Čím sa zapíše Macron do dejín

Čo sa raz bude o prezidentovi Emmanuelovi Macronovi písať v učebniciach francúzskej histórie? Že v roku 2022 ešte zachránil sy­stém?

Krátko predtým, než sa dozvieme definitívne výsledky, by sme si mohli skrátiť čakanie uvažovaním nad otáz­kou, aká je vlastne rola Emmanuela Macrona vo francúzskej histórii. Je to ne­šťas­tný li­berál­ny reformátor na čele veľmi neliberálnej krajiny? Alebo je to posledné eso systému?

Francúzi sú – na rozdiel od Nemcov – rebeli. Francúzski voliči už s odmietnutím európskej ústavy v roku 2005 upo­zornili na to, že nesúhlasia so smerovaním EÚ. Pred dvomi týždňami to po­tvr­di­li opäť, približne 55 percent zvolilo protisystémových kandidátov. Je prinajmenšom otvorené, či súčasný model glo­ba­lis­tického ka­pi­ta­liz­mu má ešte väčšinovú podporu francúzskeho ná­ro­da. Druhý a tretí najsilnejší kandidáti z prvého kola, Marine Le Penová (23 percent) a Jean-Luc Mélenchon (22 percent) sú odporcovia glo­ba­li­zá­cie.

Francúzi urobili ešte niečo, hodili svoje štátostrany na sme­tis­ko dejín. Usúdili, že tie dve strany sú v tejto podobe zbytočné, sta­čí jedna. Pravica bez jasného vlasteneckého a/alebo kres­ťans­ké­ho od­kazu a ľavica bez zakotvenia v širokých vrstvách pracujúceho ľu­du ne­má opodstatnenie. Francúzi prekukli, že umierneného glo­ba­lis­tického ľavičiara odlišuje od umierneného globalistického pra­vi­čiara tak málo, že to nestojí za reč. Odlišujú ich symbolické, re­gio­nál­ne, kultúrne, rodinné väzby, no pri lámaní chleba držia spolu.