Pokresťančenie Ruska a obeta života Vlada Jukla

V týchto dňoch, keď si pripomíname desať rokov od odchodu Vlada Jukla do domu nebeského Otca, si viac ako inokedy spomíname na Vladov životný príbeh a obetu, ktorú priniesol pre rozvoj náboženského života na Slovensku, ale aj za obrátenie a pokresťančenie Ruska.

Od vypuknutia vojny na Ukrajine často rozmýšľame nad jeho životným nasadením za pokresťančenie Ruska a pripomíname si jeho postoje vo svetle dnešných udalostí.

Vzťah k Rusku začal u Vlada Jukla klíčiť pod vplyvom jeho otca, ktorý bol v rokoch 1912 až 1914 vyslaný pracovne najprv do Kyjeva a potom do Moskvy. V Rusku ho zastihol začiatok prvej svetovej vojny a musel sa vrátiť domov. Počas tohto obdobia si Vladov otec obľúbil ruskú literatúru a hudbu. Lásku k hudbe neskôr vštepoval svojim synom, ktorých naučil ruské piesne a azbuku. Tam niekde sa zrodil aj pozitívny vzťah Vlada k Rusku a k slavianstvu vôbec.

Už ako stredoškolák sa dozvedel o vzniku ateistického Sovietskeho zväzu a so sklamaním zistil, že Rusko nebolo kresťanské! V jeho srdci to spôsobilo tichú bolesť a zároveň podnietilo úvahy o hľadaní ciest pomoci na jeho pokresťančenie. Pod vplyvom pátra Jána Diešku SJ, kňaza východného obradu, spoznal ideu pápežského kolégia Russicum v Ríme. Toto kolégium sa snažilo pripravovať na apoštolát v Sovietskom zväze laikov s civilným zamestnaním tak, aby po dokončení štúdia tam mohli ísť pracovať a nenásilne šíriť kresťanskú vieru.

Túžbu po pokresťančení Ruska posilnilo počas druhej svetovej vojny aj stretnutie s profesorom Tomislavom Kolakovičom, ktorý sa na Slovensku zastavil s cieľom získať spolupracovníkov pre ním plánovanú návštevu Ruska. Kolakovičova idea ruského apoštolátu sa opierala o presvedčenie, že viera v Rusku je dosiaľ živá a že Rusko po všetkých utrpeniach zapríčinených boľševickou revolúciou je na počiatku svojej duchovnej obrody v zmysle fatimského zjavenia Panny Márie.

Aj keď profesor Kolakovič neplánoval zostať na Slovensku dlho, počas troch rokov svojho pôsobenia si vybudoval okruh mladých ľudí, v srdciach ktorých dokázal zanechať nezmazateľné stopy predovšetkým svojím zanietením pre Krista, osobným záujmom o každého z nich a svojou múdrosťou. Základné spoločenstvo, ktorým sa obkolesil, pomenoval Rodina. Mnohí členovia Rodiny neskôr v 50. rokoch za svoju angažovanosť vo viere v Boha skončili vo väzení.

Počas druhej svetovej vojny Vlado spolu s profesorom Kolakovičom pomáhali raneným vojakom a partizánom v horách. Po skončení vojny bol Vlado po vykonštruovanom procese odsúdený na 25 rokov väzenia. Vo väzení strávil nakoniec 14 rokov, keď ho v máji v roku 1964 prepustili. Po návrate na podmienku sa zamestnal a opäť hľadal príležitosti, ako pokračovať v práci pre Krista.

Neskôr, v roku 1974, Vlado Jukl spolu so Silvom Krčmérym a Rudom Fibym založili spoločenstvo Fatima. Toto spoločenstvo bolo centrom kľúčových náboženských aktivít na Slovensku až do pádu komunizmu. Charizma sekulárneho inštitútu Fatima bola postavená na dvoch pilieroch. Prvý, ktorý Jukl a Krčméry nazvali „Komunita aktuálnych služieb“, znamenal, že Fatima išla tam, kde bola v cirkvi najviac potrebná. Venovala sa apoštolátu v malých skupinkách medzi vysokoškolákmi, neskôr aj stredoškolákmi, žiakmi a rodinami, vydávala samizdatovú literatúru, organizovala prenášanie náboženskej literatúry zo zahraničia. Stála pri známej púti na Velehrade v roku 1985 a Sviečkovej manifestácii v marci 1988 v Bratislave.

Druhým duchovným pilierom tohto inštitútu bola myšlienka christianizácie Ruska. Viacero členov a spolupracovníkov tohto spoločenstva sa angažovalo na evanjelizácii Ruska tak, že navštevovali Sovietsky zväz – podľa možností tam prinášali Biblie a podporovali kresťanov aj za cenu možného prenasledovania.

Dnes, keď vidíme, ako je opäť kresťanstvo v Rusku rozbité a zneužívané na ospravedlňovanie nespravodlivej agresie a vojny, často myslíme na Vlada a modlíme sa k nemu a k všetkým zosnulým kňazom a členom spoločenstva Fatima, aby sa za nás prihovárali a orodovali za ozajstné obrátenie Ruska, za skončenie vojny a pokoj v Európe.

Vlado Jukl zomrel 1. mája 2012 na Slávnosť sv. Jozefa robotníka a my cítime, že bol tiež usilovným robotníkom cirkvi. Členovia Spoločenstva Fatima a mnohí, ktorí ho poznali, si každý rok na neho spomínajú 1. mája v Dóme sv. Martina na sv. omši o 12. hodine. Bol to práve on, kto prišiel s myšlienkou slúženia svätých omší o dvanástej v Dóme sv. Martina a dlhú dobu bol ich hlavným celebrantom.

Tento rok si na neho spomenieme pri sv. omši o 12.00 hod. v Dóme sv. Martina už v sobotu 30. apríla 2022.