný vzťah v podstate traktujú správne. Ale práveže on bol nerovný obojstranne a z oboch strán išlo o tragické nedorozumenie.

Němcovej listy, z ktorých povinne tí zasvätenejší skladajú takéto obrazy, určite prinášajú v pasážach o manželstve mnoho smútkov, mnoho lamentácií, mnoho výčitiek. V mnohom sú, obzvlášť tie z neskoršej doby, veľmi horké. Ale kto si naozaj dovolí predvádzať dotyčný vzťah ako čistú domácu tyraniu? Určite sa dá nájsť mnoho dôvodov, aby vzniklo také podozrenie. Náš „duch doby” ho však pojme ako nezvratný fakt a mnohokrát ho predvedie v deprimujúcich scénach. Tie sú zasadené do rámca patriarchálnej nadvlády, keď nie je mladej žene dovolené vôbec nič a táto poroba jej je, aby to bolo úplne jasné, diktovaná s krucifixom, ktorý sa vo svojej hrozivosti rysuje v pozadí. Autori a autorky takýchto obrazov z minulosti akoby tej minulosti vždy vyhlasovali vojnu a vynášali nad ňou tribunál. Je asi prehnané chcieť od nich, aby sa na to pozreli s porozumením, ale aspoň trochu empatie by si možno tí naši dávni predkovia zaslúžili. 

Skutočnosťou je, že náš „duch doby”, ten, v ktorom vznikajú diela ako tento seriál, je radikálne iný, ako bola doba Boženy Němcovej. No je tiež úplne iný ako duch, ktorý vyžaruje z jej literárneho diela. A Němcová bola predovšetkým spisovateľka, jej život istotne môže upútať veľa pozornosti, lebo ponúka príťažlivé a dráždivé témy (predovšetkým milenecké avantúry, ktoré, ako možno považovať za isté, budú tvoriť kostru príbehu), ale jej skutočný význam je naozaj v tom, čo po sebe zanechala ako literárna autorka.

Daguerrotypia, predchodkyňa fotografie, so skutočnou podobou Boženy Němcovej z roku 1854. Mala vtedy 34 rokov. Foto: wikimedia

To je práve ten paradox, ktorý si ten, kto Němcovú naozaj číta a je preňho utešiteľkou (takíto ľudia existujú, napríklad autor tohto článku), uvedomuje, keď vidí, že sa mu jej život predkladá ako jedno životné sklamanie, kde jediné, čo malo cenu, je revolta, rúcanie konvencií a zdôrazňovanie práva na vlastné šťastie. V jej diele ale prevláda niečo úplne iné: práve presvedčenie, že to, čo ničí ľudské šťastie, je bezohľadnosť a sebectvo, ktorého je na svete síce veľa, ale môže ho premôcť láskavosť, pokora a dobrota oddaného srdca.

Kde tú pevnú a pritom jednoduchú vieru, ktorá u nej preniká všetkým, asi tak vzala?

Text vychádza v spolupráci s portálom Echo24.cz, kde pôvodne vyšiel.

Česká televízia vytvorila seriálu samostatnú podstránku, možno ju navštíviť na tomto mieste. Fotografie k článku: ČT

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Po zadaní emailu môžete čítať zadarmo.

Vaše osobné údaje budú spracované v súlade s našimi pravidlami ochrany súkromia.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.