Dilema transsexualizmu – skalpel alebo len chémia? Odpoveď: Ani jedno

M88x8 Ilustračné foto: Rene Magritte: Submisívna čitateľka, výrez z diela. Foto: reprofoto, archív redakcie

Ak chceme hľadať správne riešenie na otázku zmeny pohlavia, nenájdeme ho, keď do nášho uvažovania vpustíme lož. Takou lžou je predpoklad, že pohlavie sa dá zmeniť.

Minister Lengvarský navrhol zmenu možnosti úradnej zmeny pohlavia. Doposiaľ sa u nás vyžadovali chirurgické zásahy, po novom malo stačiť aj len užívanie hormónov opačného pohlavia, prípadne ak by to bolo zo zdravotných dôvodov kontraindikované, netreba užívať ani hormóny. Vo štvrtok poslancom OĽaNO oznámil, že tento návrh stiahne, ale to by nemalo stačiť. Problém totiž pretrváva.

Právne problémy

Už dnes je s možnosťou úradnej zmeny pohlavia spojených viacero problémov, ktoré spôsobujú v rodinnom práve zmätok. Napríklad ak tranzíciu podstúpi ženatý muž, znamená to, že od momentu zápisu zmeny pohlavia už pôjde o manželstvo dvoch žien? Zákon o rodine zánik manželstva z dôvodu tranzície nepozná. Reálne zostáva tento vzťah, samozrejme, aj naďalej vzťahom muža a ženy, pretože pohlavie sa reálne zmeniť nedá. Ale čo právne? Ako túto otázku posúdiť s ohľadom na našu ústavu, ktorá za manželstvo považuje zväzok muža a ženy?

Alebo podobný príklad, čo ak by sa chcel zosobášiť biologický muž, ktorý je úradne zapísaný ako žena? S kým môže uzavrieť manželstvo, aby to bolo v súlade s ústavou – s mužom či ženou? Ústava nedefinuje manželstvo ako zväzok muža a ženy náhodne ani z tradície. Dôvod je ten, že manželstvo je úplnou jednotou osôb, ktorá zahŕňa aj telesné splynutie, teda spojenie v reprodukčnom úkone, ktorého sú schopní len muž so ženou. Z tohto hľadiska by bolo naplnením zmyslu manželstva, ak by sa takýto muž (hoci by mal v občianskom preukaze napísané, že je žena) zosobášil so ženou. Liberálne denníky by to ale hneď oslavovali ako prvý slovenský lesbický manželský pár a nasledovala by žaloba na odstránenie diskriminácie, aby manželstvo mohli uzavrieť aj dve biologické ženy. S argumentom, že nemôžeme nikoho diskriminovať kvôli tomu, akým spôsobom sa niekto stane mužom či ženou.

K týmto otáznikom teraz minister Lengvarský pridáva ďalšie, ktoré súvisia s možným zachovaním plodnosti pri nechirurgickej tranzícii. Ukážka, kam úradná zmena pohlavia bez chirurgického zásahu môže viesť, je prípad O.H. a G.H. proti Nemecku prejednávaný pred Európskym súdom pre ľudské práva, v ktorom biologická žena, úradne zmenená na muža, porodila dieťa a žiadala, aby bola do rodného listu zapísaná ako otec dieťaťa. Nemci to odmietli urobiť, pretože tak ako na Slovensku aj v Nemecku je matkou žena, ktorá dieťa porodila a nemecké rodinné právo vychádza z biologickej reality.

Právnych problémov vzniká naozaj veľa a prispievajú k rozvratu chápania rodiny, a to v spoločnosti aj v práve. Úradná zmena pohlavia vnáša chaos do otázok manželstva, ale aj rodičovstva. K tomu ešte pridajme oslabenie práva poznať skutočné pohlavie iného človeka, pretože neraz je to nevyhnutné v záujme transgender osoby alebo iných ľudí, ďalej likvidáciu ženského športu transgender mužmi či stratu súkromia a bezpečia žien na miestach vyhradených len pre ženy. Ak do právneho poriadku vnesieme jednu absurdnosť, ďalšie sa len nabaľujú. Kým existuje právna možnosť zmeny pohlavia, bude existovať aj tento chaos.

