Čím sa zapíše Macron do dejín

Čo sa raz bude o prezidentovi Emmanuelovi Macronovi písať v učebniciach francúzskej histórie? Že v roku 2022 ešte zachránil sy­stém?

Krátko predtým, než sa dozvieme definitívne výsledky, by sme si mohli skrátiť čakanie uvažovaním nad otáz­kou, aká je vlastne rola Emmanuela Macrona vo francúzskej histórii. Je to ne­šťas­tný li­berál­ny reformátor na čele veľmi neliberálnej krajiny? Alebo je to posledné eso systému?

Francúzi sú – na rozdiel od Nemcov – rebeli. Francúzski voliči už s odmietnutím európskej ústavy v roku 2005 upo­zornili na to, že nesúhlasia so smerovaním EÚ. Pred dvomi týždňami to po­tvr­di­li opäť, približne 55 percent zvolilo protisystémových kandidátov. Je prinajmenšom otvorené, či súčasný model glo­ba­lis­tického ka­pi­ta­liz­mu má ešte väčšinovú podporu francúzskeho ná­ro­da. Druhý a tretí najsilnejší kandidáti z prvého kola, Marine Le Penová (23 percent) a Jean-Luc Mélenchon (22 percent) sú odporcovia glo­ba­li­zá­cie.

Francúzi urobili ešte niečo, hodili svoje štátostrany na sme­tis­ko dejín. Usúdili, že tie dve strany sú v tejto podobe zbytočné, sta­čí jedna. Pravica bez jasného vlasteneckého a/alebo kres­ťans­ké­ho od­kazu a ľavica bez zakotvenia v širokých vrstvách pracujúceho ľu­du ne­má opodstatnenie. Francúzi prekukli, že umierneného glo­ba­lis­tického ľavičiara odlišuje od umierneného globalistického pra­vi­čiara tak málo, že to nestojí za reč. Odlišujú ich symbolické, re­gio­nál­ne, kultúrne, rodinné väzby, no pri lámaní chleba držia spolu.

Do tejto agónie prišiel „centrista“ Macron. Vo voľbách 2017 do­kon­čil seba­zni­če­nie socialistickej štátostrany PS a prebral značnú časť jej vo­li­čov, vo voľ­bách v roku 2022 zničil stredopravú štá­to­stra­nu Republikánov a pre­bral značnú časť jej voličov.

Určite to nie je ireverzibilné, po skončení prezidentstva Macrona mô­že ľahko skončiť aj macronizmus, nateraz ale platí, že Macron zlúčil dve štá­to­stra­ny (ich kádre a voličov) do jednej. Do svojej.

V predvolebnej debate urobil svojej suverenistickej súperke Marine Le Penovej jedovatý kompliment: „Zmenili ste 80 percent vášho pro­gra­mu, to je dobrá správa.“ S tými 80 percentami to značne prehnal, no hlavne mal dostať otázku on, či sám nezmenil 100 percent svojho programu. Ak teda niečo také niekedy mal.

Hľadanie skutočných hodnôt tohto výnimočne nadaného politika sa rovná detektívke. Je enarque, príslušníkom meritokratickej fran­cúz­skej šľach­ty, ktorý však elitnú školu svojej triedy – ENA – zrušil. Je Bonaparte v biz­nis obleku, sexy a zároveň postsexuálny, in­te­li­gent­ný a arogantný, šarmantný a slizký. Je mladý, dynamický a hladný po zmene, s odstupom naj­väč­šiu podporu má ale medzi dôchodcami nad 65 rokov.

Je, ako to znie v názve jednej biografie, grand ma­ni­pu­la­teur. Ked­že si vedel za­cho­vať lojalitu no­vi­nár­s­kej obce vo Fran­cúz­s­ku aj mi­mo ne­ho, ľudia dodnes nepochopili v plnom rozsahu, aký je to aj veľ­ký kla­már. Vie pre­s­ne odhadnúť, v akom prostredí mu koľko toho „zožerú“. V tejto kam­pa­ni napríklad tvrdil, že v Poľsku „sú LGBT zakázaní“ a na hluč­ných de­mon­štran­tov zvo­lal, že oni slobodne vy­kri­ko­vať môžu, lebo sú v Štrasburgu, vo Francúzsku, v demokracii – „v Ma­ďar­sku to ne­mô­žete“. Ako mnohé iné lži, prešlo mu to.

