Manželia Klieštikovci: Napriek smrti dcérky hovoríme o víťazstve

V našej spoločnosti je zvykom oceňovať významné osobnosti za ich prínos či obetavosť. Medzi takéto vzory možno počítať aj manželov Klieštikovcov, ktorých stretla ťažká životná skúška a oni v nej obstáli.

Rodičov, ktorí urobili všetko, čo bolo v ich silách, vynaložili obrovské úsilie i finančné prostriedky na záchranu života svojho dieťaťa, bojovali v modlitbách a pôstoch, no napriek všetkému ich dcérka takto pred rokom zomrela. To, čo nezomrelo, bola ich viera, dôvera a láska k Bohu. Pozývam vás vstúpiť do tohto fascinujúceho príbehu o láske, utrpení, nádeji, strate a víťazstve.

Začiatok Luckinho príbehu

Ľubo a Janka sú manželmi už viac ako 20 rokov. Spolu sa im narodilo sedem detí a o jedno prišli ešte počas tehotenstva. Ako posledná sa im narodila dcérka Lucka. 

Od narodenia mala Lucka zdravotné problémy. Krátko po predčasnom pôrode dostala vážnu nemocničnú infekciu, ktorá jej poškodila ramenný kĺb a spôsobila zápal kosti. 

„Jej liečba dlhodobým podávaním antibiotík sa síce podarila, no pritom bola fatálne poškodená pečeň, čo malo za následok nezvratnú cirhózu,” opisuje začiatok zdravotných komplikácií otec Ľubo.

Od tej chvíle počas nasledujúcich rokov strávila malá Lucka spolu s mamou Jankou viac času v nemocniciach ako doma. 

Na hranici života a smrti

„Mnohé dni prežila v pohode, kde sa smiala a hrala. Bolo však mnoho aj takých, ktoré prežívala v bolestiach, smútku a niekoľkokrát bojovala o holý život,” spomína na Lucinkino prežívanie otec Ľubo. „Dvakrát bola na hranici života a smrti tak blízko, že ani lekári neverili, že to dokáže. Ale priatelia Mário Tomášik a kňaz Vladko Maslák sa prichádzali za ňu modliť a s nimi aj my všetci a skutočne mnohí Bohu známi ľudia na celom Slovensku, dokonca aj v zahraničí,” dodáva. 

V nádeji na uzdravenie držala rodičov Ľuba a Janku viera v Boha a konkrétne časti zo Svätého písma ako napríklad Žalm 118, 17: „Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove.” Božie slovo ich povzbudzovalo v ťažkom zápase o Luckin život sprevádzanom nepriaznivými okolnosťami a fatálnymi prognózami lekárov.

„Nepochybne aj vďaka dobrej lekárskej starostlivosti v martinskej nemocnici Lucka štyrikrát prežila ataky smrti a zakaždým sa zázračne zotavila,” uvádza otec Ľubo a pokračuje: „Vedeli sme však, že takto to stále nepôjde a že sa musí niečo stať. A tak sme bojovali o zmenu pre život. Pokúšali sme sa zariadiť transplantáciu pečene v zahraničí, lebo takýto zákrok sa deťom na Slovensku nerobí. Žiaľ, rad-radom nás kliniky odmietali, lebo jej stav bol veľmi vážny.”

Napokon sa martinským lekárom podarilo dohodnúť transplantáciu v Tuebingene v Nemecku a začali Lucku pripravovať na zákrok. Očkovanie, ktorým bol zákrok podmienený, sa však podarilo realizovať len prvý raz. Po ňom rana po vpichu zahnisala a vzniknutý absces sa musel liečiť chirurgickou cestou a podávaním antibiotík. Nasledovali mnohé zápalové stavy spôsobené priepustným črevom z dôvodu častého podávania antibiotík. 

Evanjelizátorka Lucka

„Lucka mala spolu s Jankou tri a pol ročnú misiu v nemocniciach. Snažili sa smerovať srdcia ľudí v dôvere na Boha a hovoriť o jeho dobrote,” opisuje otec Ľubo.

Mama Janka spolu s malou Luckou povzbudzovali mamičky v zúfalých situáciách, aby dôverovali Bohu i lekárom. Takisto spájali ľudí s podobnými osudmi, aby si mohli navzájom pomáhať praktickými radami.

„Lucka bola mocná evanjelizátorka už len tým, ako bola ochotná trpieť a opätovne bojovať. Každý, kto ju poznal, vrátane lekárov a sestričiek v Martine, jej držal palce,” s hrdosťou hovorí otec Ľubo.