Falošná a skutočná dilema

V tejto diskusii však čelíme istej nepríjemnej dileme. Na jednej strane nechceme, aby verejnú diskusiu a mysle ľudí deformovala predstava tehotného „muža“, ktorá vnáša ešte väčší chaos do otázok identity muža a ženy. Presne k tomu Lengvarského počin smeruje, tiež k nárastu žiadostí o tranzíciu, ako to vidíme na Západe. Je dobré, že Záborská na to reaguje.

Na druhej strane je ľudsky naozaj veľmi ťažké prijať predstavu, že sa iný človek pre svoje psychické problémy nechá skaličiť a dá si odstrániť zdravé orgány, ktoré mu už nikto nevráti. Nebolo by teda predsa len lepšie, ak by aspoň niekomu táto zmena pomohla, aby sa nenechal rezať?

Ilustračné foto: Rene Magritte: Dvojité tajomstvo. Foto: reprofoto, archív redakcie

Táto dilema je však falošná. Asi ako otázka, či chcete radšej pichnúť do oka, alebo kopnúť do kolena. Odpoveď je, ani jedno! Nechceme, aby si človek ničil zdravie chirurgicky, a nechceme, aby si ho ničil chemicky.

Ak chceme hľadať správne riešenie na otázku zmeny pohlavia, nenájdeme ho, ak do nášho uvažovania vpustíme lož. Takou lžou je predpoklad, že pohlavie sa dá zmeniť. Nedá, aspoň u človeka nie. Pohlavie je totiž oveľa komplexnejšia otázka, ako úprava výzoru, pridanie hormónu alebo odstránenie orgánu. Preto by sme sa o to ani nemali usilovať a nemali by sme to ani nijako podporovať vrátanie predstierania, že je to možné.

Myšlienka, že muž je uväznený v tele ženy, je od základu chybná, pretože vychádza z akéhosi dualizmu tela a seba (ako to označujú filozofi Lee a George), akoby moje telo bolo niečím odlišným ako ja sám.

Tá naozajstná otázka znie, ako pomôcť ľuďom s poruchou pohlavnej identity, aby sa dokázali prijať takí, akí sú. Porucha pohlavnej identity je psychická porucha, telo (mužské alebo ženské) je úplne v poriadku. Nie je dôvod poškodzovať telo, ktoré je zdravé, a pripraviť tak človeka o svoj prirodzený vzhľad, hlas, zdravie a funkčné reprodukčné orgány. Byť mužom je krásne aj byť ženou je krásne. Je krásne vstúpiť do manželstva, mať veľa detí a spoločne ich vychovávať. Gender ideológia, v tomto prípade zvlášť blud o zmene pohlavia, ničí životy ľudí a oberá ich o plnohodnotný život v harmónii s tým, kým naozaj sú. Podsúva falošné riešenia psychických problémov, pričom na skutočnú liečbu sa zabúda. Ak má človek problém stotožniť sa so svojím telom – ktoré je v poriadku –, nemá sa to riešiť ničením tela, ale liečením mysle. Toto je skutočná výzva nielen pre ministra Lengvarského.

Riziko samovraždy

V celej diskusii však zaznieva jeden argument, s ktorým sa treba vysporiadať – čo ak tým, že umožníme zásahy na tele a úradnú zmenu pohlavia, ochránime osoby s poruchou pohlavnej identity od samovraždy?

Z etického hľadiska by som povedal, že tu treba aplikovať pravidlo, že účel nesvätí prostriedky. Alebo inak vyjadrené, že nemožno konať zlo (poškodenie človeka hormónmi či chirurgickými zásahmi), aby sme tým dosiahli dobro (snaha znížiť riziko samovraždy). Namiesto toho je potrebné sústrediť pozornosť na skutočnú pomoc, ktorou je liečba chorej mysle.