V niečom to bude asi liberál. V sociálno-etických témach sa pre­ja­vil ako vyšinutý progresívec, bez pôvodne prisľúbenej debaty rozšíril mož­no­s­ti umelej re­produkcie, predĺžil možnosť potratov z 12 na 14 týž­d­ňov a žiadal v Európskom parlamente, aby sa do Charty zá­klad­ných práv Európskej únie zakotvilo „právo na potrat“.

Zároveň stopol pokusy o zgenderovaný pravopis francúzštiny a hral sa na tvrdého law and order politika. Aspoň niektorí migranti v Ca­lais a na ta­lians­kych hraniciach ho ako tak spo­z­na­li. V je­di­nej krajine Európskej únie, v ktorej islamistickí te­ro­ris­ti znova a znova udreli, vládol Macron dlho s vyhláseným vý­ni­moč­ným sta­vom. Islamistom poslal drsné odkazy. Pri rakve učiteľa Samuela Pa­ty­ho, kto­rému Čečenec sťal hlavu za to, že na hodine ukázal karikatúry Mo­hameda, videli Francúzi takmer plačúceho prezidenta. Mŕtvemu učiteľovi povedal: „Budeme brániť slobodu, čomu ste nás tak dob­re naučili.“

Nuž, áno, sloboda. V pandémii sa z liberála Macrona vykľul vladár so­vietskeho strihu, zašiel ďalej ako nejeden neliberálny premiér. Me­siace púšťal Francúzov von na ulicu iba s prie­pustkou a neza­oč­ko­va­ným ob­čanom odoprel občianske práva: Un irresponsable n’est plus un ci­toyen. „Nezodpovedný človek už nie je občanom.“ Mal plné ústa demokracie, parlamentom ale opovrhuje a zavedenie ini­cia­tívneho re­fe­renda – požiadavku žltých viest – odmietol. Keď ide do tu­hého, preferuje osamelé centra­lis­tické riešenia. Žiaľ, do tu­hé­ho išlo nepretržite.

Aj keď sa za jeho vlády prisťahovalo do Francúzska dalšie 2 milióny prisťahovalcov, vedel sa celkom úspešne pasovať za bojovníka proti mig­rá­cii. Čísla to nepodporujú, iba 14 percent osôb, ktorí dostali oz­ná­menie o vyhostení, boli aj deportovaní. Kvóty uskutočnených vy­hos­te­ní do krajín, z ktorých prišli mnohí páchatelia is­la­mis­tic­kých ma­sakrov, boli v prvom polroku 2021 ešte horšie: 0,3 percenta do Al­žírska, 2,4 do Maroka, 4 do Tuniska.

Hoci bývalý Rothschild-bankár začal svoju dráhu v socialistickej vláde, pôsobí v dnešných francúzskych reáliách skôr ako pravicový po­litik. Kedysi platilo pravidlo, že francúzska pra­vica sa delí do troch táborov, do liberálneho, napoleonis­tic­kého a reakcionár­s­ke­ho. Macronovo kúzlo spočíva v tom, že v sebe in­teg­ro­val liberalizmus a napoleonizmus. Iba reakcionári si museli hľadať vlas­t­ného lídra – a našli si polemického novinára Érica Zem­mou­ra.

Je prezidentom tej polovice Francúzov, ktorí profitujú z glo­ba­li­zá­cie. Vie to o sebe, vyžaruje to z neho, v svojom sebavnímaní pochádza „z Ju­pi­te­ra“, arogancia božského mimozemšťana je jeho najväčším a možno je­diným po­litickým hendikepom. Français qui ne sont rien, „Fran­cú­zi, ktorí sú ničím“ – takéto výroky mu tá druhá polovica národa ne­zabudne. Prezident Macron už nedokáže Francúzov zjednotiť. To by mu­sela vy­puk­núť vojna.

Sčítaný a kultivovaný Macron pociťuje pravidelne potrebu nejakej veľkej idey, zrejme aby na­p­l­nil práz­dno v svojej politickej duši. Ako v pod­state všetci prezidenti De Gaullovej Piatej republiky to skúša s kultom Republiky a sekularizmu, z pozície zvoleného mo­nar­chu s ató­mo­vým kufríkom v ruke ho to nič nestojí, republiku má aj v názve svo­jej strany, ďaleko to však nevedie. Republikanizmus a se­ku­la­riz­mus nie sú plnohodnotnými ideológiami, sú skôr negáciou iných, už pre­ko­na­ných ideológií.