Nádej na vyliečenie a cesta do Mexika

Prešli viac ako tri roky, keď sa ukázala nádej na vyriešenie Luckiných zdravotných problémov. Nová experimentálna liečba kmeňovými bunkami v Mexiku. Táto liečba bola finančne veľmi náročná, rodičia sa preto rozhodli využiť portál Ľudia ľuďom, aby vyzbierali sumu, ktorá im chýbala na pokrytie nákladov na cestu a liečbu. Išlo o niekoľko desiatok tisíc eur. Podarilo sa.

„Za pár dní sa nám podarilo vďaka veľkému počtu priateľov, anonymných darcov a rodine zabezpečiť peniaze, termín, pasy, víza, tlmočenie, letenky, ubytovanie, prepravu, a tak sme na začiatku decembra vyrazili plní nádeje na dobrodružnú cestu s naším najmladším zlatíčkom – na druhú stranu sveta,” hovorí otec Ľubo.

Cesta do Mexika i liečba boli náročné, no po týždni sa rodičia s Luckou úspešne vrátili domov. Lucka krátko na to dostala znovu otravu krvi z priepustného čreva a nasledovala hospitalizácia v nemocnici. 

„Ale po dvoch týždňoch nám Lucku aj s maminkou pustili domov a my sme mohli prežiť najkrajšie Vianoce, aké som si kedy vedel predstaviť. Konečne sme boli všetci spolu, moja Janka, všetky naše deti a aj Lucinka. Stromček, darčeky, spoločná blízkosť, to všetko sme si užili,” opisuje radosť zo spoločných Vianoc otec Ľubo.

Najväčšia skúška

Niekoľko dní po Novom roku sa Lucke stav opäť zhoršil a znovu musela ísť do nemocnice. Spočiatku sa zdalo, že stav pečene sa zlepšil a liečba kmeňovými bunkami zabrala. Luckin stav sa však začal opäť zhoršovať, nakoľko dostala ďalšiu sepsu z dôvodu priepustného čreva. Rodičia i priatelia sa modlili a dúfali v zlepšenie. V nedeľu 12. januára prišlo náhle a výrazné zhoršenie stavu. 

„Janka mi volala, aby som nechodil poobede, ako som zvykol chodievať, ale aby som prišiel skôr,” spomína si na ten deň Ľubo a pokračuje: „Zlá predtucha ma sprevádzala, keď mi Janka opakovane volala, ako som ďaleko. Keď som prišiel do nemocnice, bolo to v čase, keď naša Lucinka počas prechádzky s Pánom zašla do neba tak ďaleko, že sa jej už nechcelo vrátiť. Bolo poludnie, slnečná nedeľa a naša Lucinka zomrela.”

Utrpenie, ktoré prežívali obaja rodičia, nie je ani možné popísať. „Práve som prišiel do nemocnice, keď som sa to dozvedel. Srdce mi prenikla neopísateľná bolesť, žiaľ bol nesmierny, takéto utrpenie som nikdy predtým nezažil. Bola to najčiernejšia chvíľa môjho života,” priznáva Ľubo. „Primár aj nemocničný kaplán sa snažili o slová útechy, ale bez účinku. Ponúkali mi odvoz, lebo sa báli, že nebudem schopný došoférovať. Žiaľ, žiaľ, bolesť a žiaľ, nedá sa to ani opísať, ten šok, keď som sa to dozvedel a čas, ktorý po tom nastal. Temnota!” dodáva s bolesťou.

Nasledovali ďalšie ťažké chvíle. Bolo treba oznámiť smutnú správu deťom a rodine, vybaviť pohreb. Rozlúčiť sa s Luckou a žiť ďalej.

„Cesta domov bola síce pokojná, ale chmúrna a bolestná. Po návrate nastal čas povedať to deťom. Tá bolesť mi trhala srdce, vidieť ľútostivo plakať všetky deti. Veď tri a pol roka bojovali a trpeli s nami a Lucinka bola pre nich milovaná sestrička a oni obetovali tak mnoho, lebo za ten čas mali mamu len ako z požičovne,” opisuje Ľubo a pokračuje: „Tu nastalo prvé prekvapenie: Bolestný plač sa postupne menil v modlitbu a modlitba zaberala ako morfium na bolesť.”

