Cez presklené okno som zazrela ich siluety. Podali si ruky a potriasali si nimi ešte hodnú chvíľu. Zamrazilo ma. Toto gesto akoby sa za tých pár mesiacov úplne vytratilo z mojej pamäti. Kto alebo čo mi ju vymazalo? 

Zostala som len v akomsi omámení stáť a pozorovať ich tváre. Usmievali sa. Prikyvovali si navzájom hlavami v družnom rozhovore. 

Ani takto blízky rozhovor dvoch tvárí si vlastne z posledného obdobia nepamätám. Čím dlhšie som ich pozorovala, tým viac a viac akoby sa roztápalo moje srdce. Boli to blízki priatelia? Stretli sa dnes po dlhých rokoch? 

Určite! 

To nadšenie, tá radosť z prítomného okamihu ich prezrádzali. 

Chvíľku som mala dojem, akoby som hľadela na niektorú „malinofkovú“ scénu z amerického seriálu. Toto bola však skutočnosť, aj keď v kontexte týchto dní vlastne neskutočne absurdná. 

V sekunde som odvrátila pohľad. Všimli si ma. Fuuu, bolo to iba o chlp. 

Vždy som rada pozorovala tváre ľudí mihajúcich sa na ulici. Niektorí sa ponáhľali, iní nadšene hľadeli pred seba a ich pohodový úsmev a ležérny krok prezrádzali, že majú času na rozdávanie. 

Teraz sa všetky tváre zdajú akési rovnaké. Pod rúškom tie isté pohľady, občas prázdno, až človeka z toho chladu strasie. 

Svet sa zmenil. Nie kvôli rúškam, ale kvôli strachu v našich očiach, ktoré za rúškom i tak neskryjeme. 

V krajinách, kde rúška, odstupy či prísnejšie hygienické opatrenia boli bežné už dávno pred koronou, ľudia akoby všetko to aktuálne dianie brali ľahšie a samozrejmejšie. Smejú sa, žijú bez reptania a za ľudskou prívetivosťou nebadať ani štipku strachu. Nariadení sa držia s prehľadom, akoby ich mali odjakživa, a hlavným dôvodom precíznosti v ich dodržiavaní je láska. 

Láska dostala odrazu inú podobu. Predtým si Láska podávala ruku, objímala sa, bozkávala nás pri zvítaní. Teraz ukrýva svoju tvár za rúško utkané zo starostlivosti, úcty a ľudskosti. 

Nie je nám to blízke. 

Pretože taký druh lásky veru nik z nás nečakal. 

Je preto úplne normálne, že sa tejto obrovskej neznámej desíme. A čo ak sa viac než možnej nákazy bojíme všetkých tých otáznikov nad našimi hlavami? S neustálymi obmedzeniami a zmenami v organizácii chodu spoločnosti prichádza nechuť plánovať, budovať, rozvíjať či investovať. 

No skúsme sa na to všetko pozrieť z trošku inej perspektívy, než nám bolo doteraz prirodzené. 

Čo ak je práve teraz najvyšší čas začať plánovať, rozvíjať, budovať a investovať do oveľa trvalejších hodnôt?

Čo ak je zmyslom práve týchto dní zhromažďovať si poklady, ktoré nestrácajú na hodnote ani z pohľadu večnosti? 

Vlastniť to, čo ani moľ, ani hrdza nezožerú? 

To, čo nevieme ukryť do sýpok, nepotrebujeme to uchovať v chladničke či založiť si do fotoalbumu ako minuloročnú spomienku na more. 

Čo to je? 

Čo z pohľadu večnosti nemôže ohroziť ani chudoba, ani korona, ani žiadny iný škodca? 

Máme to?

Chceme to? 

Možno prvým krokom, ako začať viac myslieť z pohľadu večnosti, je upratať si v sebe samom. 

Čo je to, do čoho investujem najviac svojho času, svojho úsilia a svojej viery? 

Aké hodnoty hýbu každým mojím dňom? 

Akým presvedčeniam som v skutočnosti uveril? 

Z akého dôvodu v živote budujem to či ono? 

Nebojme sa vytvoriť si v mysli akýsi pomyselný zoznam svojich hodnôt, zoradiť ich do rebríčka od tej, ktorá je pre nás najväčšou prioritou, až po tú najmenej dôležitú. Ak nám to pomôže skonkretizovať myšlienky, napíšme si tento zoznam na papier. Najskôr opíšme našu momentálnu realitu a následne to, po čom skutočne túži naše srdce. Možno nás veľmi prekvapí poznanie, akým smerom sa vlastne uberal náš život. 

Nikdy nie je neskoro zmeniť to! 

Verím totiž, že Boh nám v tomto procese rastu veľmi drží palce a dôveruje. Každému z nás daroval slobodu spolu s ním tvoriť svoj lepší svet. Najkľúčovejším je uvedomenie si, že napokon je len na nás, ako budeme hľadieť na nadchádzajúce dni. Či dovolíme, aby nás všetko to ťažké zničilo alebo zošľachtilo. 

Autor: Martina Kavuliaková Stríbrnská

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0