Koľko dnešných mladých ľudí pozná mená Púčika, Tunegu, Tesára, Jaška či Kalinaja? Pritom vďaka obetiam týchto ľudí a odporu ďalších sa zdanlivo pevný totalitný režim od začiatku narúšal zvnútra.

Onedlho si pripomenieme 70. výročie škaredej popravy odvážnych mladých mužov z roku 1951. Rád by som preto tento text venoval pamiatke Alberta Púčika, Eduarda Tesára, Antona Tunegu, Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja.

Po roku 1945 sa komunisti v Československu začali bezohľadne drať k vláde. Vo februári 1948 si moc definitívne upevnili. Ukážeme niekoľko príbehov z tých čias, ktoré poukazujú na obranu Slovákov voči nastupujúcej moci.

V júni 1949 chceli komunisti v Československu zrealizovať takzvanú Katolícku akciu, ktorá mala v ich pláne tvoriť základ Národnej cirkvi, odtrhnutej od Vatikánu. Biskupi pochopili o čo ide, a proti akcii vydali pastiersky list, ktorý sa mal čítať 19. júna 1949 na všetkých svätých omšiach. Bezpečnostné orgány tomu chceli zabrániť, ale asi v dvoch tretinách farností na Slovensku kňazi pastiersky list prečítali.

Reakciou štátu bolo zatýkanie týchto kňazov, ktorých však veriaci začali na farách fyzicky brániť. Došlo pri tom k fyzickým stretom, komunisti nasadili políciu i armádu, zranení boli na obidvoch stranách. V dôsledku vzbúr zomreli na strane veriacich traja ľudia. Teofil Šimončič v Dolnej Krupej mal 30 rokov, Hedviga Rozborová z Borského sv. Mikuláša 46 rokov a Ivan Roštár z Dolného Kubína bol 19-ročný.

Historik Pavol Jakubčin približuje v jednom rozhovore podrobnosti z týchto vzbúr. Udiali sa asi v 60 obciach, z nich v 34 prípadoch mali väčší rozsah. Zúčastnilo sa ich asi 22-tisíc občanov, trestné oznámenia boli podané na 1 136 osôb, odsúdených bolo 467 ľudí spolu na 547 rokov.

Púčik, Tunega, Tesár

V roku 1947 vzniklo na Slovensku hnutie Biela légia. Malo to byť neformálne, nenásilné hnutie odporu „voči komunistickému štátnemu teroru“, ktorý sa v Československu rozbiehal. Bolo to hnutie založené na kresťanských zásadách, preto názov biela.

Každý, kto pomáhal a zverejňoval lži a násilie, ktorého sa komunisti od začiatku dopúšťali, kto pomáhal prenasledovaným a ich rodinám, kto odhaľoval komunistov a ich spolupracovníkov pri páchaní neprávostí, sa mohol považovať za člena Bielej légie.

Hnutie pôsobilo na Slovensku a v Rakúsku. Na Slovensku boli hlavnými aktérmi Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár. Tunega organizoval veci doma. Tesár pracoval na Policajnom riaditeľstve v Bratislave a pomáhal Tunegovi. Púčik prenášal správy cez rieku Moravu do Rakúska. V Rakúsku ho organizovali Jozef Mikula a Jozef Vicen. Tí prevádzkovali rádio Biela légia, čo vysielalo správy, ktoré prichádzali zo Slovenska. Správy vychádzali do éteru tak pohotovo, že polícia si nebola istá, či vysielač nie je na Slovensku.

Prvého chytili Púčika. Potom Tunegu. A začalo sa veľké zatýkanie.

V máji 1949 sa konal v Bratislave monster proces so šesťdesiatimi dvoma obžalovanými, na čele s Púčikom, Tesárom a Tunegom. V septembri 1950 sa konal odvolací Najvyšší súd v Prahe, ktorý vyniesol konečné rozsudky. Púčik, Tunega a Tesár boli odsúdení na trest smrti, jeden člen dostal doživotie a ostatní boli spolu odsúdení na vyše 420 rokov väzenia.

Troch odsúdených popravili v Bratislave 20. februára 1951. Púčik mal 30, Tesár 29 a Tunega 26 rokov. Pochovali ich vedľa seba v Bratislave na Martinskom cintoríne, ale komunisti nedovolili, aby drevené kríže označili ich menami.

Jaško, Kalinaj

Podobne v tom čase konali príslušníci polície Bernard Jaško a Pavol Kalinaj. Jaško pracoval v ďalekopisnej ústredni a v rokoch 1948 – 1949 spolu s Kalinajom a ďalšími informovali trnavského biskupa Michala Buzalku o komunistických represiách. V júni 1949 bol Jaško zatknutý.

Na jeseň 1949 sa konal v Bratislave súd s Jaškom, Kalinajom a ďalšími 24 obžalovanými. Jaško a Kalinaj boli odsúdení na smrť. Najvyšší súd v Prahe potvrdil v máji 1950 ich tresty a ostatných odsúdil spolu na 144 rokov väzenia. Odsúdených policajtov popravili 17. februára 1951 v Bratislave. Jaško mal 28, Kalinaj 36 rokov.

Tichý zápas za slobodu

Slováci dokázali, aj za cenu obetí, fyzicky brániť svojich kňazov pred komunistami. Patrí im zato vďaka a obdiv. Samozrejme, voči policajnej a vojenskej presile nemali možnosť, ani vôľu dlhodobo bojovať. Ale ukázalo sa, že nenásilný odpor im bol dlhodobo vlastný.

Odpor nadobúdal počas štyridsaťročného komunizmu rôzne podoby. Od aktivít Bielej légie, činy policajtov Jaška, Kalinaja a mnohých iných, cez statočnosť politických väzňov a ich rodín, cez aktivity tajnej cirkvi počas celého obdobia komunizmu, šírenie zakázanej literatúry, podávanie správ do zahraničia, písanie protestných petícií, účasť na súdnych pojednávaniach, mohutné zhromaždenia na púťach, účasť na Sviečkovej manifestácii, mnohé aktivity občianskeho disentu, sám život v takzvanej šedej zóne počas normalizácie, až po pričinenie sa o pád komunizmu v novembri 1989.

Pripomenúť si toto všetko znamená niesť v srdci vďačnosť voči týmto ľuďom. Rovnako je to cesta k poznaniu svojich schopností, ich presahu a isto aj dôvod k sebavedomiu.

Zápas o slobodu a spravodlivosť je stále aktuálny.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.