Po bezsennej noci bolo potrebné vybaviť pohreb. Keď sa Ľubo vrátil domov, znovu naňho prichádzali ťaživé myšlienky:

„Pohľad na každú Luckinu vec spôsobovala vlnu plaču, bolesti, smútku. Všimol som si, že bolesť chodí vo vlnách. V prestávkach medzi nimi viete ako tak fungovať, no keď príde vlna bolesti, tak v žiali ste schopní len ochromene vnímať tu neutíchajúcu bolesť, ktorá vás vo vnútri zovrie tak, že dokážete len plakať, dýchať a trpieť,” opisuje svoje vnútorné pochody Ľubo a pokračuje v rozprávaní: „A tak, keď sme veci s prípravou pohrebu a iných súvisiacich vecí mali za sebou, som sa rozhodol, že už nechcem trpieť doma. Vybral som sa do prírody na vrch, kde som chcel byť sám so svojím žiaľom. Vtedy som ešte netušil, že ma tam čaká zázrak.”

„Síce nerozumiem, prečo sa to stalo, ale verím mu”

Kráčajúc na vrch Ľubovo vnútro zvierala bolesť a trápenie. Spomenul si zrazu na dôležitý princíp. Nepomáha nemyslieť na skľučujúcu myšlienku, ktorá sa vám usadí v hlave. Je potrebné nahradiť ju novou, lepšou a silnejšou. Iba tak sa jej dá zbaviť. 

„A tak som to začal skúšať. Nemusel som dlho čakať, lebo ako prílivová vlna už tu bola ďalšia dávka bolesti. Vtedy som v nej cez slzy a plač začal chváliť môjho Boha, hovoriť mu, že viem, že On je Víťaz. Že je mocný Boh, láskavý, dobrotivý, nádherný a mocný. Že síce nerozumiem, prečo sa to stalo, ale verím mu, mám ho rád a budem si ho ctiť neustále,” opisuje Ľubo to, čo nasledovalo. 

„Vlna bolesti, tak ako všetky predošlé, odišla a po chvíľke prišla ďalšia a potom ďalšia, ja som už však vždy v slzách aplikoval tento postup,” pokračuje. „A viete čo? Najskôr som si to nevšimol, ale po čase som si začal uvedomovať, že síce pomaly, ale neustále sa predlžoval interval medzi vlnami bolesti a aj samotná bolesť začala slabnúť. Nakoniec skoro úplne vymizla. Domov som už prišiel úplne iný, pokojný a kľudný,” opisuje svoju skúsenosť Ľubo.

Janka nachádza útechu v Biblii

Zaujímavé bolo, že Ľubova manželka Janka v tom istom čase tiež nadobudla tento zvláštny vnútorný pokoj. Predchádzali tomu ale mnohé myšlienky zneistenia a pochybností o tom, či chápala správne Božiu vôľu, aký bol vlastne Boží zámer s Luckiným životom… No ku každej takejto myšlienke sa jej v mysli vynárali úryvky zo Svätého písma, ktoré ju uisťovali o Božej ochrane, o jeho dobrých zámeroch a láske. 

„Boh dovolil, aby Lucka dostala večný život v takom veľmi malom veku, to musí mať nejaký hlbší zmysel, ktorému doteraz nie úplne rozumieme,” hovorí Janka a dodáva: „Ale dôverujeme Bohu, že on ten zmysel pozná.”

Janka zároveň zápasila s myšlienkami odsúdenia a viny. „Keby som urobila to a keby ono, mohla by teraz možno žiť… Keby moja viera vedela byť ešte silnejšia, keby som v noci nespala, ale celú sa ju premodlila, keby som sa viac postila, keby…” približuje svoje vnútorné zápasy Janka.

„Opäť sa vo mne ozývalo: A kto si ty, Janka? Si ty azda uzdraviteľ alebo spasiteľ? Žeby celá táto vec stála na tebe a tvojich nevedomých zlyhaniach? Boh je Pánom života, On má zvrchovanú moc a Lucka dostala ten život, o ktorý sa všetci usilujeme, život večný,” opisuje Janka. 

Pripomenula sa jej pasáž z Biblie z Listu Rimanom 8, 33-39: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky?… A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.” 

Tieto slová jej prinášali veľkú útechu a pokoj. 