Keď narýchlo potrebuje veľkú ušľachtilú ideu, najradšej siahne po eko­ló­gii. Trapas spočíva v tom, že mu to nikdy dlho nevydrží. Zá­chra­na planéty nehrala v jeho prvej prezidentskej kampani veľkú ro­l­u, inscenoval sa ale – najmä na medzinárodnej scéne voči Trumpovi – ako ze­le­ný štátnik. Prijal v Elyzejskom paláci aj svätú Grétu. Tá fáza však náhle skončila povstaním žltých viest, svojím spôsobom prvým masovým vzopätím proti zelenej politike. Re­zig­noval na tú agendu natoľko, že stratil potenciálnych klíma-vo­li­čov, tí si v komunálnych voľbách roku 2020 zvolili vo veľkých mestách zelených primátorov. Jeho energetická politika je veľký zmätok, raz dal zavrieť atómku Fessenheim, teraz stavia v urýchlenom režime nové elektrárne. V kampani pred týmito voľbami je ten zelený Macron späť. Nedeľné voľby vyhlásil za „referendum za alebo proti eko­ló­gii“ a povýšil Francúzov na „veľký národ ekológie“. Kto pozná fran­cúz­sku bi­lanciu v tej oblasti, môže len krútiť hlavou.

Macron mal bezpochyby ambíciu zapísať sa do histórie ako veľký re­formátor. Z reformnej smršte vedel presadiť iba to, čo si predsavzal úplne na začiatku, reformu pracovného trhu. Jeho dô­chod­ko­vá reforma, ktorá krátko pred covidom vyvolala masové pro­testy, leží spoľahlivo v šuplíku. Jeho pandemická politika priniesla skro­mné výsledky a keďže napríklad marseillský gastrolockdown bol pravdepodobne najdlhší v Európe, bola aj rekordne drahá. Keď mu Le Penová vyčítala, že sa nový dlh iba z titulu pandémie vyšplhal na 600 miliárd eur, Macron to číslo ani nepopieral. Povedal iba toľko: „Keď sa pozerám na to, ako vaši kamaráti v Európe viedli koronakrízu, som na svoju politiku pomerne hrdý.“ Niekoľkokrát opakoval tvrdenie, že korona „bola pandémiou, akú sme za storočie nemali“.

V spomínanej debate boli chvíle, keď kvázi-socialistická in­ter­ven­cio­nalistka Le Penová vyčítala li­be­rá­lo­vi Macronovi, že rozdáva voľ­nou rukou še­ky a poháňa tým infláciu. Špičkový ekonóm Macron na to síce mal pripravenú odpoveď (vraj to tak nie je, inflácia v Španielsku je vyššia), absurdita obrátených rolí ale ukázala, do akej miery Mac­ron zradil svoj reformátorský étos. Chcel zru­šiť 120 000 úrad­ní­kov, teraz ich má (bez fixnej zmluvy) o 86 800 viac. Keď na­stúpil v roku 2017, sľúbil znížiť verejné výdavky do roka 2022 na 53,5 percenta HDP. V roku 2021 dosiahol 61,3 percenta. Ná­miet­ka, že za tým je mor, príliš neobstojí: Už v roku 2019 dosiahol 55,4 percenta.

Zložitejšie je hodnotenie Macronovej zahraničnej a európskej po­li­ti­ky. Je to prezident, ktorý je ako žiaden jeho predchodca naklonený an­glo­saskému svetu. Práve túto pre Francúza dosť neobyčajnú lásku však ne­vedel ka­pitalizovať: Austrália zrušila objednávku ponoriek vo výške minimálne 31 miliárd eur a dohodla sa s Amerikou. S ohľadom na ďalší rozvoj Európskej únie vyhlásil na sorbonnskej univerzite nejaké tie vízie, keď ale išlo o obsadenie postu predsedu Európskej komisie, konal v najlepšej dirigistickej tradícii Francúzska: Pre­tla­čil v zadnej miestnosti politika, ktorý v európskych voľbách ani nekandidoval, v bruselskej eurobubline narodenú eurotechnokratku Ur­su­lu von der Leyenovú.

Je celkom možné, že historici raz napíšu, že Emmanuel Macron vo francúzskej histórii stopu vô­bec nezanechal. Žiad­ne veľké reformy, ani ekonomické, ani inštitucionálne, samé spontánne rie­še­nia pod­ľa zásady faire et défaire, robiť niečo a inokedy robiť presný opak toho istého.

A možno napíšu, že svojou mladou krvou ešte zachránil sy­s­tém. Merkelová by mu mohla porozprávať, ako o politikovi niekedy rozhodne to, čo sa stane až po jeho odchode.