No zdá sa, že tento argument neobstojí ani vo svetle empirických zistení o vplyve takýchto operácií na psychické zdravie. Hoci problém genderovej dysfórie je veľmi komplexný a vyžaduje si ďalšie skúmanie, predsa nám už veda ponúka aspoň predbežný prehľad, ako sme na tom s rizikom samovrážd.

V roku 2011 vyšla švédska štúdia Cecilie Dhejne a kol., ktorá zistila, že osoby po chirurgickej zmene pohlavia majú zvýšené riziko smrti v porovnaní s inými osobami. V prípade samovraždy je toto riziko až 19,1-krát vyššie.

No vysoké riziko samovraždy majú aj tie osoby, pociťujúce nesúlad so svojím pohlavím, ktoré nepodstúpili tranzíciu. Otázka teda je, ktorá skupina viac trpí psychickými problémami – tá, ktorá nešla do tranzície (chemickej ani chirurgickej), alebo tá, ktorá podstúpila chemickú či operačnú tranzíciu?

Porovnanie týchto skupín spravila iná švédska štúdia výskumníkov Bränströma a Pachankisa v roku 2019, ktorá analyzovala zdravotné záznamy 2 679 Švédov, ktorým bola diagnostikovaná genderová dysfória v rokoch 2005 až 2015. V pôvodnom článku dospeli k záveru, že samotné užívanie hormónov v procese tranzície nemá vplyv na celkové psychické zdravie, avšak chirurgická operácia podľa nich má s určitým odstupom času pozitívny vplyv. Správa obletela médiami.

No voči záverom tejto štúdie sa ozvali mnohí iní výskumníci s tvrdením, že takáto pozitívna interpretácia vplyvu chirurgických operácií nezodpovedá samotným dátam, ktoré výskumníci poskytli. Autori tieto výhrady uznali a zverejnili opravu, že ani chirurgické operácie nemajú pozitívny vplyv na psychické zdravie dotknutých osôb.

Tu je graf, na ktorom možno vidieť, aké sú rozdiely v psychickom zdraví medzi osobami s poruchou genderovej identity, ktoré postúpili operáciu, a tými, ktoré ju nepodstúpili, ako ich zistila spomínaná švédska štúdia.

Zdroj: (Tabuľka 1) Bränström, Pachankis: Toward Rigorous Methodologies for Strengthening Causal Inference in the Association Between Gender-Affirming Care and Transgender Individuals’ Mental Health: Response to Letters, The American Journal of Psychiatry (Aug 2020).   

Z údajov je jasné, že operácia nemala na psychické zdravie pozitívny vplyv, skôr by sa dalo povedať, že v každej meranej kategórii dopadli osoby s poruchou genderovej identity, ktoré podstúpili operáciu, ešte horšie ako tí, ktorí na operáciu nešli. Ide pritom o jednu z najkvalitnejších štúdií na dostatočne veľkej celopopulačnej vzorke, naviac v krajine, v ktorej osoby s poruchami genderovej identity (či už po operácii, alebo bez nej) nie sú vystavené žiadnemu výraznému spoločenskému tlaku.

Lengvarského usmernenie je teda potrebné zrušiť, lebo je prehlbovaním problému. Ale to nestačí. Náš právny poriadok treba zosúladiť s realitou, a teda zrušiť právnu možnosť zmeny pohlavia. S výnimkou prípadov kedy sa ukáže, že v minulosti došlo k nesprávnemu určeniu pohlavia (lebo aj také sa môže stať). Ak je však niekto muž, nemôže sa stať ženou a naopak. Právo to musí rešpektovať. Predídeme tým právnemu chaosu aj štátnemu šíreniu gender ideológie. Oslabením ideologického tlaku sa tiež vytvorí priestor na hľadanie skutočnej a efektívnej liečby, ktorú si osoby s poruchami genderovej identity zaslúžia.


Ďalšie články