Vyhlásenie 

Ľubo s Jankou si uvedomovali, že celá táto situácia môže ľahko spôsobiť, že otrasie vierou ľudí v dobrotu a moc Boha, ich dôverou v neho. Hlavne tých ľudí, ktorí sa za Lucku tri a pol roka verne modlili, postili a tak „bojovali” o jej život a zdravie. Rozhodli sa preto spraviť vyhlásenie na pohrebe o tom, že napriek tomu všetkému stále veria Bohu. Slová vyhlásenia sa písali ľahko, no ťažšie bolo ich prečítať. Napokon sa Ľubo s Jankou dohodli na tom, že vyhlásenie prečítajú spolu.  

Nadišiel deň pohrebu

„Bol som v úplnom pokoji, pred pohrebom som ležal v izbe a modlil som sa,” opisuje deň pohrebu Ľubo a pokračuje: „Povedal som Bohu, že mám jedno želanie a nechcem nič iné, iba aby Luckin pohreb premenil na oslavu svojho mena.” 

Kostol sa zaplnil rodinou, priateľmi, ľuďmi, ktorí prišli potešiť smútiacu rodinu. Ľubo sa obával momentu, keď prinesú malú bielu truhlu s telom malej Lucie do kostola. No aj v tej chvíli ho naplnil hlboký vnútorný pokoj.

„Omšu celebroval náš priateľ Vladko Maslák, ktorý v kázni nežne Lucku prirovnal ku kométe, ktorá len na chvíľu zažiarila (význam mena Lucia je žiariaca) a zhasla, no stačila potešiť a osloviť veľké množstvo ľudí,” spomína Ľubo.

Na konci pohrebu prišiel čas na príhovor. Ľubo opisuje, ako to celé prebehlo:

„V živote by som nebol povedal, že to je možné, keby som to neprežil. Doteraz ma preniká bázeň, keď si na to spomeniem. V úplnom pokoji sme s Jankou prešli okolo bielej rakvičky s Luckou a postavili sme sa pred celý kostol. Mali sme písomnú prípravu, no ešte počas sedenia v lavici som vnímal, že mi Pán ukazuje, čo mám doplniť do vyhlásenia. Prehovorili sme s pokojom a vypovedali, čo toto celé pre nás znamená a vzdali sme Bohu slávu,“ opisuje Ľubo a pokračuje: „Cítil som, ako Božia bázeň naplnila miesto, ľudia s údivom počúvali naše posolstvo a po konci prejavu sa po kostole rozliehal potlesk. Podarilo sa, pohreb sa premenil na oslavu Jeho mena. Mnohí nám svedčili, že nič podobné na pohrebe nezažili. Kondolencie a kar sa niesli síce v smútku, ale aj v radosti, že Lucka je v nebi, že Boh neprehral a že my sme obstáli v skúške. Mne k Lucke pasujú slová priateľa Ferka: Odišla do neba s ľaliou čistoty, korunou mučeníctva i s víťazným vavrínovym vencom.”

V týchto dňoch je to už rok od Luckinho pohrebu

Ľubo s Jankou sú stále vďační za to, ako ich v ťažkých chvíľach podržali dobrí ľudia: „Aj v tejto skúške sme prežívali Božiu lásku a pomoc skrze Kristovo telo – Cirkev. Nielen naša blízka i vzdialená rodina, no skutočne mnohí sa zaujímali o dobro našej dcérky, modlili sa i pomáhali, ako vedeli,” nezabúdajú Janka s Ľubom. „Sme za to všetkým nesmierne vďační a najmä Janka sa snaží denne sa za týchto ľudí modliť,” dodáva Ľubo. 

Keď som počúvala Ľuba, ako rozprával o Lucinke, videla som ho plakať. Cítila som jeho bolesť. V takýchto okamihoch sa mi zdá o to absurdnejšia celá diskusia o tom, ktorý život je hodný ochrany a záchrany a ktorý ešte či už nie. Nech sú nám v tomto vzorom práve Ľubo a Janka. Ich obetavá rodičovská láska ochotná zaplatiť akúkoľvek cenu.

A všetkým tým, ktorí obviňujú Boha za svoje nešťastie a utrpenie, môže byť práve v tomto čase, kedy mnohí zažívajú smútok zo straty svojich blízkych, povzbudením ich vernosť a dôvera v Božiu dobrotu napriek tým najťažším okolnostiam. Janka, Ľubo a ich rodina zvíťazili, ako sa píše v Prvom Jánovom liste, „tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.„ (1 Jn 5, 4b). A táto viera im aj naďalej dáva silu kráčať vpred ako ľudia lásky, milosrdenstva, radosti a dôvery v Boha.